SLOVENSKÉ DOTYKY
 

NAJCHÝRNEJŠIA PEVNOSŤ A VÄZNICA

Reportáž z Leopoldova

"Minulosť a význam Leopoldova si zasluhuje, aby sme mali čo aj stručný, ale ucelený prehľad dejín tejto kedysi najchýrečnejšej pevnosti východnej Európy," píše v úvode publikácie "Leopoldov - stručné dejiny a opis pevnosti a trestnice" z roku 1948 dobový riaditeľ väznice Eugen Slávik. Paradoxne je to jediná publikácia, ktorá o tomto tajomstvami a mýtmi zahalenom mieste kedy vyšla. Napriek tomu, že už za čias spomenutého riaditeľa, ale i dávno predtým bola najväčšou väznicou, a to nielen na Slovensku.

Spočiatku bol Leopoldov iba najmohutnejšou pevnosťou habsburgskej monarchie. Vybudovať ju dal "Leopold prvý, z božej milosti rímsky cisár, vždy vznešený, rakúske knieža, uhorský a český kráľ", tak ako možno dešifrovať z písiem nad vstupnou bránou, ktorá uvádza rok dokončenia - 1669. Pevnosť stavalo tritisíc robotníkov iba päť rokov, pritom mala dobové najmodernejšie parametre: valy na rovine, šance a múry opevnené v hviezdicovom tvare.

Budoval ju slávny veliteľ cisárskych vojsk na Slovensku De Souches, ktorý porazil roku 1664 Turkov pri Leviciach a dočasne ich zahnal za Dunaj. Cisár mohol vo Vašváre uzavrieť dvadsaťročný mier, ktorý mu umožnil ústupok od Osmanov. Namiesto stále Turkami obsadenej pevnosti Nové Zámky mohol si vybudovať severnejšie náhradnú - Leopoldov. Ten sa stal "predvalom kresťanskej civilizácie a kľúčom k Európe v čase najväčšej expanzivity tureckého panstva", píše anonymný autor spomenutej publikácie. Podľa informácie od vedúceho Archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenska Ľubora Zelenaya a zároveň sprievodcu v múzeu, za textom by sa mohol skrývať politický väzeň Karol Körper-Zrínsky, publicista, bratislavský kanonik, poslanec, ktorý tu po vojne spisoval Kroniku leopoldovskej väznice.

Hoci pevnosť sa oficiálnou väznicou stala až roku 1855, už roku 1674 sem dočasne poputovalo viacero väzňov - evanjelických a kalvínskych farárov, ktorí obhajovali slobodu vierovyznania voči cisárskym nariadeniam. Boli medzi nimi aj rektor Ján Simonides a kňaz Tobiáš Masník. Neskôr opísali svoje utrpenie, ktoré viedlo až do prístavu v Neapole, kde ich zamýšľali predať na galeje.

Pevnosť sa Turkom ubránila, väčšie problémy mala so vzbúrenými antihabsburgovcami, kurucmi, ktorým odolávala už pri obliehaní roku 1678 Tökölim. Neskôr, po roku 1703, viackrát Františkovi Rákocimu. V revolúcii 1848 pevnosť dočasne získali povstaleckí Maďari. Veliteľ posádky plukovník Ordódy sa však vzdal veliteľovi cisárskeho vojska generálovi Šimuničovi, keď videl beznádejnosť svojej situácie.

Európsky reformátor

Medzitým bola pevnosť invalidovňou pre vyslúžilých a zranených vojakov a až v polovici devätnásteho storočia začala jej kariéra väznice. Na trestnicu ju pretvoril riaditeľ viedenskej donucovacej pracovne Ján Groller von Mildenssee. Trestnicu od roku 1858 viedli dokonca milosrdné sestry sv. Vincenta z Garstenu z Rakúska. Od štátu za to dostávali 40 grajciarov denne za každého trestanca. "Predstavená dala väčšine trestancov sňať okovy, zaviedla výdatnejšiu stravu a lepšie ošetrovanie chorých," píše sa v dobových análoch. Ročnú úmrtnosť znížila zo 150 na 50. Mimochodom, väznica mala i svoj cintorín, kde pochovali minimálne 2000 väzňov.

Najväčší obrat vo väznici sa však uskutočnil v rokoch 1870-77, keď bol riaditeľom mladý právnik Emil Tauffer. Stal sa jedným z najznámejších odborníkov a reformátorov trestníc v Európe. Zaviedol takzvaný írsky systém, ktorý sa uplatňuje dodnes. Nepozná okovy a pokúša sa o nápravu väznených. Zaviedol vlastnú réžiu v stravovaní a šatení a tým upevnil disciplínu a poriadok.

K najpochmúrnejším rokom vo väzení patrili päťdesiate a šesťdesiate roky minulého storočia. Pritom tu nesedeli iba odporcovia komunistického režimu, ale aj jeho pohlavári. Najznámejším bol asi budúci prezident Gustáv Husák a predseda Národného zhromaždenia ČSFR Jozef Smrkovský. Sedel tu však aj brat popraveného Rudolfa Slánskeho Richard, námestník ministra zahraničných vecí V. Clementisa Arthur London i spisovatelia Ladislav Novomeský a Eduard Goldstücker, či právnik Anton Rašla. Z druhej strany zas viacerí ministri z vlád v rokoch 1938-1945, počnúc ministrom národnej obrany a podpredsedom vlády ČSR Janom Syrovým, predsedom vlády z roku 1944-45 Štefanom Tisom, ministrami Alexandrom Machom, Mikulášom Pružinským, Júliusom Stanom, Gejzom Medrickým, ale aj podpredseda vlády ČSR z povojnového obdobia Ján Ursíny. Osobitné cely tu mali náboženskí činitelia. Dvoch najvýznamnejších pripomínajú spomienkové tabule na celách: blahorečeného gréckokatolíckeho biskupa Pavla Gojdiča, ktorý tu aj zomrel. Rovnako ako iný svätec z nedávneho obdobia, Dominik Trčka, ktorý zomrel na zápal pľúc "pri výkone disciplinárneho trestu v karceri". Záznamy o spišskom biskupovi Jánovi Vojtaššákovi zas hovoria, že pracoval v košíkárni a údržbe. Menoslov politických väzňov, čiastočne rehabilitovaných v šesťdesiatych rokoch a definitívne až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia by bol siahodlhý. Pred hlavným vchodom majú všetci pamätnú tabuľu ako nevinné obete režimu. Dnes, našťastie, takí už tu nie sú. A dúfame, že ani nikdy nebudú.

Prevýchova väzňov

Momentálne je za hradbami Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu na výkon väzby Leopoldov, čo je plný názov inštitúcie, do deväťsto väzňov. Venuje sa im približne štyristo príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, ale aj vychovávateľov, pedagógov a psychológov. Štyristo väzňov je v priamom výkone trestu, štyristo päťdesiať je vo väzbe. Vzhľadom na závažnosť protispoločenských previnení sú zaradení do druhej a tretej nápravnovýchovnej skupiny, s trestami do pätnásť rokov, ale aj s výnimočnými. Podľa úrovne resocializácie sa zaraďujú do diferenciačných podskupín A až D, pričom v A sú tí, ktorí v prevýchove dospeli najďalej.

Okrem toho, že musia pracovať, každodenne majú väzni na výber buď hodinovú vychádzku, alebo športovanie. Preberie si ich vychovávateľ, prezlečú sa do športového a potom sa môžu pod dozorom venovať futbalu, basketbalu, volejbalu, nohejbalu, alebo behom. Pripravujú im aj posilovňu s náradím. Potom sa opäť prezlečú do väzenských mundúrov a vrátia na oddiel - tak tu nazývajú súbor ciel.

Prešli sme do jedného z oddielov. Je súčasťou oddelenia so zmierneným režimom, pre odsúdených tretej nápravnovýchovnej skupiny diferenciačnej podskupiny A. Sú tu cely pre väzňov, ktorí sú disciplinovaní a už podstatne prevychovaní - socializovaní. Pritom mnohí majú za sebou najťažšie zločiny, aj vraždy. Za zamrežovaným vstupom je miestnosť s pultom pre príslušníkov vo výkone služby. Jeden cely na poschodí obchádza a druhý všetko sleduje na obrazovke. K dispozícii má signalizáciu z ciel. Ak väzeň niečo potrebuje, jednoducho zazvoní. V každej cele môžu vypínať alebo zapínať rozhlas. K dispozícii majú zoznam mien odsúdených, ktorí sú v oddelení. Podľa paragrafov, dĺžky trestov. Vedú si knihu stavu a knihu pohybu väzňov. Je to ich základná úloha. Musia vedieť, koľko majú ľudí a kde sú. Spojení sú s veliteľom zmeny. V krajnej núdzi majú k dipozícii tlačidlo SOS. To v prípade ohrozenia strážcu. V Leopoldove ho však dlho nevyužili. Vraj od povestného tragického prípadu prepadnutia a zavraždenia piatich príslušníkov väzenskej stráže v deväťdesiatych rokoch. Cely tiež rozlišujú na fajčiarske a nefajčiarske. Vo veľkej prevahe sú však fajčiari. Napriek tomu, že na chodbách možno objaviť aj varovný protifajčiarsky oznam: Každých osem minút zomiera na svete jeden fajčiar!

V každej cele, ale aj na chodbách je predovšetkým informácia o ústavnom poriadku. "Ako sa pracuje s ľuďmi, ktorých máte výchovne k dispozícii?" pýtam sa. "S ktorými ako," odpovedá mi mohutný vychovávateľ, ktorý práve čítal korešpondenciu väzňov, čo je súčasť ich kontroly. Kontrolujú, či tam nie sú peniaze, drogy či hanlivé výrazy, ak píšu väzni von. Korešpondencia je v celom ústave neobmedzená. Môžu dostávať aj peniaze. Tie sa im ukladajú na konto. Používajú ich na nákupy, alebo nechávajú sumu jednoducho ako v banke rásť. Ale môžu z nej i čerpať, keď idú domov či pri prerušení trestu. Ak sú nezamestnaní, všetky prostriedky čerpajú z konta.

Trikrát denne dostávajú bežnú stravu, raz začas hygienické prostriedky, toaletný papier a mydlo. Holiace potreby a prostriedky osobnej hygieny si musia kupovať za svoje. Pokiaľ nemajú peniaze, ústav im poskytuje takzvané sociálne vreckové, sedemdesiatdeväť korún mesačne. Z týchto peňazí nemôžu kupovať žiadne cigarety alebo potraviny. Využívajú iba bezhotovostný nákup. Z finančného oddelenia pre potreby bufetu uvedú, že odsúdený môže čerpať z daného konta do takej či onakej výšky. Ten svoj nákup v danej cene jednoducho podpíše a suma sa mu odpíše z konta. Na nákupy chodia takmer všetci. Niektorí šetria tak, že doplnkovú stravu používajú len z balíkov, ktoré im posiela rodina. Narastajú im peniaze, ktoré dostávajú zo zárobku a tak, keď odchádzajú, zvyčajne majú aj niečo našetrené. Mnohí však musia platiť finančné záväzky. Platia rodinné prídavky, súdne poplatky, udržiavacie náklady, náklady za výkon trestu. Pritom zárobky majú rôzne, takže sa to odrazí na stavoch ich konta.

Formujúce záujmy

"Neraz sa lepšie pracuje práve s tými, ktorí majú za sebou najťažšie zločiny. Nemajú šancu na skrátenie trestu, o tom rozhoduje iba súd, ale po polovici jeho odpykania môžu byť preradení do ľahšej nápravnovýchovnej skupiny," hovorí mi vychovávateľ.

"Naopak, máme tu rad ľudí, ktorí sa správajú negatívne k resocializácii, závažným spôsobom porušujú ústavný poriadok, atakujú spoluodsúdených či príslušníkov alebo spáchajú trestný čin vo výkone trestu," dodáva pedagóg Igor Ottinger, poverený riadením školského strediska. V tomto oddelení sú osobitné miestnosti, ktoré inak vo väzení nenájdete. V jednej je chovateľský krúžok. Je tu viacero akvárií s rybičkami, šesť či sedem. Zároveň klietky pre kanárikov a ďalších vzácnych vtákov. Medziiným i pre malé prepeličky.

"Chovajú ich viac rokov a odpredávajú do predajne v Hlohovci. Robia to aj výmenou, väznica daruje vtákov a spätne dostanú z obchodu krmivo. Nie je to na komerčnom princípe, iba súčasť záujmovej činnosti. Aby zmysluplne využili voľný čas. Máme tu jedného človeka, ktorý má o to mimoriadny záujem. Je akýmsi správcom, ktorému pomáhajú ďalší väzni," hovorí mi sprievodca. Do záľuby investoval aj svoje prostriedky. Kúpil ohrievače, urobil si liaheň.

Hneď vo vedľajšej miestnosti je maliarsko-modelársky krúžok. Po stenách sú viaceré výtvarné diela, zväčša olejomaľby. V strede miestnosti je zavesený model lietadla. Vytvárajú aj ďalšie výrobky, ktoré sa používajú na estetizáciu ústavu. Samostatná výstavná miestnosť je vo väzenskej knižnici. Talent niektorých autorov si nemožno nevšimnúť. V tejto časti majú väzni ešte jednu výsadu. Na chodbe majú ohrievač, dvojplatničku, na ktorej si môžu pripravovať jedlo.

Ďalšou zvláštnosťou v budove sú priestory na pastoračnú činnosť. Pred jej vstupom je dokonca obraz s krídlami, súčasná maľba od niektorého anonymného väzňa, ktorý sa asi inšpiroval gotickými spišskými oltármi. Je to jediný objekt, ktorý slúži celému ústavu. Stretajú sa tu v rozličné dni. V sobotu popoludní najmä katolíci, inokedy evanjelici, ale aj svedkovia Jehovovi. Každý má osobitnú modlitebnú miestnosť, kde prichádzajú pastoračné návštevy.

Študovať možno aj tu

"Do oddelenia sú zaraďovaní odsúdení na základe posudkov psychológov, pedagógov a vychovávateľov. Prvotrestaní a odsúdení v prvej nápravno-výchovnej skupine. Sú posťahovaní z celého Slovenska, zo všetkých Ústavov na výkon trestu odňatia slobody, keďže prejavili záujem o vzdelávanie," hovorí mi o ďalšej budove pedagóg Ottinger. Ak by nebola v objekte väzenského zariadenia, uznania by sa jej pre estetický vzhľad dostalo asi od každého okoloidúceho. Stará stredoveká budova, ktorá dodnes vytvára zdanie solídnej školy. Stretol som tam aj staršiu pedagogičku, ktorá tu externe vyučuje už dvadsaťsedem rokov. "Je tu oveľa lepšia disciplína ako v bežnej škole," porovnávala to s domovskou školou v Hlohovci.

Študujú tu odbor elektromechanický pre strojné zariadenia - ako večernú učňovskú školu. Kooperujú so stredným odborným učilišťom strojárskym v Hlohovci a obdobným, ktoré má však aj elektrotechnický smer, v Piešťanoch. To je už nadstavbový maturitný smer. Záujemcovia z rôznych ústavov po Slovensku najskôr absolvujú mesačný rýchlokurz, v ktorom si zopakujú slovenčinu a matematiku. Pedagóg predtým s nimi absolvuje pohovory o spôsobilosti na štúdium v domovských ústavoch.

"V prvom ročníku máme do tridsať záujemcov, ale už v prvom polroku sa vyselektujú," hovorí vedúci pedagóg. Neraz majú aj iné ako vzdelávacie dôvody. Sú bližšie k domovu, alebo tu majú priateľa. "Štúdium ukončia zväčša dve tretiny záujemcov. Mali sme však aj ročník, keď začínali tridsiati, ale skončili štyria."

Vzdelávanie je dobrovoľné, ale keď sa väzeň prihlási a je zaradený, je už povinné. Individuálne si tu možno dokončiť rôzne jazykové a vzdelávacie kurzy. Nemčinu dokonca viac rokov vyučuje väzeň z Rakúska. Navštevovať môžu aj rôzne rekvalifikačné kurzy. Väznice dnes nie sú teda iba trestnicami, výchovné ciele a prostriedky tu dominujú. A pre mnohých, ktorí sa tragicky zmýlili, alebo spáchali nepochopiteľné trestné činy, sú aj nádejou, že sa môžu zmeniť. Hoci mnohí sa sem opakovane vracajú a spoločnosť sa musí pred nimi prísnejšie chrániť.

VILIAM JABLONICKÝ


Zpět na obsah