Herečka Hana Ševčíková

Hanka Ševčíková so svojím charakteristickým širokým úsmevom a nezbedne vyhrnutým nosom pôsobí milo a šibalsky. Akoby sa vskutku práve vrátila z ríše rozprávok, z čarovného sveta plného záhad a veselých príbehov. Napokon väčšina z nás si ju naozaj pamätá najmä z pokračovania populárneho televízneho seriálu "Arabela", kde ešte ako vysokoškoláčka hrala už dospelú Mařenku. Ona sama považuje túto kapitolu svojej hereckej práce len za nie priveľmi významnú epizódu. Nečudo. Veď má za sebou už celý rad zaujímavých postáv v hereckom stánku z najprestížnejších - v Národnom divadle v Prahe...

CESTY

Mama Hanky Ševčíkovej pochádza zo Slovenska, kde žila vo vtedajšej Petržalke. Teda ešte v starej Petržalke, ktorá s dnešným sídliskom nemá takmer nič spoločného - stálo tam vtedy ešte len zopár rodinných domčekov. Otec je zasa z Plzne. Mama sa ako stredoškoláčka spolu s babkou presťahovala do Prahy - ako to už tak býva, bol v tom pochopiteľne muž a príbeh lásky. Stará mama, ktorá počas vojny slúžila na Slovensku "u pánov", sa zoznámila s českým vojakom. Ten však bol nútený odísť po vzniku Slovenského štátu, v nechvalne známom čase, keď museli všetci Česi Slovensko opustiť. Po jeho odchode Hankina babka zistila, že čaká dieťa... Keď sa jej milý po niekoľkých rokoch ozval, tak pricestovala aj už s takmer dospelou dcérou za ním do Prahy.

"V rodine sme mali vždy skôr racionálne a športovo založených príbuzných," zauvažovala Hanka počas nášho rozhovoru. Svojho uja považuje za vynikajúceho tenistu, aj otec sa bielemu športu dodnes venuje a jeden z dvoch mladších Hankiných bratov sa zasa zameral na hokej. "Takže nikde žiadne umelecké smerovanie! I keď, tak úplne pravda to zasa nie je. Viem, že môj dedo hral na klavír a mamina má výtvarné nadanie i keď ho vlastne nikdy nerozvíjala."

Hanka síce ako dieťa pod vplyvom rodiny tiež pričuchla k tenisu, ale poznáte to... "Kováčova kobyla chodí bosá," smeje sa. Tlak rodiny v nej skôr sformoval odhodlanie, že im "to ukáže" na úplne inom poli, čo sa napokon stalo. Čím podľa jej názoru napokon svoju rodinu veľmi vhodne doplnila. "Som taký typ človeka, že keď si vezmem niečo do hlavy, tak začnem úplne od základu a veľmi systematicky," rozhovorí sa o svojom rozhodnutí dať sa na divadelnú dráhu.

K odhodlaniu nepochybne prispelo aj to, že po ôsmej triede sa zúčastnila nakrúcania televízneho filmu Karla Smyczka "Třetí patro", keď si ako bežná komparzistka chcela počas prázdnin trochu zarobiť. Stretla sa tam vtedy s hercami, ktorí boli v tom čase jej idolmi, napríklad s Lukášom Vaculíkom. Už vtedy sa rozhodla, že sa pokúsi o hereckú dráhu. "Bola som v druhom ročníku na strednej pedagogickej škole, keď som začala navštevovať hodiny v Ľudovej škole umenia - herectvo u pani Jiřiny Steimarovej, mamičky môjho terajšieho kolegu Jirku Kodeta a babičky bývalej kolegyne Báry Kodetovej. Začala som tiež systematicky čítať dejiny umenia, chodiť na divadelné predstavenia. Dosť mi pomohla aj stredná škola, kde sme sa pomerne intenzívne venovali výtvarnej a hudobnej výchove."

Žila teda v pevnom odhodlaní stať sa herečkou vlastne už tri roky predtým, než sa na pražskú Divadelnú akadémiu múzických umení prihlásila. Chodila sa dívať na prijímacie skúšky, aby neprišla do úplne neznámeho prostredia. V zásobe mala, pravda, štúdium práva, ak by ju na vysnenú DAMU nevzali. Vzali ju. A to dokonca na prvý raz a bez akýchkoľvek problémov. "Keď som papier o prijatí ukazovala otcovi, len sa na mňa pozrel a prísne povedal: 'Ty nepôjdeš na to právo?!' No vidíte - a dnes je to najpyšnejší otec," usmieva sa Hanka.

NA DOSKÁCH NÁRODNÉHO

Po prvom ročníku však Hankina pozícia v škole nebola práve najružovejšia. Zrejme sa neprejavovala tak, ako si predstavovali niektorí jej profesori. Povedali jej: "Nie je to najhoršie, ale ani najlepšie, vlastne je to taký priemer". Nuž a to je v herectve dosť zlé. Hanke hrozilo dokonca, že sa do ďalšieho ročníka nedostane. Ibaže bolo to práve v čase, keď prišiel November a všeličo sa zmenilo. Nielen ovzdušie, zmýšľanie, ale aj mnohí vyučujúci na umeleckých školách. Hankin ročník dostal na starosť herec a pedagóg Boris Rösner, ktorý sa mladým adeptom hereckého umenia vskutku obetavo venoval. "Vzal si ma pod akýsi patronát a ja som mu za to dodnes nesmierne vďačná," dodáva Hanka. "Veľmi mi pomohol a nielen mne. Chodil s nami na všetky naše študentské predstavenia, upozorňoval na nás a vlastne jeho zásluhou som už vo štvrtom ročníku dostala svoju prvú úlohu na doskách najslávnejších - v Národnom divadle v Prahe. Jednu epizódnu postavu tam vtedy hrala moja spolužiačka Magdaléna Sidonová, ktorá mala nejaké zdravotné problémy, tak Boris navrhol mňa na alternáciu. Majka napokon úplne z hry vypadla, a tak som tú úlohu dostala ja." Už počas štúdií Hanka v Národnom divadle hosťovala v takých hrách, ako "Jak se vám líbí" či "Zahradní slavnost" ale aj v "Tatarskej pouti" v Divadle Na zábradlí. Pred desiatimi rokmi, po dvoch rokoch hosťovania, jej Národné divadlo ponúklo aj stály angažmán.

"Dvanásť rokov v Národnom divadle, to je veru až neuveriteľné!", smeje sa. "Taká doba! Pravdu povediac, dlhé roky som tam hrala len epizódy - väčšina režisérov sa k tomu stavala tak, ako to poznajú mnohí začínajúci herci. Nemáš skúsenosti, nič veľkého ti dať nemôžeme! Hovorila som vždy: Ale kde ich mám preboha nabrať, keď nebudem hrať? Dajte mi príležitosť, aby som mohla tie skúsenosti získavať!" Na veľkú rolu čakala dlhých osem rokov. To do divadla musela prísť až maďarská režisérka Enikö Eszenyi, ktorá tu pripravovala trojicu Shakespearových hier. Bez zaváhania dala mladej a humorom obdarenej Hanke Ševčíkovej krásnu úlohu Beatrice v inscenácii "Mnoho povyku pro nic". A potom ešte Adriany v "Komedii omylů" a napokon alternáciu Violy v hre "Večer tříkrálový".

"Zrazu za mnou začali chodiť mnohí režiséri a veľmi sa čudovali, aký som urobila pokrok. 'No to sme teda prekvapení, kde sa to v tebe berie...' vraveli. Nuž, asi to vo mne bolo, len som naozaj potrebovala spomínanú príležitosť." V súčasnosti hrá Hanka v ôsmich inscenáciách Národného divadla. Veľa príležitostí dostáva aj v dabingu, ktorý, ako sama vraví, si veľmi obľúbila. Horšie je to s filmom a televíziou (tu si vari najviac váži úlohu Márie Antoinetty vo voľnom cykle "Hříčky o královnách" Oldřicha Daňka). Hrala vo viacerých rozprávkach a dodáva k tomu: "Nakrúcala by som, až by som plakala!" Verí, že aj tu vari tá pravá príležitosť ešte príde.

V ROZPRÁVKOVOM SVETE ARABELY

Pravdu povediac, ako sme už spomínali, jej najznámejšia televízna úloha bola nepochybne Mařenka v Arabele. Ešte počas štúdia na DAMU začula, že prebieha nejaký veľký konkurz, nikto ju však neoslovil, tak to viac-menej ignorovala. Raz jej ale zavolala bývalá kamarátka zo základnej školy. Vraj teraz robí produkciu na Barrandove a že tam má práve nejaký konkurz, ktorý už takmer končí a či sa naň nechce prísť pozrieť. Zhodou okolností tam prišla práve s Ondřejom Kepkom. Pán Vorlíček bol toho názoru, že ak vymenia Mařenku, tak aj Honzíka by mal hrať niekto iný než Ondřej. Keď však uvidel Hanku Ševčíkovú zostal on i celý štáb ako oparení - tak veľmi sa podobala na predstaviteľku tej menšej Mařenky! Vybrali ju teda a úlohu Honzíka dali opäť Ondřejovi Kepkovi. Hanka však trochu netrpezlivo máva rukou, keď na túto jej úlohu zavádzame reč. "Už toľko o tom bolo všade popísané, že sa mi k tomu nechce vracať!"

LÁSKA K SLOVENSKU - LÁSKA NA SLOVENSKU

Ako dieťa Hanka priveľmi na Slovensko necestovala - nemala tam takmer žiadnych príbuzných. Vynahradila si to vari až ako členka Národného divadla. Je známe, že národné scény si vymieňajú divadelné hosťovania, a tak mala a má možnosť stretávať sa aj so slovenským publikom, ktoré ju očarovalo. "Myslím, že na Slovensku mám ako herečka vari väčší úspech než doma." I slovenské herectvo je jej bližšie. "České je chladnejšie a racionálnejšie než slovenské. To je naopak naturálnejšie, prirodzenejšie a slová len dopĺňajú výrazové prostriedky. V českom divadle sa mi neraz zdá, že niekedy sú v ňom slová to najpodstatnejšie, až to neraz pripomína rozhlasovú hru."

Pri týchto návštevách pochopiteľne vznikajú i priateľstvá českých a slovenských hercov. Jej dlhoročnou kamarátkou, ba svojím spôsobom akýmsi dvojčaťom, je pre ňu herečka Diana Mórová, ktorá má takmer navlas podobný osud ako ona. Narodili sa v jednom roku, dva dni po sebe. Dostali sa obe hneď na prvý raz a bez problémov na štúdium herectva, už na škole začali hosťovať v národnom divadle a hneď dostali aj angažmán na svojej domovskej prvej scéne. A len tak poľahúčky a potichúčky, môžeme vari prezradiť aj to, že v Slovenskom národnom divadle našli každá svoju veľkú lásku...

Potichúčky a poľahúčky preto, že sme Hanke sľúbili, že meno jej vyvoleného nebudeme zatiaľ prezrádzať, aby si uchovali svoje súkromie. Môžeme vari povedať len toľko, že sa tento mladý a na Slovensku úspešný herec chystá presťahovať za Hankou do Prahy a pripravujú sa spolu i na svadbu. Tak Hanka v súčasnosti cestuje do Bratislavy pomerne často. A kruh akoby sa uzavrel, pretože s priateľom tam býva v jeho byte v Petržalke, odkiaľ sa kedysi odsťahovala jej mama. Cesty osudu sú, zdá sa, mnohokrát rafinovanejšie, než by si sám človek dokázal vymyslieť...