SLOVENSKÉ DOTYKY
 

BEŽÍM A BEŽÍM...

Herec Oldo Hlaváček

Komik, ktorý je vraj do jedenástej hodiny nepoužiteľný, na poludnie sa mu vracia reč, popoludní ožívajú údy a po večernom predstavení dostáva chuť jesť, piť, žiť. Spontánna veselosť, dráždivý humor, nákazlivý smiech, neposednosť. To sú typické znaky jeho hereckej charakteristiky. Patrí medzi osobnosti, ktoré už štyridsať rokov vytvárajú profil a tvár Činohry Slovenského národného divadla. Herec komik Oldo Hlaváček (68).

Návštevníci divadelných predstavení, kabaretných vystúpení a televízni diváci si pri pohľade naňho snáď ani neuvedomujú, ako plynie čas. Ten Hlaváček sa vôbec nemení, povie si nejeden. Pomaly sedemdesiatka na krku a v kostýme Čerta v muzikáli "Na skle maľované" poskakuje ako srnka... "Za tridsať rokov účinkovania v tomto obľubenom predstavení si nejeden kolega musel pre bruško vymeniť aj štyri kostýmy. Ja iba dva. Ten kostým je môj tukometer. Keď je dierok na opasku akosi pomenej, prestanem hodovať a jem ako človek," s príslovečným humorom to komentuje herec. "Sluha na javisku nemôže kypieť blahobytom".

Hoci Oldo Hlaváček nepôsobí ako krotký a ponížený človek, od režisérov sa mu ušli desiatky postáv v livreji, bielych rukavičkách, pásikovej veste, šusterskej zástere či šašovskej čapici. "Neviete si predstaviť, ako rád by som si zahral hoci kráľa, detektíva alebo farára, aby som sa nemusel váľať po zemi, dať sa kopať do zadku a domáhať sa u divákov smiechu, lebo, verte, to je v divadle najväčšia drina."

DIVADLOM ŽILA ODMALA

Počuli ste, že Oldovi Hlaváčkovi v žilách koluje modrá krv? On však hovorí, že to sú len "ohováračky", lebo sa to nedá dokázať. "Otec bol dôstojníkom československej armády, a to fašistom nevoňalo. Matka, učiteľka hudby, sa musela poriadne zvŕtať, aby nahradila jeho pevnú ruku, lebo tá šesť rokov zvierala chladnú rukoväť zbrane."

Zatiaľ čo rodina Hlaváčkovcov žila počas druhej svetovej vojny na Morave, v ich žilinskom byte býval barón von Gróvestins. Po vojne sa Hlaváčkovci mohli vrátiť na Slovensko a barón zmizol. Zostal po ňom len krásny starožitný nábytok, ktorý dnes spríjemňuje život už tretej generácii Oldovej rodiny. "Nikdy sa nám nepodarilo zistiť, kto bol ten záhadný pán a či po sebe nechal len ten nábytok..."

Divadlom žil odmala. Prvú príležitosť dostal už ako prváčik - v školskom predstavení "Chrobáci" hral Ferdu Mravca na kolobežke. Tak sa mu to zapáčilo, že hral aj doma. "S bratom Ivanom a kamarátmi z ulice sme hrávali pre susedov. Kulisy sme povystrihovali z papiera, pomaľovali ich a kuchyňu upravili tak, aby vzniklo javisko, ktoré od hľadiska s tromi stoličkami oddeľovala posteľná plachta."

Na divadlo Oldo nezabudol ani na pedagogickom gymnáziu. Hrával vo výbornom ochotníckom súbore Ľudová scéna mesta Žiliny a v divadelnom krúžku Maxima Gorkého pri tamojšom gymnáziu. "Vyhrávali sme všetky súťaže, aké vtedy boli," - spomína Oldo Hlaváček, ktorý sa ako mladý "učitelík" rozhodol študovať herectvo.

DOBRÝ ČLOVEK V NEDOBROM ČASE

Jeho život však neplynul tak hladko, ako by sa zdalo. "Bol som v treťom ročníku na VŠMU v Bratislave, keď po mňa v jeden júlový deň prišli dvaja hrozne škaredí, úlisní, do koženkových kabátov nadžganí chlapi s tmavými klobúkmi stiahnutými až po nos. Posadili ma do auta a odviezli do väznice. Tri mesiace ma svojimi neuveriteľne zákernými metódami vypočúvali, prevážali z väznice do väznice... až som sa dozvedel, čo som spáchal. Bol to zločin mimoriadne nebezpečný - poburovanie proti republike. Aby ma mohli odsúdiť, porušili ústavu, prekrútili niekoľko faktov. Rozsudok znel: jeden rok nepodmienečne. V pracovnom tábore som získal zubnú protézu a tri dioptrie..."

Prepustený politický väzeň vtedy ťažko hľadal zamestnanie. S prižmúrením oboch očí ho napokon prijali v Slovnafte za vodiča parného valca. "Už-už som zháňal montérky, keď prišiel krásny list z Prešova. Vtedajší riaditeľ Divadla Jonáša Záborského pán Petruška mi ponúkol angažmán. Hhlboko sa pred týmto činom skláňam a dodnes som všetkým kolegom, ktorí vtedy mne a mojej manželke vrátili život a vieru v človeka, bezhranične vďačný. Prežil som s nimi dva krásne roky... Aj v Bratislave je taký človek. Števo Kvietik. Tomu sa roku 1963 podarilo presvedčiť vedenie Slovenského národného divadla, aby to so mnou skúsili. Som tam dodnes a so Števkom Kvietikom si raz za čas pochutnávame na dobrom sudovom vínku..."

SLUHA LEN NA JAVISKU

Mladí ľudia sa zaľúbia hocikde a pri hocičom. Tak to bolo aj s Hlaváčkovcami. "Nos som mal zaborený v skriptách marxizmu-leninizmu, občas som si usrkol z čapáka, tak som hovoril pivu, ktoré čapovali v Záhrade umelcov, keď to prišlo. Vlastne prešlo cez vyľudnený tanečný parket. Niečo so mnou zatriaslo a navždy vošlo do môjho tela, do môjho života. Zrástli sme, a hoci nám okolnosti vyplazovali ostrý skalpel, nikomu sa nepodarilo zrast rozdeliť. Vlani sme s Boženkou oslávili diamantovú svadbu..."

Pani Boženka strávila pol života v Slovenskej televízii ako úradníčka a druhú polovicu prežíva s manželom v SND ako tajomníčka Malej scény. "Na svet priviedla dvoch krásnych mužov - Olda a Iva. A ja takých synov želám všetkým rodičom na svete!"

Od postáv potulných talianskych komediantov, ktorí stáli na začiatku profesionálnej hereckej kariéry Olda Hlaváčka, si v množstve televíznych inscenácií, filmov a divadelných predstavení zahral hrdinov, milovníkov, vojakov aj podliakov. Takmer vždy išlo o komediálny žáner. Dnes účinkuje aj so synom Ivom v amfiteátroch a na pódiách kultúrnych domov vo svojom programe "Hore nohami". Ako však tvrdí: "Najlepšie sa cítim, keď môžem mlčať, pozorovať druhých a načúvať, o čom sa rozprávajú. To je môj jediný osvedčený oddychový čas."

Napriek predstaveniam v divadle a zájazdovému programu si vie Oldo Hlaváček nájsť chvíľku na posedenie pri vínečku s priateľmi, píše scenáre, články do časopisov, pracuje ako údržbár domu, záhradník aj kuchár a teší sa na dovolenku s vnúčatami. Kde na to všetko berie energiu? "Na vojenčine mi taký krpatý major hovorieval: 'Vojak beží alebo leží. A keď leží, tak sa zakopáva.' Na vojnu som zabudol, ale ten major mi nechal vrtuľu v zadku. Bežím a bežím... Kedy padnem? Nemám čas rozmýšľať. Bežím."

ANNA SLÁVIKOVÁ


Zpět na obsah