SLOVENSKÉ DOTYKY
 

FILM MÁ PONÚKNUŤ NIEČO NEČAKANÉ

Scenáristka a režisérka Tina Diosi

Býva v Bratislave, ale často cestuje do Prahy. Pretože chce nakrúcať filmy. Vyštudovala scenáristiku, ale prevádzkuje kozmetický salón. Pretože chce nakrúcať filmy. Scenáristka a režisérka Tina Diosi sa nevzdá a svojim najnovším filmom "Neverné hry" skutočne boduje. Naposledy na festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach, kde získala Igrica za námet a scenár k hranému filmu.

Na festivale v San Sebastiane dostal film zvláštne uznanie za jemnosť a presnosť pri vykreslení vzťahov medzi mužom a ženou. Od časti mužskej populácie však stále počuť: Nerozumiem ženskému svetu. Ako prijali muži "Neverné hry", ktoré odhaľujú najmä ženský vnútorný svet?

- Dobre. Ale ženy sú viac nadšené a chodia za mnou so slovami: Áno, presne tak to je. Toto aj ja mám doma, toto som aj ja povedala, takisto som reagovala. Muži sa až tak konkrétne nevyjadrujú. Okrem výnimiek. Väčšinou len mlčanlivo prejdú okolo.

Vyštudovali ste scenáristiku, ale pod niektorými projektmi ste podpísaná aj ako režisérka.

- Chvíľu som pracovala ako režisérka v Slovenskom rozhlase a nedávno som dokončila krátky dokument. Robila som aj pomocnú réžiu.

Ako dievča z Detvy príde na myšlienku, že by chcelo v Bratislave študovať scenáristiku?

- Pôvodne som študovala filmovú vedu, ale po troch rokoch ma začala priťahovať scenáristika. Najskôr som absolvovala len niektoré prednášky, potom som prestúpila na denné štúdium. Tri roky filmovej vedy mi dali dobrý základ. Mala som možnosť vidieť veľa filmov, a tak sa vyhnúť istým chybám a neopakovať už stokrát povedané.

Ako ste sa cítili v Prahe, kam ste museli kvôli projektu vycestovať?

- Toto mesto je inšpiratívne a zároveň veľmi náročné. Praha je rýchle veľkomesto plné impulzov. Vytvorila som si tam veľa nových vzťahov, spoznala veľa príjemných ľudí, ktorí ma obohatili a pomohli mi vyprofilovať sa. Je to zároveň veľmi konkurenčné prostredie.

Nemali ste s predchádzajúcimi režisérskymi skúsenosťami ambíciu režírovať film "Neverné hry" sama?

- Mala. Pôvodne som chela robiť nízkorozpočtový projekt, ktorý by bol finančne menej náročný. Tomuto zámeru som prispôsobila scenár a z toho som po celý čas vychádzala pri plánovaní. Lenže po vstupe producentov sa projekt posunul niekam inam. Navŕšil sa rozpočet, väčšie nároky sa kládli aj na pôvodný príbeh a jeho stvárnenie.

Napriek tomu, že režisérka Michaela Pavlátová je skúsená autorka animovaných filmov, do hraného projektu vstúpila ako debutantka. Boli ste s jej výberom spokojná?

- Oslovila som veľa režisérov, ale nenašla som toho správneho človeka. Aj preto som uvažovala, že si budem film režírovať sama. Po vstupe producenta ostal výber režiséra na ňom. Bola som rada, že o spoluprácu požiadali Michaelu Pavlátovú, lebo som bola presvedčená, že si príbeh žiada režisérku.

Vychádzate pri písaní scenárov z konkrétnych životných situácií, alebo väčší priestor dostáva vaša predstavivosť?

- To všetko závisí od témy. Ak je súčasná a vychádza z našich konkrétnych generačných problémov, tak použijem aj vlastné zážitky a pozorovania. Pre mňa je však teraz zaujímavejšie dostať sa do sfér, v ktorých nie som až tak doma. K historickej téme, ktorú práve píšem, som si musela naštudovať veľké množstvo materiálov z obdobia prvej a druhej svetovej vojny. Čo je to hlad? Čo to znamená byť každý deň ohrozený, alebo byť povolaný do vojny? Ako sa s tým vyrovnať? To je také kvantum informácií a konfrontácia so životnými situáciami, ktoré si my už ani nevieme predstaviť.

Svoje projekty ste realizovali v Prahe, viete porovnávať. Je rozdiel v práci českých a slovenských producentov?

- Správny producent sa stará aj o vývoj scenára. Je to veľmi dôležitá fáza pre celý projekt. Vyhľadávanie dokumentárnych materiálov, rozhovory s ľuďmi, cestovanie do prostredia, kde sa dej odohráva... Jednoducho zber materiálu. To všetko stojí mnoho času a peňazí. Mám pocit, že dnešní producenti chcú už len hotový projekt, scenár. Ale to nie je správny prístup. To je pre filmové umenie zabíjajúce.

Mnohí tvoriví ľudia si práve preto zakladajú vlastné firmy a pracujú na svojich projektoch. Ako vy riešite toto medziobdobie?

- Musím hľadať iné zdroje, čo ma veľmi vyčerpáva a rozčuľuje. Našťastie existuje Literárny fond, ktorý poskytuje štipendiá. Riešim to tým, že mám živnosť, podnikám, čo mi pomáha prežiť. Mám kozmetický salón a z filmového umenia sa stáva na striedačku moje povolanie a luxusná zábava. Aj najnovší celovečerný dokument robím zatiaľ vo vlastnej produkcii.

Ako by mal podľa vás vyzerať dobrý film?

- Mal by byť pútavý, v niečom prekvapujúci. Taký, ktorý vás nejakým spôsobom vtiahne do deja a ponúkne vám niečo, čo ste nečakali. Čo vás obohatí, alebo čo je natoľko originálne, že to ospravedlní čas, ktorý strávite v kine, a vy máte pocit, že ste tých 150 korún nevynaložili zbytočne. To je podľa mňa dobrý film... Práve také nachádzam v dánskej kinematografii.

Zdá sa, že najmä v Česku sa začína presadzovať silná generácia režisérok. Prečo sa ženy začali viac udomácňovať v kinematografii?

- Určite je to postupom emancipácie. No aj tým, že ženy začínajú čoraz viac ovládať moderné technológie. Ženy sa menia, majú iné postavenie v spoločnosti, iným spôsobom zarábajú, inak si organizujú svoj život. Nie je to nič výnimočné. Veď aj v 18. a 19. storočí pôsobili ženské autorky, len s vývojom technológií sú dnešné ženy vyspelejšie. Denne posielame množstvo esemesiek a dvakrát toľko e-mailov, zvykáme si na komunikáciu prostredníctvom médií. Som rada, že do popredia sa dostávajú aj čisto ženské témy. V tomto smere je v našej kinematografii dosť veľká diera.

Ešte stále píšete poéziu a poviedky, ktorými ste začínali na strednej škole. Nechystáte sa ich vydať v knižnej podobe?

- Chystám. Už na gymnáziu som publikovala, chodila na súťaže a literárna tvorba ma chytila skôr ako filmová. Mám toho v "zásuvke" pomerne veľa. Chystám materiál, zbieram poviedky a zápisky a hľadám vydavateľa, ktorý by bol ochotný so mnou spolupracovať.

Vaše priezvisko znie veľmi nezvyčajne. Ako ste k nemu prišli?

- Nie je to moje rodné meno a nezískala som ho ani vydajom. Vytvorili sme ho spolu s mojím manželom. Hľadali sme nejaké priezvisko, ktoré by sa obom páčilo. Keďže on je maďarskej národnosti, zvolili sme si priezvisko jeho babičky. A celkom sa ujalo.


Scenáristka a režisérka Tina Diosi sa narodila pred 31 rokmi v Detve. V roku 1998 absolvovala dramaturgiu a scenáristiku na bratislavskej VŠMU. Od začiatku deväťdesiatych rokov publikuje svoju poéziu a poviedky v časopisoch a zborníkoch, je laureátkou niekoľkých literárnych súťaží. Jej scenár "Mlyn" zvíťazil v roku 1997 v súťaži o najlepší scenár k celovečernej dráme vyhlásenej spoločnosťou East Sydney Productions. Pre Slovenskú televíziu napísala scenár "Kaderníčka a klaviristka", ktorý v roku 1998 nakrútil Stanislav Párnický pod názvom "Ticho po búrke". Niekoľkokrát ocenené "Neverné hry" sú jej prvým celovečerným kinofilmom.

JANA KOLLÁROVÁ


Zpět na obsah