Vicepremiér vlády ČR Petr Mareš: V Európe nebudeme žiť iba s rovnakými

Váš vládny post je nový. Aké posolstvo podľa vás vysiela jeho zriadenie? A ako sa vôbec kryštalizuje konkrétny obsah tejto funkcie?

Ja si myslím, že naozaj podstatnú informáciu či dokonca posolstvo, ako hovoríte, to vyšle práve až vo chvíli, keď bude úplne jednoznačné, aká je pôsobnosť tohto nového postu. Jednoznačné sú právomoci smerom k vede a výskumu na jednej strane a smerom k ľudským právam, národnostným menšinám či handicapovaným skupinám na druhej strane. Pokiaľ ide o tieto dve oblasti, mohlo by vari zriadenie postu, o ktorom hovoríme, prispieť k ich doceneniu. A rozhodne je dobré koordinovať ich týmto spôsobom, pretože ide o typické medzirezortné problémy.

Samozrejme, otázka je, čo všetko ešte do oblasti rozvoja ľudských zdrojov patrí. Bol by som veľmi rád, keby sa nám podarilo reálne prevziať kordináciu činností, ktoré v tejto oblasti vykonávajú jednotlivé rezorty - ministerstvá hospodárstva a obchodu, práce a sociálnych vecí a školstva. Vo všetkých troch sa celé tímy zaoberajú rozvojom ľudských zdrojov, problém je však práve v tom, že sa ním zaoberajú oddelene. Nemá podľa mňa z dlhodobého hľadiska zmysel zaoberať sa reformou vzdelávania iba na pôde ministerstva školstva, otázkou nezamestanosti iba na ministerstve práce a sociálnych vecí a otázkami dlhodobého plánovania štruktúry hosporárstva na treťom z týchto rezortov. To všetko je prepojené. Vzdelávať musíme tak, aby sa ľudia mohli uplatniť na trhu práce a tam sa musia uplatniť tak, aby sa to, čo vyprodukujú, dalo predávať...

Existuje niekde na svete model, ktorý je pre vás v tomto smere vzorom?

- V Európe sa dnes všade hovorí o starostlivosti o ľudské zdroje ako o kľúčovom momente politiky. Je však súčasne vidieť, že definitívny model sa ešte nikde nenašiel. Niektoré štáty k tomu pristupujú veľmi flexibilne ako napríklad Holandsko či Fínsko - tie však menia svoj model pomaly každé tri roky. Na druhej strane sú štáty ako Nemecko, ktoré k tomu pristupujú konzervatívne. Tam sa však vedie vážna diskusia o tom, že to takto ďalej nejde. Stávame sa súčasťou tohto veľkého hľadania.

Jednou z rád, ktoré riadite, je i Rada vlády pre národnostné menšiny. Ako by ste chceli posunúť jej prácu a štátnu menšinovú politiku?

- Hoci najpočetnejšou národnostnou menšinou sú, samozrejme, Slováci, problematika tejto menšiny nie je pre spoločnosť taká pálčivá ako problémy s inými minoritami. Mám na mysli jednak rómsku menšinu, problém s ktorou nemá vyriešený žiadny štát, kde Rómovia žijú, a jednak novovznikajúce menšiny, predovšetkým mimoeurópske. Tie už vlastne fyzicky existujú, právne však nie. A do budúcnosti bude ich početnosť určite narastať. Týka sa to Vietnamcov, Číňanov, ale aj Rusov či Ukrajincov, komunity ktorých nemajú takmer nič spoločné s tou tradičnou, dlhodobo v ČR žijúcou ruskou, respektíve ukrajinskou menšinou. Tu je široký okruh problémov, vrátane sociálnych či bezpečnostných. U tých "štandardných" menšín, Slovákov, Poliakov, Nemcov a ďalších, je podľa mňa hlavnou úlohou dať konečne už dohromady jasný súpis tých zábran a bariér v našom právnom poriadku, ktoré im komplikujú život. Mám totiž pocit, že Rada vlády pre národnostné menšiny sa tým síce zaoberá, ale zosypané dohromady to ešte česká politika ako taká príliš nezaregistrovala.

Slováci v ČR majú okrem klasických menšinových problémov aj starosť o nadštandardnosť česko-slovenských vzťahov, vrátane dvojjazyčnosti našich národov. V tomto smere artikulujú opakovane napríklad požiadavky smerom k verejnoprávnej Českej televízii...

- Myslím si, že bez hlbšej analýzy možno konštatovať, že Česká televízia v tomto smere zďaleka nevyužíva všetky možnosti, ktoré by sa čakalo, že televízia verejnej služby využívať bude. A to sa netýka iba problematiky, ktorú ste zmienili a v čom máte pravdu, ale aj menšinovej problematiky ako celku. Je to celkom zrejmé, ak porovnáme ČT s Českým rozhlasom. Aj keď rozhlasové vysielanie je lacnejšie a technicky jednoduchšie. Pokiaľ ide o česko-slovenský jazykový problém, tiež si myslím, že sme celkom zbytočne a nerozumne vycúvali z dvojjazyčnosti, a to aj v televízii. Teraz už je to zložitejšie. Moja osemnásťročná dcéra je pomerne jazykovo nadaná, takže po chvíli začne rozumieť, ale jej prvý kontakt so slovenčinou je vždy kontaktom s cudzím jazykom. Pritom keď som bol v jej veku ja, nevnímal som, či pozerám film po česky alebo po slovensky. Na druhej strane musím kvitovať, že pôsobenie slovenských umelcov v Českej republike je úplne výnimočné a robia v tomto smere našim vzťahom veľkú službu.

Mimochodom, plánujete na svojom novom poste aj spoluprácu so slovenskými orgánmi?

- Myslím si, že dnes vo vláde nie je nikto, kto by spochybňoval fakt, že česko-slovenské vzťahy sú vzťahmi špeciálnej kategórie. Zatiaľ musím hľadať, kto by bol na Slovensku mojím partnerom. To sa týka aj ďalších stredoeuróspkych krajín, plánujem v najbližšom čase aj pracovnú večeru s ich veľvyslancami. Ja osobne som vždy bol - dokonca skôr, než sa o tom dalo hovoriť - veľkým prívržencom stredoeurópskej spolupráce. Myslím si, že kooperácia vo visegrádskom štvoruholníku má síce veľa nedostatkov a dá sa jej, ak niekto chce, i posmievať, avšak je to čosi, čo musíme rozvíjať. Čosi, čo nepadá so vstupom do Európskej únie, ale čo nám naopak i vnútri Únie dáva možnosť vyjednávať s veľkými štátmi ako rovní s rovnými...

Petr Mareš sa narodil v roku1953 v Prahe. Po ročnom pobyte na historickej fakulte Varšavskej univerzity absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej štúdium odboru filozofia-dejepis. Na rovnakej fakulte obhájil v roku 1983 doktorskú a v roku 1988 kandidátsku prácu v odbore svetových dejín. V rokoch 1980-81 pracoval ako montér v Strojinvestave v Prahe, v rokoch 1981-84 ako vedecký ašpirant, neskôr odborný pracovník v Ústave československých a svetových dejín ČSAV. V rokoch 1987-88 pôsobil ako archivár Všeodborového archívu a potom až do roku 1990 ako vedecký pracovník v oddelení dejín a teórie filmu v Československom filmovom ústave. Potom nastúpil na Fakultu sociálnych vied UK, kde postupne zastával funkcie tajomníka katedry politológie, prodekana pre štúdijné záležitosti a vedúceho oddelenia amerických štúdií Inštitútu medzinárodných štúdií. V roku 1996 pôsobil v letnom semestri na Faculty of History University of Calgary. V rokoch1998-2002 bol poslancom parlamentu za Úniu slobody a predsedom Výboru pre vedu, vzdelanie, kultúru, mládež a telovýchovu Poslaneckej snemovne. V roku 2002 sa stal podpredsedom vlády s pôsobnosťou v oblasti ľudských práv a ľudských zdrojov. Je tiež podpredsedom US-DEU. Je autorom knihy Prezidenti Spojených států (Práh 1994) a spoluatorom II. dielu encyklopédie Dějiny zemí Koruny české (Paseka 1992). Spolu s Jiřím Fidlerom napísal knihu Dějiny a NATO (Paseka 1997), časopisecky publikoval celý rad odborných i popularizačných článkov. Je ženatý, má dve dcéry.