Nápoje, rovnako ako strava, zvyky, odievanie a ďalšie samozrejmé avšak nezastupiteľné súčasti bežného života, patria do histórie všedného dňa, ktorá donedávna stála v tieni politických, hospodárskych či spoločenských dejín. Až v poslednom čase historici prejavujú o tieto oblasti zvýšený záujem, čoho svedectvom sú aj konferencie a zborníky referátov z nich. Tak bola v posledných rokoch okrem iného venovaná pozornosť mäsiarstvu a údenárstvu, ale i nápojom v histórii a súčasnosti Slovenska. Práca Petra Cabadaja nie je prvou z danej oblasti. Už v roku 1993 vydal M. Petráš v Trnave zborník "Z dejín pivovarníctva, sladovníctva a chmeliarstva na Slovensku" a pivu sa v svojich prácach venovali aj iní slovenskí historici hospodárskych dejín. Petrovi Cabadajovi sa však podarilo zhromaždiť čo najviac poznatkov z rôznej literatúry a populárnym spôsobom sprístupniť čitateľovi históriu piva a pivovarsko-sladovníckeho priemyslu na Slovensku.

Kniha je rozdelená do niekoľkých kapitol. V úvodnej, nazvanej "Nápoj bohov", hovorí o význame piva v starovekých spoločnostiach, kedy pivo používali nielen ako základnú potravinu a nápoj bohov, ale tvorilo tiež dôležitú výbavu mnohých lekárnických prostriedkov, bolo symbolom určitého sociálneho postavenia a dostalo sa do právnych dokumentov svojej doby. Pivo je spomínané i v epose o Gilgamešovi, v Chammurapiho zákonníku a autor cituje dva verše zo starej sumerskej básne, kde sa hovorí: "Kto nepozná pivo, nevie, čo je dobré! Pivo robí každý príbytok príjemnejším."

Slovenskému pivovarníckemu stredoveku, ako obdobiu prvého rozkvetu, je venovaná ďalšia kapitola. Aj keď autor neuvádza najstaršiu zmienku o pive či pivovarníctve na území dnešného Slovenska, nepochybuje o tom, že je rovnako staré ako v susedných krajinách. Upozorňuje, že dôležitú úlohu v procese napredovania pivovarníctva na Slovensku zohrali cirkevné inštitúcie a z nich predovšetkým kláštory. Pivo bolo rozšírené v stredovekých mestách a jeho najvýznamejšími strediskami boli bohaté banské mestá Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica a tiež spišské mestá. Na juhozápadnom Slovensku sa pivo varilo v Trenčíne, Trnave a v Bratislave. Prvý pivovarnícky cech sa zrodil v roku 1450 v Bardejove a najstarší cech sládkov na Slovensku sa datuje k roku 1506 a vznikol v Prešove. Na slovenskom vidieku existovali pivovary na základe zákupného práva, neskôr pri znovuosídľovaní starších lokalít na základe šoltýskych privilégií. Na svojich pozemkoch si zriaďovala pivovary aj stredná a nízka šľachta. Už vtedy sa pilo pomerne veľa. V odbornej literatúre, ktorá sa zaoberá dejinami každodenného života, sa zvykne 16. storočie nazývať aj "storočím smädu", alebo aj "veľkého smädu". Alkoholizmus nie je fenoménom 19. alebo 20. storočia. D. Speer, autor obľúbenej knihy "Uhorský Simplicissimus", charakterizuje svojho majstra a jeho manželku slovami: "Môj pán a pani veľa slopali, ale preto sa nehambili".

Ďalšia kapitola je venovaná rozhraniu dvoch vekov: 18. a 19. storočia. Do histórie slovenského piva Peter Cabadaj zamiešal aj ukážky zo slávnej polemiky Jána Baltazára Magina s profesorom Trnavskej univerzity Michalom Benčíkom, ktorá býva považovaná za prvú národnú obranu Slovákov. Okrem iného sa v nej hovorí aj o povestnom trenčianskom pive, ktoré sa v Trenčíne varilo už od 16. storočia a v maďarských krajoch, kam sa dopravovalo na pltiach, ho poznali ako "tótországi sör", čiže slovenské pivo. V tomto období sa pivo stalo významným zdrojom príjmov pre mestskú správu. Výroba piva mala charakter malovýroby, lebo sa prakticky varilo na každom panstve a v každom meste. Niekde, ako napríklad vo Varíne, nemali v pivovare vlastnú studňu a vodu brali z potoka, preto musel pred varením pivného moku dávať miestny bubeník mešťanom na vedomie znenie takejto vyhlášky: "Dáva sa do pozornosti pánom občanom, že zajtra sa bude variť pivo a preto sa zakazuje do potoka srať a šťať! Ten kto bude prichytený sa prísne potrestá!!!"

Ďalšie časti sa venujú slovenskému sladovníctvu a chmeliarstvu na Slovensku. V záverečných kapitolách, venovaných histórii piva na Slovensku, autor upozorňuje, že pivo zaznamenávalo stále väčščiu obľubu najmä medzi mestským obyvateľstvom. Možno povedať, že Slováci sa vo "veľkom" naučili piť pivo koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Na prelome 19. a 20. storočia sa v duchu klasického hesla ekonomického nacionalizmu "svoj k svojmu" spolitizovalo doslova všetko a nápoje neboli v tomto smere výnimkou. Historik Roman Holec v tejto súvislosti napísal: "Pripiť si bolo možné čímkoľvek, ale opiť sa len najušľachtilejším, domácim, slovenským produktom!"

V Uhorsku právo výčapu a predaja liehových nápojov po roku 1888 prešlo výhradne do rúk štátu a daňová politika sa stala príčinou pomerne vysokej ceny piva v krajine. Pivo sa v Uhorsku stalo tovarom luxusného charakteru a znemožňovala sa tak vyššia účinnosť agitácie proti oveľa lacnejšiemu "pálenečnému moru" v prospech piva a ovocných vín ako nápoja širokých ľudových vrstiev.

Vznikom Československej republiky slovenské pivovary prišli do kontaktu s vyspelým priemyselným pivovarníctvom českých krajín. Konzumácia piva po roku 1918 značne stúpla. V rokoch hospodárskej krízy slovenské pivovary museli reagovať na tlak dovozu najmä moravských pív a zníženú kúpyschopnosť obyvateľstva. V časti venovanej vojnovej Slovenskej republike poukazuje autor na hospodársky rozmach v pivovarníctve na príklade bratislavského pivovaru Stein. Pivovarníctvo po roku 1945 je predstavené najmä v štatistikách. Kniha obsahuje aj kapitolu "Tajomstvá piva (a iné zaujímavosti)" a tiež "Pivovarnícky zemepis", alebo báseň o čiernom martinskom pive od Janka Jesenského, či zreprodukovaný gvaš "V dumách" od A. M. Bazovského. V knihe sú aj profily najvýznamnejších predstaviteľov pivovarníctva na Slovensku - od legendárneho Samuela Milnerusa až po Michala Pramuka, dnešného výkonného riaditeľa Slovenského združenia výrobcov piva a sladu, ktorý je nielen autorom úvodu ku knihe, ale z archívu ktorého je uverejnených viacero materiálov. V závere knihy autor predstavuje najvýznamnejšie slovenské pivovary a ich pivá.

Peter Cabadaj napísal knihu o populárnej téme, ktorá má ambíciu dostať sa do rúk aj tým, ktorí veľa nečítajú, ale chcú sa dozvedieť niečo viac o svojom obľúbenom nápoji. Zozbieral zaujímavý materiál a doplnil ho úryvkami z beletrie a odbornej literatúry, dobovými fotografiami, reklamami a ilustráciami. Autorom pôvodných ilustrácii je Peter Šabo knihu vydala Agentúra MCP Žilina v roku 2000.