SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PRVÁ DÁMA WORLD MUSIC

Speváčka Zuzana Mojžišová

Zuzana Mojžišová (30) je osobitá speváčka: vyhľadáva a spieva slovenské ľudové piesne, ale v novej - vlastnej - úprave. Pri jej speve sa poslucháč vzruší - akoby sa dotýkal tajomných zdrojov a pochodov vzniku slovenských ľudových piesní. Nie je to obyčajná interpretácia. Zuzana svojím spevom otvára pradávnu citovú banku Slovenska, jej spevom ožíva nielen dávny repertoár, ale aj všetky vášne, ktoré tu horeli.

Hráte s Oskarom Rózsom, Martinom Valihorom, Andrejom Šebanom, Jurajom Burianom - zoskupili ste okolo seba hviezdy hudobného neba. Ako sa vám to podarilo? Je to profesionálna sympatia, alebo sa do vás všetci zaľúbili?

Ha-ha-ha. To by bola skôr otázka na nich, ale čo mňa teší, zaľúbili sa do tej hudby. Spočiatku to bola spolupráca na profesionálnej báze. Oslovila som ich ako vynikajúcich muzikantov, či sú ochotní nahrať so mnou môj nový album a vystupovať so mnou. Keď zistili o čo ide, zapáčilo sa im to - a teraz ma oni sami nabádajú, aby som vybavovala ďalšie vystúpenia, pracovala na novom repertoári. Hoci už vyskúšali rôzne hudobné žánre, world music je pre nich niečo nové.

S Oskarom Rózsom ste sa už poznali predtým? On je taký nedobytný, svojský - ako to, že sa dal "skolektivizovať"?

So všetkými som sa zoznámila pri 50. výročí SĽUK-u. Tam vznikol po prvý raz experiment - spojenie folklóru s populárnou hudbou. Spolu s Rasťom Andrisom som ten koncert dramaturgicky pripravovala. Tam zaznel aj slávny Fujarový song, ktorý si spoločne zahrali Andris, Šeban, Rózsa a Valihora. Odvtedy ubehlo niekoľko rokov.

Nadviazali ste na tú situáciu telefonátom?

Áno, zavolala som Oskarovi. Spomenul si na mňa, stretli sme sa, pozhovárali sme sa, povedala som mu o svojich predstavách nových skladieb, vypočul si moje aranžmány. Na základe toho súhlasil.

Keď ste s týmito hviezdami, kto šéfuje?

Oskar, ale vyhovuje mi jeho štýl. Je to veľmi inteligentný človek s obrovskou schopnosťou precítiť vec, skúsený, vynikajúci muzikant. A nerieši záležitosti direktívnym spôsobom - takto to musí byť! Vždy predostrie návrh a my sa môžeme vyjadriť. On to vedie, nikdy ma však neobíde a nikdy nepotláča moju osobnosť a to, čo som ja do toho vložila.

Boli ste od piatich rokov vo folklórnom súbore, chodili ste tri razy v týždni na klavír, na spev, mama je učiteľka spevu - mali ste si z čoho vyberať. Prečo ste si vybrali práve túto cestu? A na nej world music?

Rozhodol úraz - pri basketbale som si zlomila ruku, a tak som si povedala, že klaviristkou už nebudem a išla som na gymnázium. Po skončení gymnázia som začala študovať hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK. To ma usmernilo. Dostala som sa do okruhu ľudí, ktorí chodili na etnografické výskumy, pridala som sa k nim a spoznala som krásu autentického folklóru. Keď som začala počúvať world music, ujasnila som si cieľ. Dala som dovedna zopár muzikantov - a tak sa to začalo.

Ako si hovoríte? Ste skladateľka?

Som aranžérka. Spievam slovenské ľudové piesne, ich text aj melódia zostávajú rovnaké. Len ich posúvam do nových súvislostí.

Nehraničí to aj s komponovaním?

Hraničí. Čím ďalej, tým viac je tam tej autorskej práce.

Ako sa budete vyvíjať? Nesmerujete k opere alebo k muzikálu?

To ma vôbec neláka. Scénická hudba nie, ale autorská áno. Už to nebudú aranžované piesne, ale moje skladby, ktoré budú vychádzať z tradičných ľudových prvkov. Ako to robí skupina Ghymes alebo Värttinä.

Budete aj veršovať?

Na to si netrúfam. Ľudové texty sú priliš krásne.

Nie vždy im súčasný človek rozumie. Vy rozumiete všetkému?

Niekedy mám problém vystihnúť podstatu textu, posolstvo býva zašifrované v metaforách. Existuje mnoho symbolov, ktoré musíte ovládat, aby ste pochopili význam textu. Mám v rozhlase kolegu literáta Petra Holku, ktorý mi to vyloží. Napríklad, že vajíčko je symbolom zrodenia, života, že slovné spojenie "12 šatkov som zodrala" znamená, že ubehlo 12 rokov, alebo že had či meč je pohlavný úd...

Neprekladá to príliš eroticky?

Dá sa mu dôverovať a overujem si to ešte u Rasťa Andrisa, ktorý vyštudoval národopis. Beriem to tak, že tie piesne v dávnych dobách mali dorozumievací charakter, je v nich skryté množstvo informácií a zaujímavostí. Je v nich napokom aj dosť erotiky, citu, ale aj skúseností zo vzťahov. V ľudových piesňach sú aj antikoncepčné rady - varovania šuhajovi, aby nesial pod horou, ale na medzi.

Ktorá pieseň je pre vás najvzrušujúcejšia? Je spievanie - počúvanie - tohto repertoáru čosi ako afrodiziakum?

Napríklad počas koncertného turné bolo veľmi veľa momentov, keď som cítila silné vzrušenie, ale nemyslím si, že je to konkrétnou piesňou. Skôr ide o obrovskú silu energie, ktorá sa na pódiu v tej chvíli nahromadí. Želám to každému zažiť a precítiť.

Nehanbíte sa niekedy, keď je text príliš odvážny?

Príliš odvážne nemáme v repertoári, vyhľadávam práve tie krásne skryté významy a súvislosti. Tam je tá správna šteklivosť a "rajcovnosť".

Kde nachádzate nové podnety?

Chodím aj do terénu, ale najmä hľadám v zborníkoch, v archíve Slovenského rozhlasu. Potom si sadnem za klavír, zahrám si to a hľadám. Veľa piesní som spoznala aj priamo pôsobením vo folklórnom súbore, účasťou na folklórnych festivaloch. A moji rodičia boli lúčničiari.

Nechystáte rodinnú kapelu?

Brat študuje pozemné staviteľstvo, otec je architekt, spievame však všetci. Na každej rodinnej oslave spievame, otec hrá aj na gitare. Nazývam to "pojazdný rodinný cirkus", no nemienime to zoficiálniť.

Ako vy vnímate hudbu?

Hudba je - okrem lásky - pre mňa všetko. Učila som sa na samé jednotky, mohla som ísť študovať čokoľvek, ale nevedela by som si seba predstaviť v nejakej inej profesii. Inklinujem aj k výtvarnému umeniu. Mojím snom je nájsť si životného partnera z oblasti výtvarného umenia. Mám pocit, že výtvarníci sú oproti hudobníkom takí pokojnejší, ustálenejší. Ja som dosť temperamentná a potrebovala by som vedľa seba menej impulzívneho človeka. Ale ktovie.

Keď vznikla myšlienka na vašu kapelu, nebola v tom aj láska? Bolo to na lyžovačke, vymýšľali ste to s Atilom Bérešom, bol Silvester. Znie to romanticky... Nie, nie - Atila bol kamarátkin partner. Bolo to čisto racionálne rozhodnutie.

Ale chodili ste už aj s hudobníkom?

Určite... Nemôžem povedať, že by to nebolo dobré, no ten sen je výtvarník.

Teraz chodíte s niekým?

Práve nie.

Hovorím sa, že vývoj hudby zastal, že už nie je kam napredovať, že sa varí iba z toho, čo už niekto vytvoril pred nami. Máte aj vy ten dojem?

Dnes sa všetko otvára, sprístupňuje, a tým, že sa to otvára, tak sa to previeva, spája a fúzuje, čím vznikajú nové formy, širšie obzory. Vidím to perspektívne, najmä world music je žáner, ktorý podľa mňa ešte dlho bude ľudí zaujímať. Pretože prináša do hudby niečo charakteristické, špecifické, vlastné určitému etniku - čo v takejto svetovej hudobnej kuchyni predstavuje správne - národnými pochutinami okorenené kvalitné jedlo.

Na Slovensku sa však ľudia skôr zaujímajú o exotické melódie - etno hudbu z Afriky alebo z Latinskej Ameriky... Vy ste zasa exotickejšia pre zahraničie?

Účinkovali sme vo Švajčiarsku, v Poľsku, Maďarsku, Londýne a ľudia tam reagovali veľmi spontánne. Verím v silu našej hudby, lebo slovenské ľudové piesne sú veľmi melodické. Majú krásne viachlasy, nádhernú textovú poetiku, ktorá sa dá z tej hudby vyčítať. Tým, že Rasťo Andris využíva rôzne ľudové nástroje - píšťaly, fujary, gajdy, drumbľu - a Stanko Palúch zase vyhrá ľudové cifry na husliach, čo dodáva tej hudbe farebnosť, je to pre zahraničie veľká exotika. Nechcem povedať, že doma to ľudia nevedia oceniť, nevážime si však dostatočne vlastnú hudobnú minulost.

Asi bolo folklóru v minulosti priveľa a nie vždy v kvalitnej podobe. Dá sa hovoriť aj o gýči v oblasti folklóru?

Dá, lenže je to veľmi nebezpečná pôda. Veľa skupín k ľudovej piesni pristupuje povrchne. V Čechách boom spracovania ľudových piesní odštartovala skupina Čechomor. Vzniklo tam mnoho formácií, ktoré v podstate len odohrajú ľudové piesne v kapele s rockovým obsadením. Mne sa tento prístup nepáči, je lacný. Bohužiaľ, tam spadá aj skupina Senzus, ktorá sa pričinila o to, že mnoho mladých ľudí nemá ľudové piesne v láske. Nepriniesli nič nové...

Ako by ste vy pomenovali to svoje nové?

Snažíme sa v prvom rade vychádzať z autentického materiálu. Pokúšame sa pretransformovať do nového aranžmánu čo najviac charakteristických prvkov, regionálnych špecifík. Vytvárame plochy, kde prirodzeným spôsobom fungujú obidva svety - časom overený dobrý minulý a kvalitný súčasný.

Vystupujete v rifliach?

Áno. Dnes je ľudovým odevom tričko a rifle. Aj na dedine. Ani ja sa necítim na krojové súčiastky, nanajvýš používam kombináciu s materiálmi z ľudových odevov - kostým z dielne Renáty Ormandíkovej. Kroje už onedlho celkom vymiznú. Myslím si, že etnológovia by si mali viac všímať aj súčasnosť, ktorá sa už stáva minulosťou. Na dedinách vznikajú celkom nové nástrojové obsadenia - už nehráva vrchárska trojka, ale sú to bicie, saxofón a akordeón. Repertoár zostáva, používajú sa však nástroje z populárnej hudby a piesne sa hrajú iným štýlom. Treba to skúmať.

Pri vystúpení pôsobíte ako mladý Mozart (ako ho poznáme z filmov) - plná energie, plná vášne, plná hudby... Máte tej energie ešte dosť?

To je dobrá otázka. Nemám. Je ťažké bojovať o uznanie na tomto našom Slovensku. Sme malá krajina, malý trh, ľudia na všetko pomalšie reagujú. Je ťažké sa tu presadiť a byť úspešný. Za tých päť rokov, čo už ubehlo, sa nám väčšinou darilo a verím, že sa dá ísť ešte ďalej, do zahraničia, ale treba na to nabrať energiu. Teraz som ešte plná pozitívnych pocitov z nového albumu, z aprílového turné, z letných festivalov. Aj v týchto aktivitách načerpávam energiu. Zatiaľ sa však necítim na to, aby som načínala niečo nové. To musí byť iná fáza.

Z čoho budete čerpať energiu potom?

Určite mi vždy dodá energiu príroda. Dovolenky trávim v slovenských horách, chodím na hrebeňovky do Roháčov a do Nízkych Tatier. Aj nedávno som bola v Malej Fatre na turistike. Mám rada aj ľudí a energiu čerpám z dobrých priateľstiev, z úprimných rozhovorov, z pekných zážitkov, to sú všetko veci, ktoré vytvárajú pohodu. Potom človek dokáže byť silný a napredovať.

Ako vidíte Slovensko cez hudbu? Potvrdzuje sa, že každá dolina má svoju kultúru?

Áno. Všade je iný charakter hudby. Najviac folklórnych oblastí má stredné Slovensko - Horehronie, Podpoľanie, Gemer, Kysuca, Orava. Pri aranžovaní vychádzam práve z tej rozmanitosti ľudovej hudby.

A čo cudzina? Boli ste na Eltonovom koncerte v Bratislave?

Nelákajú ma davy. Tam sa mi nechcelo predierať. Nie som ten typ. Radšej si vypočujem hudbu z CD.

Chceli by ste mať taký veľký koncert?

Koncerty sa líšia atmosférou - na festivale je vždy oveľa viac ľudí ako na samostatnom, tam cítiť tú silu davu. V Bratislave prišlo na náš koncert napríklad 600 ľudí. Keď príde niekto "na vás" je to iný pocit. Na festivaloch ide skôr o davovú psychózu, na samostatnom koncerte je to uvedomelejšia komunikácia.

Sústreďujete sa pred koncertom?

Na letných festivaloch býva chaos a letná eufória - tam sa treba vnútorne sústrediť. Pri samostatnom koncerte mám rada, keď sa kapela spoločne sústredí. Postavíme sa v zákulisí a povieme si - ideme do toho, bude to dobré, takto si akumulujeme tú spoločnú energiu, aby nám to fungovalo, keď vyjdeme na javisko.

Je ťažké spievať ako vy?

Je ťažké nájsť negýčovú rovinu interpretácie ľudovej piesne. Možností je viac, buď sa to interpretuje klasickým folklórnym štýlom - to je autentickejšia poloha, alebo sa snažím hľadať nové výrazové možnosti. Musím sa ešte učiť. Chcela by som sa viac venovať vokálnej technike. Vždy, keď prídem domov, tak s mamou spievam. Máme hodinu spevu, chcela by som si však nájsť niekoho, kto by mi vedel ešte viac poradiť. Mamička vyučuje klasický spev, má síce skúsenosti aj s populárnou hudbou, ale mama je mama. Je ku mne kritická, no má rada tú moju farbu hlasu, ktorá je aj jej, a tú podporuje. Myslím si, že by som mala skúsiť aj niekoho iného. Napríklad Idu Kellarovú.

Krstnými rodičmi vášho albumu boli jej sestra Iva Bittová a Marián Varga. Prečo oni?

Marián Varga ako prvý na Slovensku vyskúšal fúzovať ľudovú hudbu s populárnou hudbou. Ako prvý v tejto brandži použil ľudové motívy. Iva Bittová posúva ľudovú pieseň iným smerom, stiera hranice, prostredníctvom nej prezentuje niečo nové.

Otec a brat, architekt a čoskoro stavebný inžinier, vám už postavili dom v Bratislave?

Nepostavili a asi k tomu ani nedôjde. Otec má síce dosť duchovnej energie, ale má šesťdesiatpäť rokov, takže to zostane už len na bratovi. No neviem, či chcem zostať v Bratislave. Už tu žijem od roku 1993 a dosť dlho mi trvalo, kým som si zvykla. Najprv som tu zostala len preto, že som si v Bratislave našla zamestnanie, ale napokom som rada, že som tu - vyhovuje mi anonymita. Banská Bystrica je dosť malomestské prostredie a to ma vyrušuje. Najlepšie by mi bolo v nejakej osade. Postaviť si v lese domček alebo niečo prerobiť. Mať novodobú drevenicu na samote a pracovať v meste. To by bolo!

Zuzana Mojžišová sa narodila 17. novembra 1974 v Banskej Bystrici. Vyštudovala Katedru hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Žije v Bratislave, pracuje ako redaktorka klasickej hudby v Redakcii hudobných programov Slovenského rozhlasu. Od roku 2000 sa venuje aranžovaniu a interpretácii ľudových piesní v novom šate. Jej posledné CD "Zuzana Mojžišová" získalo dve ceny IFPI Aurel 2004. Volajú ju aj prvá dáma world music na Slovensku.

HELENA DVOŘÁKOVÁ


Zpět na obsah