SLOVENSKÉ DOTYKY
 

MEDZINÁRODNÉ VZŤAHY A POTKANI

Úvodník

Expresívne a trochu zvláštne spojenie v titulku, viem. Niekedy sú však uhladené slová zastieraním podstaty - vlastne lžou. Reči o potrebe tolerancie či o multikulturalite prechádzajú dráhu z jedného ucha, ktorým vchádzajú dnu, do druhého, ktorým podľa známeho úslovia vylietajú von, bez toho, aby kdesi medzi tými ušami, v centre emócií, niečo rozochveli. Také reči sa hovoria a chlieb predsudkov a nenávisti sa je. Možno je to skôr žlčovitá polievka - kyslá, ostrá, na pozvracanie odporná...

Potkanom je venovaná jedna zvlášť desivá kapitola v ktorejsi knižke Konrada Lorenza, nositeľa Nobelovej ceny za etológiu, teda náuku o správaní sa živočíchov. Podotýkam, že aj človek je živočích a Lorenz to dobre vie, takže by nás to, čo máme v genetickom kóde s potkanmi spoločné, malo naozaj strašiť. Sú to akési hrôzyplné úryvky textov v ságe, určujúcej náš osud. Ak potkani zistia, že napríklad do kanalizačného systému, ktorý považujú za svoje teritórium, za svoju vlasť, vnikol niekto cudzí, zježia sa im všetky chlpy na tele a začnú okolo seba hrýzť. Zahryznú sa do krku každému inému potkanovi, na ktorého narazia. Nie je čas zisťovať, či je cudzí, alebo domáci. To sa ukáže až dodatočne. Podľa hesla, známeho z westernov: Zabite ich všetkých, pánboh si to už preberie! Tých cudzích väčšinou ani nemusia zabiť, hrôzostrašné dianie a nenávistný piskot ich spravidla zmárnia samé. Cudzí potkani umierajú úzkosťou, na infarkt. Ich telá domáci rozkmášu na franforce. Samozrejme, ak je tých cudzích veľa, rozhorí sa bezohľadná, krutá vojna. Tí, čo prežijú, vyvraždia druhé pokolenie bezo zvyšku - v medzinárodnom práve sa tomu hovorí genocída.

Intolerancia k inakosti má mnoho podôb, ale vlastne je stále tá istá. Rasizmus, nenávisť k príslušníkom iného národa, k cudzincom, teda xenofóbia. Alebo nenávisť k "bezvercom", či už sú v skutočnosti veriaci iného náboženstva, ateisti, alebo ľudia týmto sa vôbec nezaoberajúci. Patrí sem aj to, čo sa v skarikovanej podobe nazývalo triednou nenávisťou, prípadne dnes obrátená politická nenávisť, na základe ktorej niekto na ulici bez iného dôvodu skope komunistického poslanca tak, že ten mohol prísť o zrak.. Iná nie je ani nenávisť k osobám s inou sexuálnou orientáciou, povedzme homofóbia, či rozum zatemňujúca nenávisť k opačnému pohlaviu, ktorá umožní istej feministke napísať, že "muži sú prasatá mimozemského pôvodu". Alebo šialené športové fanúšikovstvo rôznych ultras, pre ktorých je šál iného klubu dostatočným dôvodom na to rozbiť niekomu lebku a ukončiť jeho život, priviesť zármutok všetkým jeho blízkym... Zdá sa to neuveriteľné a nepochopiteľné, ale naozaj taký dôvod stačí - aj ultras sú kmene potkanov. Či ak sa vám to zdá prisilná káva, kmene s mentalitou potkanov.

Človek - na rozdiel od potkana - má, či mal by mať dostatočnú mentálnu kapacitu, aby pochopil, aké otrasné, nebezpečné a pre ľudstvo kontraproduktívne dôsledky takéto myslenie prináša. Duševne zdravý človek by mal mať citovú výbavu, ktorá ho prinúti aj bez racionálneho uvažovania otriasť sa nad čímsi takým hnusom. Trvám na tom, že rasista, islamský fundamentalista či ultra-fanúšik úplne duševne zdraví byť nemôžu, že majú dokaličenú dušu, sú to ľudia plní démonov, nebezpeční pre okolie. Svojich démonov vypúšťajú medzi ľudí, svojím jedom otravujú atmosféru, až to môže v rôznych etapách dejín končiť norimberskými zákonmi, rozmachom činnosti Al-Kajdy či Hizballáhu, skinheadskými útokmi na každého s tmavšou farbou pleti, občianskou vojnou na Balkáne alebo africkými genocídami, kde si dokážu etniká navzájom vyvraždiť milióny príslušníkov mačetami.

Problém samozrejme je, čo s tým, presnejšie, ako s nositeľmi týchto ideológií zaobchádzať. Samozrejme, nemôžeme pristúpiť na ich spôsob uvažovania - ani s kladným, ani so záporným znamienkom. To by sme sa k nim buď pridali, alebo jednoducho boli len iným, nepriateľským klanom potkanov. V oboch prípadoch by to bolo víťazstvo nenávisti k inakosti. Na toto bahno si musíme dať pozor vo vzťahu k islamskému fundamentalizmu, dávno sa doňho prepadli rôzne anarchistické skupinky, s bejzbolkami v rukách bojujúce proti skinheadom.

Na druhú stranu, neverím ani v politiku appeasementu, na ktorú už svet kruto doplatil - daň sa volala druhá svetová vojna. Stará dáma menom Európa má k politike ústupkov, obetovania kabátu v mene košele často blízko. Zaváňa to tým aj teraz, keď čelíme veľkej vlne islamského fundamentalizmu. Niekedy sa tvrdieva, že terčom je západná civilizácia či kresťanský svet. Lenže jeho terčom je v skutočnosti slobodný človek, sloboda ako taká, vrátane práva nebyť členom žiadneho potkanieho kmeňa. Hoci fundamentalistom samozrejme stačí, že nie ste členmi toho ich - s jedným zápachom, s jedným náboženstvom.

Voči intolerancii nesmieme byť tolerantní. Nemožno stále hľadať pravdu uprostred - medzi esesákmi a ľuďmi zavraždenými v koncentrákoch, medzi samovražednými útočníkmi a ľuďmi, ktorí údajne urážajú ich náboženstvo, v podstate už len tým, že si dovolia nevyznávať ho.

Nedajme sa teda zaháňať do kmeňov, nepristúpme na pravidlá potkaních klanov, ale súčasne tvrdo odmietnime ideológiu nenávisti. A toto odmietnutie pretavme aj do činov, niekedy možno tvrdých, ale nie vedených nenávisťou s opačným znamienkom. Človek sa totiž môže vymknúť nielen spod diktátu pudov, ale v tomto zmysle aj newtonovho zákona o akcii a reakcii.

Je ľahké odmietnuť intoleranciu, namierenú proti nám, ako je tá al-kajdovská. Ešte dôležitejšie je odmietnuť tú, ktorá sa zaklína obhajovaním práve našich záujmov. Takými sú napríklad nositelia agresívneho slovenského nacionalizmu, kvôli ktorým aktuálne zavládla slota v slovensko-maďarských vzťahoch. Maďari sú pre nich prví na rade, druhí dnes asi Rómovia, po nich by prišli ďalší - iné etniká, iné náboženstvá, každý.

Potkanom by sme mali povedať nie.

VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah