SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PRÍVET K AMERICKÝM SLOVÁKOM

Výročie Ivana Hálka

S problémom vysťahovalectva sa MUDr.Ivan Hálek zoznámil dôverne už v prvých rokoch svojho pôsobenia na Kysuciach. V "Zápiskoch lekára", popísal ako k nemu ľudia prichádzali na vyšetrenie zraku, aby im potvrdil, že nemajú trachóm, s ktorým by do Ameriky nemohli. Poznal i navrátilcov a vedel, čo ich čaká, keď krčmárovi splatia dlh, kvôli ktorému sa vybrali za more: najdlhšie im vydrží americká obuv, celuloidový golier s kravatou a slová "áno" a "chlapci" budú vyslovovať ešte dlho ako "jes" a "bojs".

Amerikánov zvečnil Hálek i v krátkej príhode, ktorú poznal z rozprávania. Gróf, kandidujúci vo voľbách do uhorského snemu za čadčiansky okres, začal v Zákopčí rečniť po maďarsky, pretože po slovensky nevedel. Zákopčania mu nerozumeli, ale kohosi napadlo, že by to mal skúsiť "po englicky". Poslúchol, a tak mu porozumeli a zatlieskali aspoň navrátilci z Ameriky... Ivana Hálka však vysťahovalci zaujímali najmä z českého a slovenského národného hľadiska. Americkí Slováci, združení vo svojich spolkoch, zohrávali významnú úlohu pri utváraní sa novej myšlienkovej orientácie na spoločný štát dvoch bratských národov. Bezprostredne po vzniku Československa sa sám dostal do víru udalostí, dokonca na úrovni vládneho činiteľa a poslanca, pričom usudzoval, že republika ešte dlho bude potrebovať na medzinárodnom fóre podporu veľmocí, akou sú najmä Spojené štáty, ktorých postoj môžu významne ovplyvniť tamojší krajania. Tých by však bolo treba - ako sa ukazovalo - objektívnejšie zasväcovať do stavu vecí doma a presvedčiť ich, že upevňovanie demokracie a vzájomného porozumenia Slovákov a Čechov je vo vlastnom záujme oboch národov.

V roku l92l bol Hálek členom lekárskej delegácie, ktorá vycestovala do zámoria, aby študovala organizáciu zdravotníctva. Pobyt v Amerike využil k lepšiemu osobnému zoznámeniu sa so situáciou medzi krajanmi, ale aj k tomu, aby lepšie pochopili pomery u nás doma. Tamojšie slovenské časopisy s uznaním písali o tom, že popri plnení hlavného účelu cesty našiel si čas i na krajanov. Jeho "Prívet k americkým Slovákom" uverejnili viaceré noviny, okrem iného Newyorský Denník, ktorý je dochovaný v New York Public Library.

"Počúvam, že vaše hlavné boľasti sú vraj tieto: Predovšetkým, že medzi nami v starej vlasti zúri politický, bratovražedný boj. A druhé, že Slovensko vraj nepatrí nám, lež že sme sa dostali do područia pokrevného brata," formuloval Ivan Hálek otázky, na ktoré aj presvedčivo odpovedá. (Ide o citáty s vtedajším spôsobom písania - poznámka autora.)

Na prvú otázku odpovedá krátkym rozborom pojmu "politické stranníctvo", ktoré môže byť zdravé, ale aj chorobné, a zdôrazňuje: "Pospolitý ľud nemá nechuti proti stranám, ale má nechuť proti politickému štvaniu."

K pomeru Čechov a Slovákov mohol vychádzať český lekár Ivan Hálek, ktorý bol v tom čase už takmer dvadsať rokov na Slovensku doma, opäť z vlastných skúseností: "Ja dosť chodím medzi ľudom, ale ja som nikdy nenašiel uňho opravdovej uvedomelej nenávisti voči Čechom, o ktorej toho toľko počuť i medzi vami." A ďalej: "V skutočnosti, ak jesto niečo nesprávneho v česko-slovenskom pomere, nuž je to iba to, že sme jeden druhého nadostač nepoznali. Neznali sme chýb toho druhého, ba čo viac, mysleli sme, že je bez chýb. A naraz s chybami sa nám akosi nechce páčiť. Nie, že by sme sami boli bez chýb, bože chráň, ale naše vlastné chyby sa nám zdajú pekné, len tie jeho chyby sú také mrzké."

Hálek naozaj dobre pozná svojich ľudí: "Keď Slovák hreší do Boha, to je all right; keď Čech kľaje krucifix ako zase on je zvyknutý, to je neznaboh, ktorý nám berie náboženstvo. Pri tom všetkom nechuť proti Čechom nájdete na Slovensku iba tam, kam zasiahla politická, protičeská štvanica. Ja si trúfam tvrdiť, že slovenskému ľudu je nechuť k Čechovi práve tak cudzia ako vždycky bola všetkým tým našim drotárom, ktorí si hľadali chlieb v Čechách a na Morave."

Uvádza svoj zážitok zo spoločnej prednášky s českým učiteľom, ktorého dedinčania pre jeho prekrásnu slovenčinu prosili, aby čo najskôr zasa prišiel medzi nich a dodáva: "Nie, drahí bratia! Neverte, že Česi prišli medzi nás ako do kolónií, ale vedzte, že prišli nám pomôcť a že slovenský ľud vie túto pomoc oceniť."

Krátko po skončení 2. svetovej vojny, 7.júna l945, objavilo se v New Yorkskom Denníku meno autora "Prívetu k americkým Slovákom" ešte raz a to v podobe nekrológu "K smrti Ivana Hálka", keď do redakcie dorazila smutná zvesť, vinou vojnového stavu až s niekoľkomesačným oneskorením. Autorom pietneho stĺpca bol šéfredaktor Dezider Benau, ktorý ako predvojnový odborársky funkcionár dobre poznal prácu Ivana Hálka medzi žilinským robotníctvom. Preto slová na rozlúčku obsahujú aj osobné spomienky.

Svojim čitateľom pripomína nielen Hálkove zásluhy, ale aj krivdu, ktorej sa na ňom po rozbití Československa dopustili noví mocipáni: "...Kysučania prišli do Žiliny. Zastali sa svojho miláčka. Vláda Msgra Tisa odpovedala tým, že vykázala dr. Hálka zo Slovenska. Vyhnala ho ako nežiaduceho českého cudzinca.. To boli najtragickejšie chvíle jeho života," píše D. Benau a svoj článok uzaviera: "Tisov režim hanobne vyhnal Ivana Hálka zo Slovenska. Ale nemohol ho vyhnať zo sŕdc slovenského ľudu. Vďačný slovenský národ úprimne smúti nad odchodom svojho šľachetného dobrodincu."

JURAJ SZÁNTÓ


Zpět na obsah