SLOVENSKÉ DOTYKY
 

DYNASTIA BORHYOVCOV POKRAČUJE V PRAHE

Otec Ladislav a dcéra Lucie

Medzi pármi, ktoré na tohtoročnom Slovenskom plese v Prahe vzbudili záujem, bola aj moderátorka Televíznych novín TV NOVA Lucie Borhyová s elegantným, o čosi starším mužom. Práve osoba tohto úspešného manažéra je kľúčom k tomu, kde sa Žena roku 2003 Televízie Nova na slovenskej spoločenskej akcii vzala. Tým partnerom bol totiž jej otec, Ing. Ladislav Borhy, rodák z Košíc. Tento potomok šľachtického rodu je typickým človekom moderného sveta, významným manažérom v oblasti informačných technológií, patrí však k tým, čo sa neženú iba za kariérou, ale majú dobrú vôľu aj pomáhať. Predovšetkým slovenským študentom v Česku a českým na Slovensku, ale aj ďalším aktivitám v oblasti česko-slovenských vzťahov má pomáhať Nadácia Smer, ktorú pred niekoľkými mesiacmi s priateľmi založil. Tém na rozhovor sme teda mali, keď sme si s otcom i dcérou sadli do kaviarne v areáli TV Nova, naozaj dosť...

Hoci to o Lucii Borhyovej napriek jej obrovskej popularite málokto vie, pochádza z dokonale premiešanej česko-slovenskej, či dokonca stredoeurópskej rodiny. Ladislav Borhy (1957) prišiel síce do Prahy z Košíc, už predtým mal však v hlavnom meste Česko-Slovenska rodinu a jeho korene siahajú po otcovej línii aj do Maďarska. Typická košická rodina, kde sa doma hovorilo po slovensky aj po maďarsky. Matka bola sólistkou baletu Štátneho divadla v Košiciach, dodnes v metropole východného Slovenska žije. O šľachtickom pôvode hovorí Ladislav Borhy iba s úsmevom, pravda však je, že rodinný erb Borhyovcov v Budapešti nájdete. Inú vec však dodáva veľmi vážne: "Vyrastal som vo veľmi tolerantnom prostredí, mal som kamarátov, ktorí chodili na maďarské školy, iných na slovenských, a nikomu to nevadilo. Až dnes sú s tým problémy. Je to asi len tým, že sa pár ľudí na týchto treniciach dobre živí. Niečo také mi je naozaj cudzie. Vyhovuje mi, že v Prahe nikdy nikomu nevadilo, že som Slovák. Nikoho nezaujíma, akej je kto národnosti. Ja rozlišujem ľudí iba na dobrých a zlých a múdrych a hlúpych."

Všetky cesty vedú do Prahy

Ladislav Borhy vyštudoval automatizované systémy riadenia na Vysokej škole technickej v Košiciach, čoskoro však jeho kroky viedli do Čiech. "Do Prahy som chodil od detstva, strávil som tu aj vojenskú službu na letisku v Kbeloch, to už bola na svete aj Lucie, takže sme tu začínali s manželkou spoločný život," vysvetľuje. Divadelné prostredie je Ladislavovi Borhymu vari súdené, sám hovorí, že mu je veľmi blízke, a tak nielen matka, ale aj manželka pracovala v divadle. "Nie však v umeleckej sfére, ale v administratíve Národného divadla." V ostatnom čase sa venuje projektom v oblasti nehnuteľností, to však veľmi predbiehame...

Po vojenčine využil Ladislav Borhy svoju znalosť maďarčiny a nastúpil ako programátor do pražskej pobočky vtedy progresívnej maďarskej firmy Videoton. Ešte do revolúcie stihli manželia Borhyovci dve deti - v roku 1978 dcéru Luciu, v roku 1988 syna. "Nasadili sme trend každých desať rokov nové dieťa, ale potom sme už nepokračovali," smeje sa. Po revolúcii založil s kolegami z Maďarska niekoľko firiem v oblasti informačných technológií, dnes je vedúcim obchodného oddelenia vo významnej spoločnosti, venujúcej sa veľkým projektom zálohovania a archivácie dát.

Lucie Borhyová po slovensky bežne nehovorí, aj keď dodáva: "Po slovensky síce veľmi nehovorím, ale keď sa posnažím, zvládnem to. Veď do Košíc sme chodievali často, chodili sme na Slovensko aj na dovolenky - do Slovenského raja, do Tatier. Babička chodila zasa k nám."

Proroctvo zemepisára

Lucie Borhyová mala na škole napriek technickému zameraniu otca rada humanitné predmety. "Matematika, fyzika, chémia - to boli dennodenné boje..." Nepomohla ani snaha otca v úlohe amatérskeho domáceho učiteľa. Lepšie na tom bola mama, ktorá s dcérou konzultovala napríklad češtinu. "Tam by som ja veľmi platný nebol," smeje sa Ladislav Borhy, ktorý si stále pripúšťa drobné problémy s češtinou. Pozoruhodné proroctvo sa podarilo profesorovi zemepisu, ktorý si vypočul Luciin dlhý referát a zhodnotil: "Lucie, vy by ste mali čítať správy." Keď človek chvíľu sleduje, ako táto pôvabná blondínka aj v kaviarni v neuveriteľnom tempe výrazne artikuluje a pritom neustále komunikuje očami, dokáže sa do prorockého tranzu profesora Šmída vžiť. Napokon, Lucie sa ako stredoškoláčka zúčastňovala aj na recitačných súťažiach. Nie však s vlastnými poviedkami, ktoré tiež písala. "Pamätám si, že napríklad na Pražskom vajíčku som recitovala 'Maminku' od Jaroslava Seiferta."

Po strednej škole sa Lucie hlásila na štúdium žurnalistiky na Fakulte sociálnych vied a tiež sociálnej práce na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej. "Na vysokú ma nevzali, tak som sa rozhodla využiť čas na ročný pobyt v Londýne, aby som sa zdokonalila v angličtine." Chodila do školy a starala sa o deti. Dnes sa tak môže pochváliť, že sa dobre dohovorí po anglicky, na strednej škole mala aj nemčinu, latinčinu a rok sa učila aj španielčinu. Napriek tomu skromne dodáva: "Nie som ten typ človeka, čo by mal vyložene bunky na jazyky." Čo ju však mrzí, je, že sa od otca nikdy nenaučila po maďarsky. "Pár slov ale ovládam," usmieva sa šibalsky...

Od praktikantky k žene roku

Po návrate z Anglicka vyštudovala súkromnú Vyššiu odbornú školu publicistiky. V rámci povinnej praxe pôsobila chvíľu v Českom rozhlase. "Na stanici Praha som nakrúcala napríklad rôzne ankety," spomína na prvé dotyky s praktickou žurnalistikou. V roku 1997 potrebovala ako súčasť štúdia aj prax v televízii - snažila sa získať ju na rôznych staniciach. Napokon nastúpila ako pomocná redaktorka do najúspešnejšej komerčnej televízie. V čase zmien na Nove jej zrazu šéfredaktorka spravodajstva Věra Dušková po nenápadnom testovaní ponúkla miesto moderátorky najsledovanejšieho programu v krajine - Televíznych novín. Bol to samozrejme šok, ale po mesiaci príprav sa 5. augusta 1999 Lucie Borhyová objavila s Reyom Korantengom na obrazovke. Divácka priazeň sa dostavila okamžite, Lucii Borhyovej k nej nepochybne dopomohol aj mimoriadny vzhľad. Hneď v prvej diváckej ankete sa stala Objavom roku. V ďalších rokoch ankety o najpopulárnejšie tváre Novy sa vždy dostala do prvej trojice. V ankete za rok 2003 vystúpala až na vrchol a stala sa Ženou roku.

Keď človek chvíľu surfuje po internete, veľmi rýchlo si potvrdí, že Lucie Borhyová rozhodne patrí medzi najobdivovanejšie české ženy. Na rozdiel od iných idolov českých mužov nikde nenájdete žiadnu jej - povedzme - erotickú fotografiu. Vari najodvážnejšia je séria nafotená k rozhovoru v pánskom časopise Maxim, je však výnimočne vkusná. Lucie si totiž dala podmienku, že tieto fotografie, ktoré sama označuje za "letné", musia byť dielom Roberta Vana. S týmto výnimočným fotografom, ktorý je členom redakčnej rady Slovenských dotykov, ju napokon spájajú i slovensko-maďarské korene, čo však bezpochyby nebolo dôvodom Luciinho rozhodnutia...

Popri práci na Nove absolvovala Lucie Borhyová aj ročný mimoriadny kurz odboru produkcia na FAMU. "Ničmenej produkcia pre mňa zatiaľ nie je aktuálna," hovorí rezolútne. V budúcnosti nevylučuje, že sa vráti k štúdiu na vysokej škole. Všetko však záleží od pracovných povinností. Práca moderátora v sebe samozrejme skrýva nebezpečenstvo, že môže kedykoľvek rýchlo skončiť. "Som si toho rizika vedomá. Myslím si, že som veľmi prispôsobivý a pomerne všestranný človek a že by som sa nestratila," hovorí Lucie.

Smer nadácie Smer

Nestratil sa ani Ladislav Borhy a nestratil ani svoje korene, hoci priznáva: "Na Slovensko chodím málo, tak dvakrát ročne, nie je čas. Skôr to riešime tak, že mama chodí sem. Ja už mám dnes viac známych medzi Slovákmi v Prahe, než na Slovensku. Predsa len, keď je človek dvadsaťpäť rokov preč, kontakty sa prerušia." Avšak dodáva: "Na rôznych slovenských akciách sme si potvrdili, že sú tu mnohí Slováci veľmi dobre etablovaní, že sa im darí, tak sme si s kamarátmi povedali, že by sme mali čosi spolu aj urobiť. A zdalo sa nám, že najmä vzdelávacie aktivity by si zaslúžili podporu, veď napríklad slovenských študentov je v Prahe stále viac a problémy s ubytovaním majú značné." Teda dobrá vôľa ako motivácia vzniku Nadácie Smer...

VLADIMÍR SKALSKÝ, NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah