Slovenskí bezdomovci

Myslím si, že budete s nami súhlasiť, ak povieme, že problém bezdomovcov nám občas začína prerastať cez hlavu. Bezdomovci, ako ich laicky nazývame, sú ľudia, s ktorými sa stretávame denno-denne skoro v každom väčšom meste. Keď vidíme schúleného špinavého človeka podriemkavať na lavičke, zdá sa nám to akosi prirodzene ako neželaný inventár mesta, ako nutné zlo. Pritom si málokto z nás uvedomí, že pod ufúľaným oblečením, pod všetkou tou špinou a apatiou sa skrýva ľudský osud, ktorý sa neraz končí tragicky. Problém bezdomovectva má mnoho príčin a nikto z nás netuší, prečo a ako ten alebo onen skončil na ulici bez strechy nad hlavou. Jedno je však evidentné: v dnešnom čase je situácia pomerne neistá, a preto sa tento problém týka každého z nás.

Odhaduje sa, že v Českej republike žije približne stotisíc bezdomovcov a každým rokom sa ich rady rozširujú o desať percent. Z toho je asi desať až pätnásť percent žien a vekový priemer je 40 až 50 rokov. Samozrejme, že v uliciach nájdete aj neplnoletých alebo ľudí starších ako 60 rokov. V medzinárodnom práve sa pojmom bezdomovec (homeless) označuje cudzinec žijúci na území bez povolenia úradov a bez štátnej príslušnosti. V Českej republike sa človek, ktorý nemá domov, označuje termínom "občan bez prístrešia", alebo "cudzinec bez prístrešia".

Podľa rôznych výskumov sa bezdomovecká populácia delí do troch skupín: do tej prvej patria zjavní bezdomovci, ktorých pozná vari každý z nás. Okupujú lavičky v parkoch, na staniciach, námestiach a vláčia so sebou tašky, v ktorých je obsiahnutý celý ich majetok. Druhú skupinu tvoria skrytí bezdomovci, ktorí sa väčšinou ukrývajú v kanáloch, squatoch a pivniciach. Do poslednej skupiny zahŕňame takzvaných potencionálnych bezdomovcov, čo sú ľudia, u ktorých môžeme predpokladať, že zostanú bez domova na ulici. Sú to napríklad deti z detských domovov, pacienti psychiatrickej liečebne alebo väzni, ktorí čakajú na prepustenie a rátame sem aj väčšinu emigrantov.

Ako sme už spomenuli, príčiny, ktoré ľudí dovedú až na okraj spoločnosti, sú rôzne. Najčastejšou z nich je strata zamestnania, rozvod, odchod z rodiny, výkon trestu, zlé hospodárenie a sedem percent ľudí žije na ulici dokonca dobrovoľne. Z rozhovorov s niektorými z nich sme zistili, že život na ulici im vyhovuje, sú spokojní a nehľadajú východisko z tejto pre mnohých bezútešnej situácie. Hovorí sa, že ak niekto spadne až na samé dno, už sa odtiaľ nevyhrabe, pretože, priznajme si, kto zamestná človeka bez trvalého bydliska, často bez dokladov. Bez zamestnania sa človek málokedy vyšvihne na svoje pôvodné postavenie, a tak sa mnohí už ani nepokúšajú bojovať a prekonávať nástrahy života a žijú zo dňa na deň nevediac, kde budú večer spať alebo čo budú jesť. Ojedinele sa však môže stať, že človeku sa podarí aj nemožné.

Môžme to doložiť prípadom z vlastnej skúsenosti. Keď sme chodili po pražských uliciach a vypytovali sa ľudí, či nepoznajú Slovákov, ktorí tu nemajú kde bývať, stretli sme jednu milú, upravenú pani hovoriacu po slovensky, ktorá mala niečo medzi tridsiatkou a štyridsiatkou, k nášmu prekvapeniu sa nám ponúkla, že nám rozpovie svoj príbeh. Najprv sme sa čudovali, prečo žena vyzerajúca na pôvod z lepších pomerov, chce s nami hovoriť o bezdomovectve. Ale jej príbeh nás napokon nesmierne zaujal... Mária sa ako 25-ročná rozišla so svojím priateľom a navyše prišla aj o zamestnanie, ktoré aj tak nestálo za veľa. Vyštudovala gymnázium a uvedomovala si, že s touto školou a skoro nulovou praxou si slušné zamestnanie len tak ľahko nezoženie. Preto sa rozhodla odcestovať na vlastnú päsť do Prahy, bez prostriedkov, bez kontaktov, bez istoty - len s nádejou, že si vari nájde nejakú prácu. V Prahe sa dva dni motala po meste, ohlásila sa na množstve inzerátov, pochodila neskutočne veľa firiem. Keďže nemala peniaze, spávala na lavičke na stanici, a to sa pochopiteľne odrazilo na jej vzhľade, tým skôr, že jej navyše ukradli aj kufor. Postupne sa jej zmocňovalo zúfalstvo, až napokon upadla do apatie a stala sa jednou z typických bezdomovcov. Prešlo pár rokov, počas ktorých zakúsila veľa zlého, striedalo sa u nej obdobie depresií a úplnej apatie. Až raz si uvedomila, že každý je strojcom svojho šťastia a vzoprela sa osudu. Vyhľadala azylový dom, kde ju ošatili, umyli, áno, aj odvšivili, a pustila sa do boja. Samozrejme, nebolo to ľahké a veľa ľudí jej hádzalo pod nohy polená. Dnes však má vynikajúcu prácu v banke, dve malé deti a milujúceho muža. Je to možné, môže sa to stať? Tieto a mnohé ďalšie otázky nám vírili hlavou. Že to tak je, nás dokonale presvedčila jedna myšlienka, s ktorou sa s nami Mária rozlúčila: "Keď človek spadol na to najhlbšie dno, ktoré existuje, povie si, že už nemôže nič stratiť a vyskúša všetko, čo je v silách smrteľníka. A ak verí tomu, že sa stane i nemožné, tak krôčik po krôčiku stúpa nahor a cíti závan sviežeho vzduchu, až nakoniec ani nevie ako, a je tam. Tam, kde chcel a chce byť."

Zistili sme, že sa v Prahe vyskytuje asi sedem percent Slovákov, ktorí sem prišli s nádejou na lepšiu budúcnosť a uviazli v nekonečnom boji s krutou realitou. Vidina krajšieho a lepšieho života sa neraz rozplynula s prvým pracovným odmietnutím. Radi by sme vám predstavili človeka, ktorý sa narodil na Slovensku a s najväčšou pravdepodobnosťou sa už nevráti k svojim blízkym, známym či priateľom.

Na Hlavnej stanici sme pri našich potulkách narazili na Petra, ktorý tohto roku oslávil päťdesiatdva rokov. Ako rozpoznať v tom mravenisku, kto sa na lavičke vystavuje lúčom slnka a kto tam trávi celé dni? A nebodaj prišiel zo Slovenska? Po chvíľke váhania sme nabrali guráž a oslovili jedného z nich. Stredná postava, ošúchané rifle, polodlhé neupravené vlasy, na ktorých sa dal poznať vek a prežité útrapy. Spýtali sme sa ho, či nepozná ľudí zo Slovenska, ktorí tu nemajú kde bývať. Jeho odpoveď bola: "Poznám a veľa." Až neskôr sme si uvedomili, že to vyslovil po slovensky. Súhlasil s rozhovorom i fotografovaním a náš časopis ho veľmi zaujal. Potešil sa, že si môže prečítať niečo s blízkou tematikou. Bol veľmi ochotný a ústretový a treba dodať, že aj veľmi hrdý. Keď sme mu ponúkli cigarety, vytiahol si svoj balíček a povedal: "Ja mám svoje, nemám problém si ich kúpiť." A navyše nás pozval na kávu. Aj keby nemal ani korunu a hladoval, zrejme by si od nás nič nevzal. Tvrdil, že každý človek má svoju hrdosť a je to to jediné, čo mu nakoniec zostane. Po bližšom zoznámení nám rozpovedal svoj životný príbeh.

Peter sa narodil na Slovensku v malej dedinke pri Nitre. Po základnej škole sa dostal do Nižnej na Orave, kde sa vyučil za opravára televízorov a hneď nato začal pracovať vo výrobe. Pracoval takto dvadsaťštyri rokov, až po roku 1989 dal výpoveď z dôvodu, ktorý pozná mnoho ľudí - výplaty sa začali omeškávať, až napokon nedostával za svoju prácu žiadnu plácu. Samozrejme sa ako nezamestnaný nahlásil na úrad práce, odkiaľ mu prišla ponuka vycestovať za robotou do Čiech. Ponúkali aj ubytovanie. Po príchode na určené miesto sa dozvedel, že dohodnutá mzda z pôvodných 8000 korún klesla na 6000 a za ubytovanie musel zaplatiť päťsto korún. Po odpočítaní výdavkov si ľahko spočítal, že táto suma mu nebude stačiť, a tak sa zdvihol a odišiel. Od tých čias (písal sa rok 1992) sa potĺka po Prahe a snaží sa naďabiť na akúkoľvek brigádu, ktorá by mu zabezpečila noc v suchu a teple a nasýtený žalúdok.

Ako sám tvrdí, keď človek chce a má chuť, dá sa zohnať slušná brigáda aj na pár dní, čo argumentuje tým, že za prácou pochodil skoro celé Čechy. Pracoval v Šumperku, Plzni, Ústí nad Labem, Děčíne. Dnes sa živí najmä zbieraním prázdnych telefónnych kariet, ktoré sa vykupujú a následne predávajú každý štvrtok na burze na Vltavskej ulici. Za tie vzácnejšie sa podľa jeho slov dá vytĺcť až 260 do 300 korún. Poprípade sa občas naskytne jednorázová brigáda - vykladanie kamiónov, za ktorú dostane okolo 500 korún. "Viete, nájdu sa tu aj takí, čo celé dni ležia a nič nerobia," pohŕdavo kývol hlavou na skupinku bezdomovcov, ktorí sa rozvaľovali na lavičkách a popíjali krabicové vínečko.

Peter s hrdosťou priznáva, že ešte nikdy nezostal na ulici úplne bez prostriedkov. Spáva na ubytovni na Palmovke, keď sa chce osprchovať, zvezie sa do Holešovíc na stanicu, kde zaplatí štyridsať korún alebo zájde za priateľom, ktorý stráži parkovisko neďaleko Hlavnej stanice. Na naše prekvapenie tvrdil, že by svoj život nemenil a nikdy by sa natrvalo nevrátil na Slovensko, pretože v Prahe je predsa len lepšie a údajne aj ľudia sú tu milší, ohľaduplnejší a priateľskejší. Ak trie núdzu, má tu veľa priateľov, s ktorými sa pozná vyše desať rokov, ktorí ho ochotne založia a vedia, že peniaze sa im vrátia. Vnucuje sa otázka, či medzi týmito ľuďmi, vydanými napospas veľkému mestu, napokon nevznikajú úprimnejšie a nezištnejšie priateľstvá, než medzi nami "bežne" žijúcimi ľuďmi... Keď sme sa Petra spýtali, čo si myslí o rozdelení Česko-Slovenska, odpovedal krátko a lapidárne: "Bola to jedná veľká somarina!" Po hodinovom rozhovore nám Peter prezradil, že dvakrát-trikrát do roka cestuje na Slovensko, kde žije jeho žena. Aj dom má, ale nezostane tam... Napokon aj jeho dospelý syn pracuje v Prahe ako ošetrovateľ. Býva na ubytovni s priateľkou a keď sme sa Petra spýtali, či mu občas syn vypomôže, len sa smial: "A už ste niekedy videli, aby sa deti starali o rodičov? Aj keď ja nebudem mať čo jesť, môj syn nikdy nebude trieť núdzu, vždy mu pomôžem!"

Keď sme nadhodili otázku, či občas chodieva do charitatívnej organizácii Naděje alebo Armády spásy, povytiahol obočie a povedal: "Viete, moji zlatí, tam ja nemôžem ísť, to je len pre Čechov." Odpoveď nám vŕtala v hlave, a tak sme sa vydali do Naděje. Našli sme tam dvoch mladých mužov, ktorí dali Petrovi za pravdu a oboznámili nás so situáciou: "Jednoducho nemáme peniaze, cudzincov je tu veľmi veľa a ledva sme schopní poskytnúť pomoc tunajším." Tak sme sa presunuli do Armády spásy, kde sme sa dozvedeli, že cudzincov prijímajú len na tri noci a aj to každého iba raz. Je to taká jednorazová pomoc. Takže, keby ste sa náhodou ocitli v koži človeka, ktorý nemá kde bývať, ste cudzinci a nemáte české občianstvo, zrejme sa tak ľahko nedočkáte pomoci. Nuž, nie sú peniaze...

Peter je jeden z tých štastnejších - má rád svoj život, na nič sa nesťažuje a berie, čo deň prinesie. Keď sme sa s ním lúčili, zdalo sa nám až neuveriteľné, ako príjemne sme sa cítili v jeho prítomnosti. Na našu druhú schôdzku prišiel dokonca ostrihaný. Sľúbili sme si, že sa ešte určite niekedy stretneme, aby sme sa presvedčili, ako sa mu darí a či mu ešte stále srší z očí optimizmus. Napriek všetkému...