S hercom Adrianom Jastrabanom

Výrazná typológia predurčuje herca na výraznú hereckú cestu. Adrian Jastraban (35) je presne tým typom herca, ktorý vytrhne diváka z polospánku a upriami jeho pozornosť na jedinečnosť a osobitosť divadelnej či filmovej postavy. Po absolvovaní brnenskej JAMU sa stal na dlhých desať rokov súčasťou kolotoča predstavení olomouckého divadla, v ktorom stvárnil množstvo významných postáv, mimo iných Eugena Onegina, Radúza, Malvolia či Mefista. Banskobystrického rodáka vytiahol na výslnie paradoxne až slovenský herec a režisér Martin Huba. V inscenácii "Kráľ Lear", odohrávajúcej sa v skvostných kulisách Pražského hradu, dostal Adrian príležitosť zviditeľniť svoju osobnosť v postave Edmunda. Nasledovalo viacero televíznych i filmových ponúk. Účinkoval v koprodukčnom filme "Správa o putovaní študentov Petra a Jakuba" (2000), v televíznom seriáli "Hop alebo trop" (2004) i v dovolenkovej komédii podľa predlohy M. Viewegha "Účastníci zájazdu" (2006). Momentálne je takmer každý deň súčasťou pestrej palety charakterov v populárnom českom televíznom seriáli "Ulica".

Po vyše desiatich rokoch účinkovania na českých divadelných, televíznych i filmových scénach určite vnímate čoraz viac vašu narastajúcu popularitu. Ako to ovplyvňuje váš život?

Už je to dvanásť rokov, presnejšie jedenásť a pol, čo v Čechách pôsobím. Desať rokov som hrával v olomouckom divadle, kde popularita nehrala rolu. Nebol tam taký kolorit, že by človeka zastavili trebárs na ulici, pretože naša divácka klientela bola užšia. Samozrejme, keď človek vstúpi do televízie, keď sa objaví na obrazovke, jeho život sa trochu zmení. V mojom prípade to bol práve seriál "Hop alebo trop", ktorý nakrúcala Česká televízia. Mal zrejme dobrú sledovanosť, keďže veľa mojich známych, ale i neznámych ľudí si ma práve vďaka tomuto seriálu všimlo. No a teraz, keď účinkujem v seriáli "Ulica", ktorý uvádzajú každý deň, dávam väčšiu šancu divákovi, aby si ma zapamätal. A už sa vyskytnú momenty, že ma niekto spozná v reštaurácii alebo na ulici, prípadne mi na pošte poprajú pekný deň.

Pozrime sa spoločne na anabázu vášho hereckého pôsobenia. Vieme, že ste rodákom z Banskej Bystrice a prvé herecké kroky ste urobili na VŠMU v Bratislave. Spomínate si ešte na vaše študentsko-herecké začiatky?

Túto historku rozprávam takmer vždy a rozprávam ju rád. Nikdy som nemal ambíciu stať sa hercom, ale môj kamarát, ktorý robil v bábkovom divadle Na rázcestí v Banskej Bystrici technika, mi navrhol, aby sme išli na prijímačky. Vždy sa mi páčila divadelná atmosféra. V kolektíve bábkového divadla je dravosť o čosi menšia, drží viac pokope. Pol roka sme chceli dievčatám balamutiť hlavy, že ideme na takúto atraktívnu školu a keď sa tam nedostaneme, povieme, že pre nedostatok miesta. Tak som povedal, že to nie je zlý nápad a išli sme na prijímačky, ktoré som akýmsi zázračným spôsobom urobil. Už si to veľmi nepamätám, lebo som mal takú trému, že som poriadne nevidel.

Takmer každý si v detstve vytvorí ilúziu o vysnívanom povolaní. Bolo herectvo vašim snom?

Myslím, že som o divadelnom herectve a herectve ako takom ani nesníval. Ani mi to neprišlo na um, pretože v našom meste nebola činohra, bol tam len operný súbor. Ako mladý chalan som neinklinoval k opere či baletu. Vysnívané povolanie som nemal. Skôr som mal takú čiernu dieru, pretože som bol nešťastný zo zriadenia, do ktorého som sa narodil a v ktorom som žil, a to ma nijako nestimulovalo, nebudilo moje ambície. Premýšľal som, ako si budem zarábať na živobytie a chystal som sa opustiť našu republiku po vzore niektorých kamarátov, ktorí písali pohľadnice z Austrálie. Prišlo mi to oveľa dobrodružnejšie, trebárs kopať niekde železnice a pritom niečo zažívať, spoznávať svet. U nás to v tom čase nebolo bohviečo.

Nakoniec ste predsa len "emigrovali", aj keď Česká republika nie je druhý koniec sveta. Ako herec ste však okúsili i skutočný zahraničný angažmán, a to vo filme nemeckej produkcie "A tou nocou nevidím ani jedinú hviezdu". Prijali by ste opäť ponuku hrať v zahraničnom filme?

Rád, moje jazykové znalosti sú však obmedzené. Kedysi som celkom slušne hovoril po anglicky, ale je to tak päťnásť rokov, čo som tento jazyk naposledy použil. Pri mojej hereckej práci je dobré vedieť presne, čo od vás režisér chce. V momente, keď som dostal takúto ponuku, či už to bol americký film, kde som mal úplne malinkú rolu, alebo teraz v nemeckom filme, kde som nemal rolu omnoho väčšiu, ale možno o čosi výraznejšiu, vždy potrebujem tlmočníka, aby som sa cítil slobodnejšie. Moja pracovná cesta nebude smerovať k zahraničnej produkcii. Už si do dotazníkov nepíšem ani cudzie jazyky ako kedysi...

Viacero hercov - umelcov inklinuje aj k iným formám umeleckého vyjadrenia. Na vás je zaujímavé, že ste na VŠMU začali najskôr pôsobiť na katedre bábkoherectva. Viete si predstasviť, že by ste sa k bábkoherectvu vrátili?

Tým, že som sa k tejto profesii dostal ako slepý k husliam, mal som čo robiť, aby som sa v nej nejakým spôsobom zorientoval. A keď som sa zorientoval, tak som zistil, že bábkové divadlo, i napriek tomu, že je podstatne ďalej ako pred sto rokmi, ma predsa len obmedzuje, a že u nás nemá až takú tradíciu ako napríklad vo Francúzsku alebo v Rumunsku. Začal som inklinovať k činohre a potom som podnikol kroky, aby som prestúpil do Brna na JAMU. Pre mňa to bolo rozširovanie umeleckého prejavu. Doteraz si myslím, že mám iný prístup ako niektorí moji kolegovia, ktorí sú skôr analytickí, ktorí tú rolu berú a rozoberajú technickým spôsobom - hlavou. Obdivujem ich a závidím im, ale ja som sa k herectvu dostal po svojom - pudovo. Snažím sa dodržiavať a skúsenosťami kontrolovať tento riskantný prístup. Mám s tým toľko práce, že sa iným spôsobom prejavovať ani nestačím.

Mnoho slovenských hercov sa presadilo za riekou Moravou. Zrejme to nebude len otázka deficitu financií v prostredí slovenskej kultúry, ale aj to, že typológia slovenských hercov je pre českých režisérov a producentov niečím zaujímavá. Položím vám "nonejmácku" otázku: čím to je?

Vo všeobecnosti si myslím, že Slováci majú v Česku lepšie finančné zázemie. To je hlavná otázka v akomkoľvek povolaní. Ľudia pôjdu jednoducho tam, kde dostanú v práci lepšie podmienky, kde si budú môcť za peniaze, ktoré zarobia, kúpiť viac vecí a zlepšiť svoj životný štandard. I keď u mňa to nebolo priamo takto, pretože ja som prestupoval do Brna ešte počas Česko-Slovenska a nie som ekonomický emigrant. Ale čím to je, že nás angažujú, že je o nás záujem? Mám pocit, že Slováci sú naturelom niečo medzi Čechmi a Rusmi. A to môže byť zaujímavé. Je tam istá odchýlka, hranie akési pudovejšie a živočíšnejšie, má o milimeter exotickejšiu príchuť ako český herecký prístup. To je podľa mňa naša jediná prednosť.

Dokázali vám spolužiaci z brnenského JAMU pomôcť pri prekonávaní jazykovej bariéry, alebo si skôr držali odstup?

Dostal som sa do super ročníka. V Brne sme boli skutočne dobrá partia. Dotkol som sa skvelej atmosféry, ktorú sme mali naposledy vari v päťdesiatych rokoch, keď mal každý pocit, že všetko dobre dopadne. Myslím si, že sa mi dostalo toho správneho "súdružského" prístupu. V ročníku som bol s Pepíkom Poláškom, Markom Danielom, Pavlom Liškom... Väčšinou sme pri divadle ostali iba chalani. Všetko to boli osobnosti a úžasným spôsobom mi pomáhali. Bol som pre nich také exotické zvieratko. Nastúpil som priamo do tretieho ročníka na činohru, v živote som nehovoril po česky a chcel som to za dva roky "zmáknuť". Tak mi všetci držali palce a verili, že sa mi to podarí. Fandili mi a vždy ma podporovali v tom, aby som bol tak trochu iný. Nikdy som sa nehanbil za to, že som Slovák. Pochádzam zo Slovenska, je to tak a nikdy to inak nebude.

Ako sa vám hrá ľahšie, v slovenčine alebo v češtine? Nechýba vám emocionalita nášho jazyka?

Jasné, že v slovenčine. Ale veľmi som o tom nepremýšľal. Bral som to tak, že teraz som v Čechách, tak sa idem učiť po česky, keďže sa živím rečou a tá je teraz prvoradá. Človek to zvládne, ale v mojich najobľúbenejších rolách mi slovenčina chýba, cítim, že by som vedel lepšie vyjadriť stavy, pocity a postoje, premietnuť ich do intonácie. Samozrejme v rodnom jazyku by to bolo šťavnatejšie, bolo by to viac cítiť. Ale mal som to šťastie, že raz som si zahral v slovenčine. Kamarát mi napísal úlohu na telo, tak som bol uspokojený, že som si to mohol zahrať. Teraz hrám jedno predstavenie v ruštine, kde sa dosť "vyblbnem", pretože mi ruština simuluje slovenčinu, má k nej skutočne blízko.

Účinkovali ste vo viacerých klasických divadelných predstaveniach. Hrali ste Eugena Onegina, Radúza i Mefista. Inklinujete skôr ku klasickém dielam, alebo vás žiadna avantgardná rola neoslovila?

Mal som výhodu, že zároveň s tým, ako som hral vo veľkom kamenom divadle, kde sme mali klasický repertoár, tak som mal možnosť hosťovať aj v divadelnom štúdiu Horiace žirafy, ktoré viedol David Drábek. Poznám veľmi málo avantgardnejších alebo pokrokovejších autorov ako je on. Myslím si, že oproti tým inscenáciám, ktoré sme robili, je ostatná avantgarda iba klišé. Desať rokov som mal možnosť v tomto štúdiu pracovať a užívať si avantgardy plnými dúškami.

Prezradíte mi, ktorá rola, respektíve herecká poloha vám najviac prirástla k srdcu?

Viem, že na Hrade som mal veľmi rád Edmunda, lebo to bolo pre mňa šťastné spojenie. Mne sa páčil réžijný kľúč Martina Hubu. Počas celej inscenácie bola okolo taká zvláštna - posvätná atmosféra, pretože sa Jan Tříska vracal na javisko. Bola to pre mňa úžasná záležitosť, že sme sa mohli stretnúť. Budem si tiež pamätať rolu Mefista, keď sme robili Goetheho Fausta. Mal som možnosť sa touto látkou zaoberať a naštartovalo to vo mne isté premýšľanie o živote. Mal som tiež možnosť hrať v jednom zo svojich prvých predstavení Ježiša Krista, čo je oproti Mefistovi poloha od mantinela k mantinelu. Mal som rád obe úlohy. Mám rád roly, ktoré sa mi netrafia.

. Dokázali by ste sa charakterizovať ako herecký typ, aké postavy vám pristanú a vôbec, nebojíte sa nálepiek?

Myslím, že skôr hrám záporákov, nedostávam príliš intelektuálov a tuším, že aj viem prečo (smiech). Skôr mi dávajú zemité role, často záporné. Hlavne v Olomouci som bol ten typ, že keď bola záporná rola, tak som vedel, že to dostanem ja. A celkom som sa aj tešil, lebo je to pre mňa omnoho zaujímavejšie a možno aj ľahšie. Zahrať dobráka tak, aby sa mu dalo veriť a aby to nebola nuda, to je tažké. V seriáli "Ulica" mám problém zahrať svoju úlohu tak, aby som bol vždy inak dobrý a aby to nebola nuda.

Ako by ste definovali svoj súčasný vzťah k Slovensku a Slovákom? Stalo sa pre vás Slovensko dovolenkovou destináciou alebo oázou pokoja? A vôbec, vraciate sa na Slovensko rád?

V žiadnom prípade to pre mňa nie je dovolenková destinácia. Tam som sa narodil a tam mám mamu. To sú pre mňa dve základné informácie. Prežil som tam úplne najdôležitejší kus života do svojich dvadsiatich rokov. A príroda je tam proste taká, ktorá je moja. Medzi tými kopcami som sa narodil. Slovensko je Slovensko. A keď prekročím hranicu a vidím Fatru, tak niečím nasiaknem, cítim, že sa vo mne niečo prebúdza. Zbystrím pozornosť a preberiem sa, aj keď som unavený. Pokojne by som šiel až do Košíc. No neberiem to sentimentálne. Realita je taká, že som sa narodil v Banskej Bystrici, žil som v Olomouci a teraz som v Prahe.

DUŠAN TOKARČÍK

---

Zpět na obsah