Šesťdesiate výročie SNP

Tento mesiac je tomu šesťdesiat rokov, čo v Banskej Bystrici vypuklo Slovenské národné povstanie, bez nadsadenia, jedna z najvýznamnejších udalostí v novodobých dejinách slovenského národa. Ako každá významná historická udalosť má svojich stúpencov i odporcov.

Veľa škody v povedomí o SNP medzi širokou verejnosťou spôsobil jeho jednostranný výklad v predchádzajúcom režime, ktorý znevažoval úlohu občianskeho odboja, armády a jednostranne zdôrazňoval vedúcu úlohu komunistickej strany, partizánov a sovietsku pomoc. Nikdy nebolo pochybností o sovietskej pomoci, o význame partizánskeho boja, ale skutočnosť nebola taká jednoznačná, ako sa nám dvorní historici, prijímajúci výklad dr. Gustáva Husáka v "Svedectve o SNP", snažili nahovoriť. I televízny seriál o "Povstaleckej histórii" zohral v tomto smere negatívnu úlohu. Iný prístup bol extrémny pohľad niektorých neoľudáckych historikov, podporovaný ľudáckou emigráciou, ktorí vo svojej interpretácii videli v SNP "podivné sprisahanie" voči vlastnému štátu, a nie snahu o ozbrojené vystúpenie podporujúce protihitlerovskú koalíciu proti fašizmu a nacizmu, boj za zachovanie vlastnej národnej existencie a svojbytnosti. Našťastie posledných pätnásť rokov slobodného bádania pomohlo skorigovať niektoré jednostranné interpretácie, mnohým účastníkom SNP bola vrátená česť, väčšinou až posmrtne a dostáva sa i zadosťučinenia demokratickému, pofebruárovému exilu, ktorého význam pri príprave a účasti v SNP povstaní bol znižovaný a spochybňovaný. Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici pripravuje k šesťdesiatemu výročiu SNP medzinárodnú konferenciu (jej výsledkom sa Slovenské dotyky budú venovať).

Pristavme sa pri jednom z menej známych fenoménov Povstania - pri účasti Francúzov v Slovenskom národnom povstaní. Ich bojové aktivity pripomína od roku 1956 Pamätník padlým francúzskym partizánom na vŕšku Zvonica pri Strečne. Pre Múzeum SNP pripravili Dušan Halaj, Ľubomír Moncoľ a Ján Stanislav publikáciu s jednoduchým názvom "Francúzi v Slovenskom národnom povstaní".

V knihe autori opisujú, ako sa vlastne Francúzi, ktorí neskôr vytvorili "jednotku francúzskych partizánov na Slovensku" (termín použitý v armádnom rozkaze podpísanom generálom de Gaullom v decembri 1944 v Moskve) dostali na Slovensko. Vojaci a dôstojníci, ktorí boli v nemeckom zajatí, hľadali po príchode oslobodzovacích vojsk spôsob, ako sa dostať k jednotkám bojujúcim proti fašistickému Nemecku, keď už sa nemohli pripojiť k hnutiu Slobodných Francúzov pod vedením Charlesa de Gaulla. Do obsadenia Maďarska v marci 1944 bola ešte možnosť prejsť Maďarskom a pripojiť sa k juhoslovanským partizánom. Časť Francúzov bola internovaná v Balaton Boglári a na ďalších miestach v Maďarsku, niekoľkí Francúzi sa dostali na Slovensko pri úteku zo zajateckého dôstojníckeho tábora pri Gopfritzi na rakúskom území. V Maďarsku internovaní kpt. Georges de Lannurien a Michel Bourel de la Ronciére mali už predtým kontakty so slovenským odbojom. Ďalšia veľká skupina mladých Francúzov, z ktorých časť neskôr posilnila jednotku francúzskych dobrovoľníkov, bola na nútených prácach nasadená v Dubnici nad Váhom. Do Kantorskej doliny v Turci, kde prebiehalo formovanie francúzskej jednotky, sa zajatci dostali s pomocou príslušníkov slovenského odbojového hnutia. Prvých bojov sa Francúzi zúčastnili pri Vrútkach a v Strečnianskej tiesňave. Po oddychu na Sliači, kým sa riešili aj kompetenčné spory velenia nad francúzskou jednotkou, doplnila výzbroj a výstroj, prebehol výcvik pre nováčikov, ktorí prišli z Dubnice, boli francúzki dobrovoľníci opäť nasadení do bojov. Jednotka bola pričlenená k 1. čs. partizánskej brigáde gen. M. R. Štefánika (veliteľ brigády P. A. Veličko) pod oficiálnym velením generálneho štábu 1. čs. armády na Slovensku.

Zúčastnila sa bojov pri Slovenskom Pravne, Janovej Lehote, na juhozápadnom fronte a v súvislosti s prudkým nástupom Nemcov ustúpili do hôr, kde sa rozptýlili do niekoľkých bojových skupín. Druhá etapa ozbrojeného odporu francúzskych dobrovoľníkov medzi novembrom 1944 a januárom 1945 sa už uskutočnila formou partizánskej vojny. Kniha mapuje boje odčlenených francúzskych skupín práporu Foch - meno francúzskeho maršala z prvej svetovej vojny, víťaza nad Nemcami si zvolila jednotka na žiadosť ruského štábu brigády. Po prekročení línie frontu a po spojení s oslobodzovacími jednotkami 2. ukrajinského frontu sa väčšina príslušníkov jednotky kpt. de Lannuriena nachádzala na území južného Slovenska. Ich vojnová anabáza skončila návratom do vlasti väčšinou v polovici roku 1945.

Z 863 francúzskych občanov, ktorí zahynuli počas druhej svetovej vojny na území Československa, našlo 107 svoj hrob na Slovensku.

Kapitoly histórie sú v knihe popretkávané spomienkami účastníkov tak zo slovenskej, ako i z francúzskej strany. Sú v nej biografie členov jednotky, publikácia je doplnená fotografickým materiálom a prehľadom literatúry od prvých kníh, ktoré vyšli už v povojnových rokoch, až do súčasnosti.

Dovoľte mi malú spomienku na margo príbehov v tejto knihe. Moja teta Františka Hrubišková (1892-1984), v ilegalite známa pod menom "Biela pani", ktorá sprevádzala Francúzov zo západného Slovenska do Turca (jej fotografia sa nachádza v knihe), spolu s mojom mamou sa v roku 1963 rozhodli, že pozvú niektorého z Francúzov, ktorého teta previedla, na oslavu dvadsiateho výročia SNP na Slovensko. Podľa zoznamu mien, ktorý teta mala ešte z roku 1945, napísali na niekoľko adries a medzi inými aj Jalaisovcom do Nantes. List dostala do rúk matka na Slovensku padlého Reného Jalaisa. V odpovedi, ktorú napísal tete a mame brat padlého Lucien, okrem iného stálo, že jeho matka od konca vojny nezobliekla zo seba čierne šaty, lebo traja jej synovia vo vojne padli. On by ale rád navštívil Slovensko, krajinu kde jeho brat padol a kde je i pochovaný. V korešpondencii pokračovali a v auguste 1964 pán Lucien Jalais prišiel na návštevu k mojim rodičom a tete do Trenčína. Spoločne sa zúčastnili osláv, položili veniec pri pomníku na Strečne, kde je meno René Jalaisa vyryté medzi padlými Francúzmi a ďalší rok bola moja mama pozvaná na návštevu k Jalaisovcom do Francúzska. Odvtedy až do smrti mojej mamičky v roku 1997 pokračovala ich vzájomná korešpondencia a návštevy. Vo Francúzsku u Jalaisovcov bol aj môj brat Maroš a deti Jalaisovcov ma navštívili v Prahe, lebo priateľstvo prešlo do ďalšej generácie. Na záver by som chcel upozorniť na myšlienku jedného z členov francúzskej jednotky René Picarda, uvedenú v knihe - má stálu platnosť: "Sloboda je formou cti a na túto česť má každý právo".

VOJTECH ČELKO

---

Zpět na obsah