SLOVENSKÉ DOTYKY
 

GEMERSKÍ BAČOVIA NA ČRPÁKOCH

Michal Dulin z Rejdovej

Početnú rodinu Dulinovcov v Rejdovej tvorili urastení chlapi, dobrí gazdovia. Aj pod chudobným klobúkom sa hrdo niesla múdra hlava. Do tejto rodiny patril aj Michal Dulin, ročník narodenia 1913. Ešte za prvej republiky, keď si odsluhoval povinnú vojenskú službu v Rožňave, pocítil, že jeho rozširujúcemu sa rozhľadu dedina natrvalo nebude stačiť. Po vojne to už vedel naisto. Túžil vedieť o svete a jeho problémoch viac. Ponúkol svoju snahu spojenú s inteligenciou policajnej službe. Ako policajt pôsobil v Košiciach a v Kerestúre pri Trnave. Ale beda! Medzi jeho podstatné názory patril aj ten, že svoje náhľady a presvedčenie treba vysloviť nahlas. Aj politické. V čase krátko po druhej svetovej vojne vec nielen háklivá, ale životu nebezpečná. Udanie tu bolo čo nevidieť a trest prišiel v podobe jáchymovského pracovného tábora. Uránové doly sa s nikým nemaznali a trinásť rokov nie je trinásť dní. Mal päťdesiat kíl, keď sa vrátil, zápal žíl v nohách. Na jedno oko nevidel - skala od čakana kamaráta odfŕkla a skončila v oku. Psychicky zlomený pokúsil sa ujsť na západ, no chytili ho. Písal sa rok 1968.

Spásu našiel v rodnej dedine. Jedného dňa prišiel na dvor k synovcovi Jánovi Mihókovi s návrhom, aby mu priviezol z hory drevo. Nijaké haluzy, čisté, hladké. Lipové aj iné. "Načo ti to bude?" pýtal sa synovec. "Neopytuj sa, uvidíš!" Asistoval mu pri koňoch a sám dozeral na výber. Keď drevo vyschlo, pustil sa do vyrezávania. Čoskoro stálo v predsieni v rade niekoľko črpákov. Na uchu bača dojaci ovce. Pribudla trojmetrová reťaz z jedného kusa dreva. Takto trávil čas po tri roky, najmä za babieho leta, kedy je na Rejdovej ešte teplo, ale už nie ako za júlových horúčav.

Aj dnes je na priedomí u Mihókovcov príjemne. Michal Dulin už nežije. Ani strýko Mihók už nie je taký pohyblivý a čiperný, ako býval. Jednu nohu zaťahuje, a tak ma len odkáže do izby, kde sú črpáky vystavené na skrini a komode. "Ako ste dokázali priviezť taký kusisko dreva?" dovolím si položiť otázku. "Keď prišiel Mišo na Rejdovu, rozkázal si, že pri Javorovej studni je kus dreva na reťaz a má asi tri metre. Ten že chce priviezť. Opýtal som sa: "Stryku, ta jak to vezmete?" On na to: "Neboj se, kym ty prideš s koňmi, ja už budem mať ohnisko (zakrivenie). Tak aj bolo!"

Jedna spomienka navodzuje druhú a najväčšmi ma omína opýtať sa na tie pokútne päťdesiate roky. Či mala rodina správy od Miša, či a ako rozprával o trestnici po návrate?

"Za Novotného sa narodil ježiško," spomínal vraj Dulin na láger. Za Gottwalda to vraj bolo neúnosne zlé. Okolo väzňov opásali lano a tak hromadne išli do bane. Jesť dostali len toľko, nakoľko splnili normu. Jeden malý úskok, ktorý sa Dulinovi podaril, podáva môj hostiteľ takto: "Rozkázal si uštrikovať sveter z ovčej vlny. Mal spoluväzňa, volal sa Giba, ktorý mal povolené návštevy. I obliekol si po návšteve príbuzných sveter kamarát Giba a na druhý deň už ho mal na sebe Dulin. Veľmi si ho chválil, lebo bol teplý a pomohol mu prestáť tvrdé zimy.

Neprináleží nám posudzovať dnešnou optikou tieto ani iné počiny zasadené do miesta a času oných čias. V Čechách nedávno premietali dokumentárny film režisérky Kristýny Vlachovej "Věž smrti" o pokuse dostať prípad postrelenia väzňa dozorcom na úteku z Jáchymova po päťdesiatich rokoch pred súd. Akákoľvek verná retrospektíva pred súdom sa ukázala byť nemožná. Hodiny a hodiny výpovedí svedkov privádzali sudcov na scestie. Prípad ostal nedoriešený pre nedostatok dôkazov.

Mišo Dulin preklenul priepasť návratu po svojom, keď našiel útočisko na rodnej Rejdovej. Jeho bačovia z rodu tých horehronských tu budú s nami stále.

JARMILA MENCLOVÁ


Zpět na obsah