Šrobár a Přerov

V spoločenskom organizme niet nič horšie, než nacionalizmus mocensky umocnený. V 19. storočí to pocítil nejeden príslušník slovenského národa, roku 1866 toto príkorie zažilo aj dvanásť slovenských študentov levočského gymnázia. Škola bola pochopiteľne maďarská a dvanásť žiakov z nej bolo vylúčených pre údajný panslavizmus. Ich panslavizmus spočíval v tom, že sa schádzali, spievali slovenské piesne a čítali slovenské knihy. Jedným z týchto dvanástich bol aj Vavro Šrobár, neskorší vysokoškolský učiteľ, politik, minister niekoľkých vlád a príležitostný beletrista.

Mladý Šrobár bol spolu s ďalšími tromi vylúčený navyše zo všetkých škôl v Uhorsku. On sám bol postihnutý najviac, lebo sa tak stalo počas prebiehajúcich maturít. Takáto represia nebola v uhorských pomeroch nijako nová. Postupovalo sa podobným spôsobom ako pred rokmi, kedy uhorské úrady zakázali tri slovenské gymnázia. Ambro Pietor, redaktor Národných novín, vzal sedem najviac postihnutých a odviezol ich na moravské gymnázia - štyroch, vrátane Šrobára, do Přerova a troch do Valašského Meziříčí. Najväčší problém bol práve s mladým Šrobárom - riaditeľ levočského gymnázia mu totiž odmietol vydať jeho vysvedčenie, takže mohol v Přerove študovať iba ako externista.

Prvý podnájom dostal Vavro Šrobár u Dr. Edmunda Palkovského, ktorý býval na prvom poschodí žerotínskeho zámku. Slovenský gymnazista v ňom obýval veľkú zámockú komnatu s oknami na vtedajšie Žerotínovo námestie (dnešné Horné námestie). Koncom zimy sa potom presťahoval spolu s Palkovským na Veľkú Dlážku.

Pri maturite Šrobár obstál zo všetkých predmetov okrem gréčtiny - v Uhorsku bolo totiž vyučovanie jazyka starých Grékov o dva roky skrátené. Pri reparáte z gréčtiny Šrobár opäť neobstál, takže musel tretí raz opakovať oktávu (po prvý raz ju celú absolvoval v Levoči). V novej oktáve ich učil gréčtinár František Bílý, ktorého si veľmi vážil. Jeho pravým opakom bol latinčinár a gréčtinár Čuda, ktorý sa usiloval o to, aby po tretí raz nedokončil gymnázium. Maturitná komisia však došla k inému záveru.

Mesto Přerov a jeho gymnázium malo pre Šrobára rozhodujúci životný význam - stal sa uvedomelým Slovákom a zamiloval si českú kultúru a český národ. Až v Přerove po prvý raz pocítil, čo je to slobodomyseľné prostredie, v ktorom možno rozprávať a myslieť v rodnom jazyku. Výrazným spôsobom sa to prejavilo nielen na jeho ľudskom a politickom charaktere, ale tiež v jeho beletristike. Vavro Šrobár sa síce pokúšal o poviedkovú, románovú a dramatickú tvorbu, ale zďaleka najvýznamnejšia je v tomto smere trojica jeho memoárov: "Pamäti z vojny a z väzenia", "Oslobodené Slovensko" a "Z môjho života".

Z Přerova odišiel Šrobár do Prahy na lekársku fakultu - mal vtedy dvadsaťjeden rokov. Na Moravu sa vrátil ešte niekoľkokrát, k závažnému návratu došlo však až na sklonku jeho života, 20. novembra 1950, keď bol s rakovinou pažeráka prijatý na prvú chirurgickú kliniku v Olomouci. Znovu ho prilákalo moravské prostredie. Príčinou boli olomoucké lekárske kapacity? Alebo fluidum moravskej krajiny, ktorú tak dobre kedysi poznal? Alebo oboje zároveň?

Vavro Šrobár zomrel 6. decembra 1950 v olomouckej nemocnici. Jeden z jeho početných pseudonymov znel: "Očitý svedok".