Reportáž

Slovákom nie je jedno, kto býva v ich susedstve. Na čiernej listine sa ocitli utečenecké tábory, detské domovy a hospice.Umiestnenie takýchto zariadení v tesnej blízkosti činžiakov a rodinných domov vyvolalo v krajine pod Tatrami celý rad petícií, ktoré majú vo viacerých prípadoch masovú podporu okolitého obyvateľstva. Ich iniciátori napriek povestnej slovenskej nejednotnosti koordinujú svoj postup s ostatnými aktivistami, ktorí v minulosti riešili podobné problémy a odmietajú obvinenie, že sú rasisti alebo cynici. "Nemáme nič proti nim, ale nechceme, aby bývali v našom susedstve, pretože si máme právo vybrať, kto bude náš sused," bránia sa.

Nechceme zomierajúcich

Odmietavý postoj voči charitatívnemu zariadeniu vyjadrili pred dvomi rokmi obyvatelia lukratívnej banskobystrickej štvrte Belveder. V jej susedstve chcel banskobystrický biskupský úrad postaviť hospic, ktorý mal stáť vedľa pozemku Jaroslava Blinku. Ten však nesúhlasil a inicioval petíciu. Zo sto obyvateľov štvrte sa pod ňu podpísalo 98. "My nie sme proti hospicu, ako to zaznelo v médiách," povedal pre náš časopis Blinka. "Vyjadrili sme však rázny nesúhlas s tým, aby bol v tesnej blízkosti našej štvrte." Podľa aktivistu trojpodlažná budova mala zabrať takmer celý pozemok, takže jej obyvatelia by nemali možnosť relaxovať v parku, ktorý by bol jeho súčasťou." Obyvatelia hospicu by tak boli nútení prechádzať sa pomedzi domy luxusnej štvrte, čo by značne znížilo kvalitu bývania. "Nechceme sa pozerať na zomierajúcich ľudí. Pre človeka nie je príjemné, keď mu v jeho blízkosti stále niekto odchádza na druhý svet. Máme predsa právo si vybrať, kto bude bývať v našej blízkosti. A okrem toho hospic nebol naprojektovaný do územného plánu na tomto mieste, keď sa štvrť stavala." Jeho manželka súhlasí, avšak dodáva: "Veď možno aj my raz skončíme v hospici." Biskupský úrad nakoniec od svojho zámeru odstúpil a hospic postaví o pol kilometra ďalej. Napriek zmene miesta výstavby však jeho riaditeľ Vladimír Farkaš odmietol petíciu pre "nízke dôvody" a o protestujúcich povedal, že sú to "zmaterializovaní ľudia, v ktorých nie sú city voči ľuďom v chudobe či chorobe".

Utečenci viac ako bezdomovci?

Humenné sa nachádza takmer na ukrajinskej hranici. Od budúcej schengenskej hranice ho delí zhruba 50 kilometrov. Sprísnenie colného režimu na nej nevníma zástupca primátora Juraj Vaňo tragicky. "Za komunizmu bola ešte stráženejšia, ako bude teraz, a to sme boli súčasťou jedného bloku." Nemá preto nič proti bezpečnostným opatreniam na slovensko-ukrajinskej hranici a má pochopenie aj pre vytvorenie záchytného tábora pre utečencov v niekdajších kasárňach v meste. "Ekonomicky by možno toto zariadenie viac pomohlo nejakej okolitej obci, lebo zhruba 800 tisíc korún, ktoré ročne dostaneme za tábor, nie je pre náš mestský rozpočet lákavou sumou." Podľa Vaňa sa so zriadením záchytného tábora po počiatočnom odmietavom postoji zmierili aj Humenčania. "Zrejme majú dôležitejšie problémy, ako je utečenecký tábor." S jeho tvrdením nesúhlasí poslanec mestského zastupiteľstva Štefan Behún, ktorý pred vyše dvomi rokmi inicioval petíciu proti táboru. "Vôbec sme sa s tým nezmierili," tvrdí. "Problémy sa ukážu ešte len po jeho otvorení, ku ktorému by malo dôjsť v júni." Behún je šokovaný z toho, že štátne orgány vôbec nerešpektujú stanovisko občanov. "Vôľu obyvateľov Humenného, ktorú vyjadrili aj svojím podpisom pod petíciu, prevalcovala arogancia štátnej moci." Humenskému aktivistovi najviac prekáža to, že tábor je situovaný do bývalých kasární v centre mesta. "A tie sa nachádzajú v blízkosti stredných škôl a internátov. Obávame sa zvýšenej kriminality, cudzokrajných chorôb a prieniku cudzích náboženstiev. Nechceme tu moslimov a východné náboženstvá." Ak by si niekto myslel, že ide o extrémistický a menšinový názor, bol by zrejme veľmi prekvapený. Z 35 tisíc obyvateľov Humenného podporilo petíciu za tri zberné dni vyše 7 500! Behúnovi prekáža aj štandard, ktorý ponúkne záchytný tábor utečencom. "Bol som sa tam pozrieť, tábor je nadštandardne vybavený." Podľa neho je do očí bijúcim paradoxom, že utečenci budú mať vyšší štandard ubytovania ako napríklad slovenskí bezdomovci. "Cudzinci budú bývať dobre že nie v hoteli a naši bezdomovci boli cez zimu ubytovaní v bratislavskej Vrakuni v stanoch." Napriek nesúhlasu so situovaním záchytného tábora v bývalých kasárňach známy humenský poslanec nie je proti zriaďovaniu takýchto táborov. "My nie sme proti vytvoreniu azylového tábora, ale nie v strede mesta medzi ľuďmi, ale mimo neho, ako je to bežné hocikde na svete." Slabou útechou je pre Humenčanov okrem finančnej kompenzácie aj vytvorenie 35 pracovných miest v tábore. "Už mali vybratého aj riaditeľa, ale ten, ako viem, od toho odstúpil," poznamenáva Vaňo. Hoci sa o prácu v tábore uchádza okolo 800 záujemcov, zástupca primátora upozorňuje, že ľudia by nemali mať veľké oči. "Nebudú tam bohvieaké platy."

V Michalovciach sa chránia plotmi

Slováci neradi vidia v blízkosti svojich domov ani detské domovy rodinného typu. Jedným z mnohých príkladov je zlyhanie projektu detského domova rodinného typu na ulici Františka Kubáča v Michalovciach. Miestny detský domov na tejto ulici kúpil rodinný dom, v ktorom chcel umiestniť osem chovancov. Nepodarilo sa. Takmer všetci obyvatelia ulice sa vzbúrili a podpísali sa pod petíciu, ktorú inicioval Štefan Bajužik. Práve v jeho susedstve sa nachádza rodinný dom, ktorý domov odkúpil. "O tom, že tu chcú zriadiť detský domov, sme sa dozvedeli len náhodou," rozhorčuje sa aktivista. "Sme už starší ľudia a na dôchodku by sme potrebovali konečne pokoj." Podľa jeho tvrdenia až 98 percent chovancov domova sú Rómovia, s ktorými majú veľmi zlé skúsenosti. "Bojíme sa, že okrem hluku budú ohrozené aj naše záhrady a pribudnú krádeže." Jeho obavy vraj potvrdil jeden z obyvateľov neďalekých Zalužíc, kde zriadili podobný detský domov, ktorý prišiel podporiť petíciu. Manželka Štefana Bajužika je vo formulovaní svojho odmietavého postoja ešte ráznejšia. "Štyridsať rokov som učila rómske deti. Viem o ich správaní svoje." Podľa jej názoru detské domovy s takýmito deťmi by mali byť mimo obytných štvrtí, pretože ich susedia takto trpia." Podľa bývalej učiteľky tým dochádza k diskriminácii väčšinového obyvateľstva. "Médiá o nás píšu, že sme rasisti. Ako rasisti sme označovaní my, ktorí sme celý život pracovali, prispeli k blahu tejto spoločnosti a vychovali deti, ktoré sú jej na osoh? A čo urobili oni? Iba zneužívajú štát!" Jej manžel Štefan tvrdí, že so svojimi výhradami nepochodil ani na štátnych orgánoch. "Povedali mi, že je to v celospoločenskom záujme. Ale prečo máme na to doplatiť my?" Podľa neho by inak rozprávali všetci zástancovia detských domovov, keby boli nútení žiť v ich blízkosti. "Ľudia sa toho boja, začínajú si stavať vysoké múry. Aj my sme si už jeden urobili." Odpor obyvateľov ulice nakoniec prinútil detský domov k zmene zámeru a v odkúpenom rodinnom dome sa bude nachádzať iba jeho administratívna časť. Zdarnému priebehu petície podľa Bajužika prispela aj konzultácia s aktivistami z Rožňavy, ktorí pred časom riešili taký istý problém.

Prieskum: sme tolerantní len na papieri

V zjavnom rozpore s našimi zisteniami vychádzajú výsledky prieskumu tolerancie Slovákov voči utečencom, ktorý minulý rok zverejnil Zastupiteľský úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) na Slovensku.

Podľa neho takmer tri štvrtiny opýtaných (74 %) súhlasia s názorom, že utečencom treba pomáhať. Hovorkyňa UNHCR na Slovensku Mária Čierna vníma toto číslo pozitívne, pretože ide o 7 percent Slovákov viac než v roku 2001. Podľa prieskumu viac ako polovici našincov by neprekážalo, keby mali za suseda utečenca alebo utečeneckú rodinu.

Opačný názor vyjadrilo len 36 percent respondentov. Zdá sa, že deklarovať toleranciu v prieskume a prejaviť ju prakticky v susedských vzťahoch sú dve odlišné veci. Na druhej strane právo vybrať si svojho suseda znie logicky a legitímne, avšak odmietnuť niekoho preto, že patrí k menšinovej alebo hendikepovanej skupine, vyvoláva prinajmenšom morálne otázniky.

JÁN KREMPASKÝ

---

Zpět na obsah