Za Vojtechom Zamarovským

Na Vojtecha Zamarovského sa mi nespomína ľahko. Poznali sme sa dá sa povedať veľmi dobre. Naše prvé stretnutie sa konalo v Slovenskom inštitúte, kde sme mu spolu s gréckymi priateľmi organizovali, pokiaľ ma pamäť a informácie neklamú, jeho poslednú veľkú besedu. To už je veru viac ako desať rokov! Myslím si, že nikdy nebola sála Laca Novomeského taká preplnená, nikdy tak nepraskala vo švíkoch, ako v ten večer, keď bol našim hosťom historik, spisovateľ a prekladateľ Vojtech Zamarovský. Bolo zjavné, že za dlhé roky svojej práce sa už stal legendou. Všetci, ktorí sa zaujímajú o starovekú históriu, nepochybne čítali mnohé z jeho kníh, tým skôr, že autor sa ako prvý u nás snažil spájať populárno-vedecké postupy s beletristickou ľahkosťou. Vojtech Zamarovský jednoducho dokázal vždy písať tak, aby nikto z čitateľov ani najmenej nezapochyboval, že história nie je žiadna nuda, ale naopak je to veľmi pútavá oblasť, neraz dokonca až dobrodružná a knihy o nej sa dajú čítať jedných dychom. Na mnohých účastníkoch besedy bolo vidno, že sú naozaj dojatí, že medzi nich Vojtech Zamarovský prišiel. Napriek Parkinsonovej chorobe, ktorá mu už vtedy komplikovala nielen pohyb, ale aj slovný prejav. I keď asi nie vždy zachytili všetky jeho slová, úprimne oceňovali jeho nezdolný životný optimizmus a zmysel pre humor, ktorý ho, ako som ho poznala, neopúšťal až do konca života.

Nejaký čas po tejto besede sme ho boli spolu s kolegom navštíviť v jeho vidieckom dome v Souticiach, ktorý si kedysi kúpil, aby mal pokoj od rušného života v meste, aby mohol v tichu prírody tvoriť. V čase, o ktorom hovorím, však už priveľa nepísal - choroba mu to nedovoľovala. Obdivovala som ho preto, že sa tak dokáže postarať sám o seba. Svojich návštevníkov, podopierajúc sa dvoma paličkami, dokonca vždy urputne sprevádzal po divoko zarastených cestičkách veľkej záhrady. "Keby som spadol," hovoril nám vtedy veselo, "tak si to nevšímajte, to sa mi tu deje stále a som už na to zvyknutý..."O chvíľu nato naozaj spadol a pamätám sa, ako veľmi som sa napriek slovám, ktoré pádu predchádzali, preľakla. Vojtech Zamarovský sa však za našej pomoci so smiechom nenútene pozviechal zo zeme. Potom som sa s ním stretla ešte veľakrát. Stalo sa totiž to, že som sa pri náhodných i nenáhodných stretnutiach veľmi snažila, aby som rozumela jeho pohybujúcim sa perám, aby som z nich dokázala odčítať slová. Moja snaha a empatia boli natoľko tvrdošijné, že som sa to napokon naozaj naučila. Bola som tak jeden z mála ľudí, ktorí Vojtechovi Zamarovskému až do konca rozumeli i keď mal svaly na tvári čím ďalej viac ochrnuté. To bol dôvod, prečo som tohto historika zopárkrát navštívila (býval zasa v Prahe, pretože už naozaj potreboval systematickú starostlivosť) spolu s pánom veľvyslancom Ladislavom Ballekom. Prichádzali sme za ním väčšinou pred Vianocami alebo pri príležitosti jeho narodenín. A ja som robila akéhosi tlmočníka. Vojtech Zamarovský bol vždy dobre naladený, veselý, galantný, ba priam sa ponúka výraz rozšafný. Susedka, ktorá sa o neho starala, nám zakaždým pripravila chutné pohostenie a pán Zamarovský zasa dobré vínko, ktoré mal aj sám rád. Pri týchto posedeniach sme sa dozvedali stále viac a viac o jeho živote i o jeho tvorbe.

V krátkosti sa s vami podelím o niektoré fakty, ktoré možno poznáte, ale možno v nich najdete i niečo nové. Vojtech Zamarovský bol rodák z Trenčína, ale pôvod jeho predkov možno mapovať už niekedy v dvanástom stororčí v dedinke Zamarovce, podľa ktorej získali meno. Od roku 1241 sa rod pyšnil šľachtickým titulom, ktorý predkovi pána Zamarovského udelil kráľ Béla IV. za to, že mu zachránil život, keď sa topil v tamojších močariskách. V päťdesiatych rokoch však nebol šľachtický titul práve tým najlepším otváračom dverí. V tom čase pracoval Vojtech Zamarovský v Národnej banke a neskôr na Plánovacom úrade Predsedníctva vlády. V roku 1952 ho vylúčili zo strany - dôvodom bol evidentne jeho nerobotnícky pôvod. "A keď ma potom nechceli vziať ani za skladníka," hovoril s úsmevom, "musel som uvažovať o inom zamestnaní. Rozhodol som sa venovať sa dejinám, ktoré ma vždy veľmi bavili, a to natoľko starým dejinám, proti ktorým nikto nič nemohol mať. Medzitým som sa živil aj prekladaním a dostal som sa až k antickým mýtom, pyramídam a vôbec starovekej histórii, pri ktorej som zostal celý život. História každej krajiny je veľmi zaujímavá. A aj keď som sa nezaoberal tou našou slovenskou, pretože je pre mňa veľmi mladá, som si istý, že sa nemáme za čo hanbiť. Často sme boli okupovaným a utláčaným národom, ale treba sa na to pozrieť z inej stránky: kde sú dnes všetci tí Rimania, Turci či Tatári?! My sme však zostali a prekuázali sme tak svoju životaschopnosť..."

Pred vojnou študoval Vojtech Zamarovský v Prahe a neskôr sa sem vrátil. Jednoducho preto, že sa mu toto mesto páčilo, mal rád jeho atmosféru, českú literatúru i hudbu. Tiež sa tu oženil. Po rozdelení Česko-Slovenska si však nechal slovenské občianstvo. Veľmi hlboký citový vzťah mal aj ku Grécku. "Grécko si človek nemôže nezamilovať," tvrdieval mi. "A nielen kvôli jeho bohatej histórii, ktorá je kolískou súčasnej civilizácie, ale aj zásluhou Grékov ako takých. Okrem toho sa tam človek chodiac po uliciach stretáva nielen so starou kultúrou, ale i veľmi zaujímavou súčasnou, čo málokto vie. Každý, kto zavíta do Grécka, by sa mal pokúsiť navštíviť tamojšiu galériu súčasného umenia - určite by sa čudoval... Gréci sú srdeční a pohostinní, omnoho viac ako my. Obdivujem nielen ich vlastnosti, ale aj vzhľad. Mnohé grécke ženy, keby si postavili na hlavy hlinené nádoby, by vyzerali, akoby práve vystúpili z nástenných reliéfov a malieb. Raz mi chcel na ulici vyčistiť topánky mladý grécky chlapec. Nedovolil som mu to už aj preto, že jeho tvár bola dokonalým výtvorom prírody, takmer kopírovala sochy gréckych bohov..."

"Za siedmimi divmi sveta", "Objavenie Tróje", "Bohovia a hrdinovia antických bájí", "Dejiny písané Rímom", "Grécky zázrak", "Ich veličenstvá pyramídy" - to je len časť titulov historických kníh Vojtecha Zamarovského. Ich náklad dosiahol už vyše dvoch miliónov výtlačkov. Okrem toho spisovateľ nakrútil aj niekoľko dokumentárnych cyklov, z ktorých najznámejší bol trinásťdielny seriál z roku 1988 "Veľké civilizácie staroveku". Pri práci na svojich dielach musel Vojtech Zamarovský veľa cestovať. Ovládal angličtinu, francúzštinu, nemčinu, latinčinu i gréčtinu. Bravúrne písal tak v slovenčine, ako aj v češtine. Veľmi často počas našich rozhovorov opakoval vetu "Cesta do hlbín literatúry vedie cez hory kníh..." Na konci tohto júla sa jeho cesta navždy skončila. Veľmi nerada v tomto prípade používam to slovíčko "navždy". Chce sa mi veľmi veriť, že rovnako ako množstvo jeho antických hrdinov iba zmenil breh rieky, odplával v onej bájnej loďke, zvierajúc v ruke potrebnú mincu. Tak si to predstavujem. A len ma mrzí, že sme si tak dlho v ostatnom čase sľubovali, že sa zídeme nad fľaškou našej obľúbenej retsiny, špeciálneho gréckeho vína s príchuťou živice. Sama sebe som sa v duchu vyhovárala na nedostatok času tak dlho, až ma zaskočil odchod Vojtecha Zamarovského. Dnes sa hanbím za to, že sa nechávame strhnúť hektickým cvalom doby, že si nedokážeme nájsť ani čas na priateľov, tým skôr, keď sú to vzácni ľudia...

SPOMIENKA NA VOJTECHA ZAMAROVSKÉHO

(Z pripravovaných memoárov Spomienky na literatúru v Dome slovenskej kultúry v Prahe)

Keď chronologicky spomínam na literárne večery v DSK, patrila k nim pod názvom "Čaro literatúry faktu" beseda so spisovateľmi Miroslavom Ivanovom a Vojtechom Zamarovským. Program mal vysokú návštevnosť a k mojej veľkej radosti tam boli aj študentky strednej knihovníckej školy, čo som z hľadiska budúcnosti Domu považoval za významné, lebo som rátal, že prídu aj inokedy. Nebolo jednoduché tento program pripraviť, navštívil som Vojta Zamarovského - býval vtedy na Vinohradskej ulici a veľmi sa mu do toho nechcelo. Povedal mi, že chodí na besedy už len do detských domovov a k vojakom. Svojho času, na jeseň v roku 1969, som s ním robil na Koleji Větrník besedu pre Klub slovenských akademikov, ktorú som mu teraz pripomenul. Bol tiež spolužiakom môjho otecka zo židovskej chlapčenskej školy v Trenčíne, tak som ho po chvíli presvedčil, aby naše pozvanie prijal. Vysvetlil som mu, že v začiatkoch novej inštitúcie je treba, aby sa ľudia o nej dozvedeli a program reprezentovaný dvoma významnými autormi literatúry faktu tomu môže napomôcť. Nemýlil som sa. Pozornosť bola z nejakého dôvodu zameraná viac na Miroslava Ivanova, ktorý tam mal veľa svojich čitateliek dôchodkového veku. Jedna v priebehu besedy dokonca neovládla svoje city a vykríkla nadšením: "Vždyť vy jste Jirásek dnešní doby!", a bola odmenená dlhotrvajúcim potleskom. Program som moderoval a dopustil som sa toho, čo moderátor robiť nemá, vyslovil som svoj názor a stal som sa tretím účastníkom besedy. Povedal som, že neverím niektorým jeho vývodom a poukázal som na jeho vtedy aktuálnu knihu "Požiar Národného divadla". Ivanovova téza bola, že požiar založili pražskí Nemci. Povedal mi, že nie som prvý ani posledný, kto vyslovuje pochyby o jeho tvrdení, najmä historici sa nechcú stotožňovať s jeho názormi, ale jemu to nevadí, hlavná vec, že sú čitatelia spokojní. Okolo toho sa rozbehla zaujímavá diskusia a zamýšľaný dvojhodinový podvečer trval dlho do neskorého večera.

Miroslav Ivanov potom prichádzal do Domu slovenskej kultúry často i ako divák. Vojta Zamarovského, s ktorým som sa časom spriatelil, som po programe presvedčil, že keď má problémy s nohami, nech to skúsi ešte v Trenčianskych Tepliciach. Nejako sa zdráhal, vraj tam mali kedysi dom a predali ho, a preto sa mu tam nechce ísť. Povedal som mu, kto o tom dnes vie a koho to už zaujíma a skutočne počúvol mojej rady a stal sa bratovým pacientom. V priebehu času sa aj spriatelili. Zamarovského sa mi podarilo ešte asi dvakrát pozvať do Domu slovenskej kultúry. Nevládal už na nohy, tak sme ho spolu s jeho synom vytiahli do prvého poschodia tak, že nás objal okolo ramien. Aj keď jeho choroba pokračovala, myslelo mu to brilantne. O stretnutia s ním bol vždy záujem, aj keď fyzicky už nemohol napríklad podpisovať svoje knihy. Navštívil som ho ešte v októbri 1994 z poverenia Klubu slovenskej kultúry pri jeho 75. narodeninách v Souticiach, kam sa odsťahoval, keď svoj pražský byt postúpil synovi. Hovoril mi, že som vystriedal práve odchádzajúcu redaktorku nakladateľstva Mladá fronta, ktorá pripravuje ďalšie vydanie jeho prekladu Ceramovej knihy "Bohové, hroby, učenci". Táto kniha svojho času vyvolala u nás veľký rozmach záujmu o literatúru faktu. Vravel mi, že upozornil autora na niektoré nepresnosti v texte a požiadal ho o súhlas pri českom vydaní ich opraviť. Ceram mu odpovedal, že kniha vyšla v mnohých jazykoch a vo veľkých nákladoch a nikomu to nevadilo, ale keď si myslí, že českí čitatelia sú takí nároční, rád dáva k tomu svoj súhlas.

Dostal som vtedy od neho jeho najnovšiu knižku o Sinuhetovi, podpísal mi ju, ale mal podpis veľkosti nechta na malíčku. Knihu vraj diktoval dcére Ruda Brtáňa, o ktorom pohovorím pri inej príležitosti, lebo sám ju už nemohol písať. Sťažoval sa mi, že ešte slovenský minister kultúry Miroslav Válek pridelil Slovenskej televízii prostriedky na nakrútenie televíznych filmov na miestach, ktoré Zamarovský navštívil a kde sa odohrávali príbehy jeho kníh. Filmy boli skutočne nakrútené, ale Česká televízia nemala záujem ich odvysielať. Pričom mali už i historickú hodnotu, lebo niektoré architektonické pamiatky tam zobrazené padli za obeť iracko-iránskej vojne a sú zachytené len v týchto televíznych filmoch. Viem, že v Slovenskom inštitúte v Prahe potom niektorý z týchto filmov koncom deväťdesiatych rokov premietali i v prítomnosti autora. Gratuloval som Vojtovi Zamarovskému ešte v roku 1999 v Trenčianskych Tepliciach. Bol som tam vtedy z rodinných dôvodov a brat ma upozornil, že Zamarovského pozval na týždeň na zotavenie. Pri príležitosti jeho osemdesiatin mal byť prijatý prezidentom Schusterom, ako tiež autorom, kolegom z oblasti literatúry faktu. Preto ho chcel trochu zdravotne postaviť na nohy. Vojto sa stravoval na izbe, bol na vozíčku a priznám sa, že som som nerozumel nič, čo mi hovoril, ale bolo vidieť, že má z mojej návštevy radosť. Pôsobilo to na mňa depresívne, premýšľal som o kvalite života za takýchto okolností, ale nikto, kto tú situáciu sám na sebe nezažije nevie, čo to je. Od toho času sa podarilo vydať jeho súborné dielo na Slovensku a opäť vychádza v českých prekladoch. Moja gratulácia k jeho osemdesiatym piatym narodeninám adresovaná do Soutíc sa mi vrátila naspäť s tým, že "odstěhoval se bez udání adresy". Neviem, kde dnes býva, lebo jeho byt na Vinohradoch už dávnejšie obýval syn, ktorý v tých rokoch prednášal na ČVUT a dcéra bola vydatá na Cypre. Zamarovský potreboval stálu opateru. V Trenčíne mu zriadili múzeum, ale tam nebýval. Ešte prezident Michal Kováč mu udelil Rad Ľudovíta Štúra. Vtedy to v jeho zastúpení prevzal syn, ako uznanie za jeho spisovateľskú činnosti v oblasti literatúry faktu, popularizácie vedy a za preklady. Málokto si dnes spomenie, že Vojtech Zamarovský preložil korešpondenciu Goetheho so Schillerom. Udelenie ceny bolo svedectvom, že kompetentné miesta na Slovensku mali vtedy cit, aby ocenili toho, kto skutočne zviditeľnil Slovensko v tomto prípade na poli literatúry.

V piatkových Hospodárskych novinách 28. júla 2006 som sa dočítal v nekrológu, že pred dvomi dňami, po dvoch mesiacoch v kóme, Vojtech Zamarovský zomrel. Spomenul som si naše ostatné stretnutie pred necelým rokom začiatkom septembra na Žofíne pri oslave štátneho sviatku Slovenskej republiky. Bol tam na vozíku sprevádzaný synom, ktorý sa o neho posledné roky obetavo staral. Chcel som syna trochu odbremeniť, tak som ho poslal, nech sa na chvíľu prejde a pozdraví so známymi, že sa zatiaľ budem o otecka starať. Pýtal som sa ho, čo by chcel, ale len kývol na pohár červeného a potom pozdraviť sa s veľvyslancom Ballekom. Požiadal som tam prítomného JUDr. Rudolfa Tomašoviča, aby zašiel za veľvyslancom a tlmočil mu Zamarovského prosbu. Po chvíli za ním Ladislav Ballek prišiel a spolu sa snažili dohovoriť. V tej chvíli som si premietal v hlave naše stretnutia, rozhovory o jeho knihách, ktorých čítanie ma obohatilo na celý život...

Vojtech Čelko

NAĎA VOKUŠOVÁ

---

Zpět na obsah