Prišiel rok Jánošíka

Vo filmovej verzii Jánošíka z roku 1921 stvárňoval slovenského národného hrdinu pražský rodák Theodor Pištěk. Celý projekt vznikol vďaka finančnej podpore americkej spoločnosti Tatra Film Corporation, ktorú v Chicagu založila skupina slovenských rodákov. Sám Jaroslav (Jerry) Siakeľ bol ako emigrant jej spoluzakladateľom. Na filme spolupracoval ja jeho brat Daniel, ktorý stál za kamerou. Zaujímavosťou je, že sa nakrúcalo na dve kamery, pre každú sa pritom inscenovala akcia osobitne. Napokon vznikli dva negatívy filmu. Prvý zostal v Československu, druhý v Amerike. Nakrúcanie však prebiehalo na Slovensku.

Príbeh prvého filmového Jánošíka je rámcovaný návštevou turistou na salaši. Miestny bača prišelcom rozpráva známu legendu. Dej filmu sa pritom drží ľudovej podoby príbehu. Obnovená premiéra filmu sa konala 22. novembra 1971 v bratislavskom kine Mier. O desať rokov neskôr sa prelomové dielo slovenskej kinematografie slávnostne premietalo v Bratislave za účasti samotného Jaroslava Siakeľa. A v roku 2003 konečne vyšiel jeho film aj na DVD v kolekcii zbojníckych snímok Pacho, hybský zbojník, Zbojník Jurko a Jánošík I.-II. (1962-1963). Vydavateľom bola spoločnosť Dikrama a Slovenský filmový ústav, ktorý ministerstvo kultúry zriadilo práve pred pätnástimi rokmi.

Tento rok ubehne aj šesťdesiat rokov od vzniku ďalšieho filmu Varúj...! Svetlo sveta uzrel v roku 1946 ako prvý povojnový slovenský film. Nakrútil ho vynikajúci český režisér Martin Frič a v hlavnej úlohe účinkoval Slovák Paľo Bielik. Snímka rozpráva príbeh Ondreja, ktorý sa, podobne ako tisícky ďalších Slovákov, rozhodne hľadať šťastie za Atlantikom. Po práci v bani sa však stane nešťastie, pri ktorom stratí pamäť. Vyhlásia ho za nezvestného, ale po rokoch sa mu pamäť vráti a Ondrej príde na Slovensko. Lenže zisťuje, že jeho žena sa vydala za jeho kamaráta.

Paľo Bielik, urastený predstaviteľ Ondreja Muranicu, sa neskôr stal jednou z najvýraznejších režisérskych postáv slovenskej kinematografie. Vďaka filmom Vlčie diery, Štyridsaťštyri alebo Kapitán Dabač. Ale aj vďaka vlastnému Jánošíkovi, ktorého nakrútil vo dvoch dieloch (1962-1963) a poňal ho ako dobrodružný farebný veľkofilm. S Fričom už Bielik spolupracoval pri nakrúcaní filmu Jánošík z roku 1935, kde stvárnil hlavného hrdinu.

Kľúčové momenty slovenskej kinematografie sa spájajú s jánošíkovskou témou vo viacerých smeroch. Pred tridsiatimi rokmi totiž dokončil Viktor Kubal prvý slovenský celovečerný animovaný film Zbojník Jurko. Unikátnu snímku, pretože Kubal na nej praoval ako scenárista, režisér, výtvarník aj animátor.

Okrem spomínaných starších titulov sa podobná téma objavuje aj v priestoroch z posledného obdobia. V prípade filmu Pravdivá história o Jurajovi Jánošíkovi a Tomášovi Uhorčíkovi sa však nedočkala šťastného konca. V rámci slovenskej kinematografie sa snímka preslávila ako najdrahší film, ktorý diváci doteraz nevideli. Projekt sa rozbehol koncom roku 2002 a nakrútená je asi polovica filmu, na zvyšok nezostali peniaze. Ani napriek tomu, že producent Rudolf Biermann dostal od štátu veľkorysý grant 65 miliónov korún. A na post režisérky zohnal filmárku so zvučným menom - Agniezsku Hollandovú, ktorá spolupracovala so svojou dcérou Kasiou Adamikovou.

Ďalším projektom so zbojníckou témou je televízny film Jááánošííík, ktorý počas Vianoc v roku 2004 predstavila televízia Markíza (mimochodom, v auguste tohto roku oslávi desať rokov od spustenia vysielania). Nakrúcalo sa podľa úspešnej hry Radošinského naivného divadla, príbeh teda nemohol mať na svedomí nik iný ako Stanislav Štepka. Známu legendu poňal svojsky.

Tento rok aj uplynie dvadsať rokov od vzniku prvého animovaného filmu, vytvoreného počítačovou technológiou. Volá sa Keby som bol vtáčkom a jeho režisérom je Ondrej Slivka, profesor bratislavskej VŠMU. Snímku v roku 2003 vybrali na zoznam filmov, ktoré reprezentovali Slovensko v projekte UNESCO. V kolekcii vybratých titulov nechýbal ani Kubalov Zbojník Jurko.

Pred pätnástimi rokmi vznikol Štátny fond kultúry Pro Slovakia, ktorý sa zaoberal aj podporou kinematografie. Od roku 2004 však funguje nový grantový systém ministerstva kultúry s názvom AudioVízia. Pro Slovakia vznikla v čase, keď bol ministrom kultúry Ladislav Snopko. Fond sa zaoberal podporou všetkých druhov kultúrnych činností, na samotnú kinematografiu sa preto nedávali vysoké sumy. Napríklad v roku 2001 to bolo necelých jedenásť miliónov korún. Po pretransformovaní Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia na Program Pro Slovakia (rok 2002) sa suma na podporu kinematografie ešte znížila.

Podpora koprodukčnej tvorby sa rozšírila vstupom Slovenska do fondu Rady Európy Eurimages. Stalo sa tak 15. apríla 1996. A pred desiatimi rokmi vznikla aj Slovenská filmová a televízna akadémia, verejnoprospešná záujmová organizácia, združujúca osobnosti slovenskej audiovizuálnej kultúry. Akadémia okrem iného každoročne rozhoduje o tom, ktorý slovenský film bude bojovať o oscarovú nomináciu a o nomináciu na Európsku filmovú cenu. Je zároveň zakladateľom a garantom Národnej filmovej ceny Slnko v sieti, tunajšou obdobou Českého leva, Donatelovho Dávida či Oscara. Prezentácia ceny sa uskutočnila už v roku 2004 počas prehliadky hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby Slovenský film 2004.

Tretieho novembra pred pňťdesiatimi rokmi sa spustilo pravidelné vysielanie bratislavského štúdia Československej televízie. Predchádzalo mu pokusné vysielanie v Bratislave (1953) a Košiciach (1956). V čase prvého vysielania však na Slovensku bolo len asi 500 televíznych prijímačov. Ich šťastní majitelia mohli osláviť vznik československej televízie Bratislava sledovaním prenosu zo slávnosti v PKO. Hlásateľkou bola vtedy Hilda Michalíková. Spočiatku sa vysielalo len v stredu a v sobotu, o rok neskôr to už bolo denne okrem pondelka a úplné vysielanie nastúpilo v januári 1959.

A pre zaujímavosť ešte jedno výročie. Práve ped dvadsiatimi rokmi vznikla prvá slovenská videopožičovňa. Sídlila v bratislavskom Filmovom klube Ústredia slovenského filmu, v priestoroch dnešného Charlie centra.