S Tiborom Kiktom

Dobrodruh a kaskadér - tak priatelia charakterizujú predsedu občianskeho združenia INTEGRACE, ktoré sídli v Prahe pri Flore. Tibor Kikta, rodák z Hranovnice pri Poprade, už dvadsať rokov žije v Prahe, má štyri deti, psa Lindu a koňa Elišku. Vyniká šírkou záujmov a nadpriemernými vedomosťami v oblasti hudby, počítačov, legislatívy, ale predovšetkým v oblasti potrieb pre nevidiacich. Všetky tieto schopnosti odovzdáva do služieb občianskeho združenia, ktoré v roku 2000 založil.

Čo vás priviedlo z Hranovnice do Prahy?

Narodil som sa s vrodenou zrakovou vadou. Po absolvovaní špeciálnej základnej školy v Bratislave som študoval na pražskom Deylovom konzervatóriu. Po skončení konzervatória som 22 rokov učil hru na trúbku, harmoniku, zobcovú flautu a tubu na rôznych hudobných školách, z toho päť rokov v Gelnici. Ako tridsaťročný som úplne oslepol. V tom čase som už mal tri deti a musel som sa prispôsobiť novej situácii, zvládnuť to sám, naučiť sa slepecké písmo. Ťahalo ma to však do Prahy, a tak som sa sem v roku 1986 presťahoval. Najskôr som učil na hudobnej škole v Mělníku a keď sa po revolúcii dalo podnikať, začal som v deväťdesiatom prvom organizovať výcvik vodiacich psov.

Ako to prebiehalo?

Cestoval som po Európe, aby som sa zoznámil s organizovaním výcviku v iných štátoch. Bol som na stáži vo Veľkej Británii, kde to robia asi najlepšie, ročne vychovajú takmer 5000 vodiacich psov. Navštívil som i Nórsko, Rakúsko a dnes už môžem povedať, že v Čechách sme v tomto smere na európskej úrovni. Keď som ja oslepol, čakalo sa na vodiaceho psa dva roky, dnes je to zopár mesiacov. Cvičitelia majú psa doma, denne sa venujú jeho výcviku v rôznych situáciách a klientovi ho môžu odovzdať po 6 až 8 mesiacoch práce. Potom ešte trvá niekoľko týždňov, kým sa pes zžije so svojím novým majiteľom.

Čo musí vodiaci pes zvládnuť?

Úspešnosť výcviku vodiacich psov je závislá na odbornom výbere zdravých a povahovo všestranne vyhovujúcich jedincov. V priebehu výcviku dochádza často k vyraďovaniu psov pre nevyhovujúci povahový vývoj alebo zo zdravotných dôvodov. Ak sa všetko podarí, musí byť vycvičený pes poslušný a dokonale ovládateľný, musí obchádzať akékoľvek prekážky alebo na ne upozorní zastavením. Okrem toho vyhľadá nevidiacemu dvere, vchody do verejných objektov, navádza na schody, eskalátory a pri nastupovaní do dopravných prostriedkov. Treba si uvedomiť, že pes má veľmi obmedzené farebné videnie, takže cez prechod neprechádza na zelenú, ako si mnohí myslia, ani nerozozná napríklad na stanici nápis Pokladňa, ale pripojí sa ku skupine osôb. Najvhodnejší je nemecký ovčiak a niektoré druhy retrievrov, hlavne labrador. Veľmi dôležitá je spolupráca psa s nevidiacim. Ja našťastie mám veľmi dobrú orientáciu, môžem svojho psa sledovať a predvídať, čo nevhodné by mohol urobiť. Napríklad, keď stretneme iného psa a on sa za ním obracia, už ho usmerňujem.

Ako sa vám chodí po rušnej Prahe?

Pokrok pri odstraňovaní komunikačných bariér je za posledné roky obrovský. Zvukové semafory, vysielačky v dopravných prostriedkoch, ktoré mi povedia, aké číslo autobusu je práve na zastávke, vodiace drážky na nástupištiach metra - to všetko nevidiacim výrazne pomáha. Občas sa mi však stane, že ma niekto chytí za rukáv a ťahá neznámym smerom bez toho, aby sa ma spýtal, či potrebujem pomoc. Chýba aj permanentná informačná kampaň, ktorá by cestujúcich upozornila, aby nestáli na vodiacich drážkach v metre, pretože tie sú pre nevidiaceho veľmi dôležité. Našťastie je veľa aktívnych slepcov, ktorí chodia prednášať do škôl a približujú deťom túto problematiku. Nadviazali sme spoluprácu s pracoviskom pôsobiacim pri Jagellonskej univerzite v Krakove, ktoré s podporou grantu EÚ pripravuje asi 40 "inštruktážnych" filmov. Tie umožnia verejnosti poznávať svet zdravotne postihnutých a poučia ľudí, ako sa k nim správať.

Aké ďalšie pomôcky existujú pre nevidiacich?

Vodiaci pes a biela palica sú nenahraditeľné, ale základom komunikácie sú dnes počítače. V 90. rokoch som s priateľmi založil nadáciu Tyflo progres, ktorá sa okrem výcviku vodiacich psov zamerala na vývoj softvéru. Môj priateľ JUDr. Donát sa intenzívne venuje vývoju rôznych pomôcok pre nevidiacich a je autorom originálneho prístroja nazývaného Braillský riadok. Je to zariadenie, ktoré transformuje text z monitora do slepeckého písma, takže počítače už dokážu prenášať text nielen hlasom, ale aj v slepeckom písme. Komunikačný softvér je pre nás veľký problém. Technologický vývoj ide stále dopredu, Microsoft vyvíja stále nové a náročnejšie operačné systémy, a tak následne musíme prispôsobovať softvér pre nevidiacich, aby naše počítače dokázali komunikovať s rôznymi formátmi.

Aký je medzi nevidiacimi záujem o tieto zariadenia?

Našťastie, dnes už sú počítače a prídavné zariadenia pre nevidiacich zaradené do zoznamu plne hradených pomôcok. My však chceme týchto ľudí naučiť s PC pracovať, pretože 70 % nevidiacich je nezamestnaných. Kedysi boli dve tradičné povolania slepcov - telefonista a masér. Zavedením automatických ústrední práca telefonistov zanikla, kurzy masáží už robí ktokoľvek. Najlepšie sa uplatňujú nevidiaci hudobníci, tých však nie je veľa. Ak si chce dnes človek nájsť prácu, musí ovládať počítač, preto poriadame kurzy práce s počítačom, programátorské kurzy. Plánujeme kurz digitalizácie dokumentov, aby následne niekoľko nevidiacich našlo prácu na projekte digitalizácie titulov, ktoré vlastní Slepecká knižnica a tlačiareň K. E. Macana...

Ste nezlomný optimista....

Keby som nebol, nebolo by za mnou nič vidieť. Nemám rád diskusie o tom, či je lepšie nepočuť alebo nevidieť alebo byť na vozíčku a tak ďalej. Na to je totiž jediná odpoveď: vždy je to ťažké do takej miery, do akej miery je človek závislý na druhých. Pre mňa je závislosť úplne neprijateľná. Z hľadiska mobility sa dostanem všade, na iných som odkázaný asi na desať percent. Chcel by som prispieť k tomu, aby aj iní nevidiaci boli na tom podobne.

(ink)

---

Zpět na obsah