SLOVENSKÉ DOTYKY
 

STÁLE ŽIJEM V ČESKOSLOVENSKU

S Vladkom Dobrovodským

Na stretnutie s Vladkom Dobrovodským, prvým českým víťazom populárnej reality show VyVolení, som sa skutočne tešila. A veru som sa nesklamala. Vladko je presne taký, akého sme ho poväčšinou vídavali denno-denne vo vile. Veselý, vtipný a sršiaci energiou, ktorá z neho prýšti. Človek má pocit, že ho pozná odjakživa, čo Vladko opláca svojou bezprostrednosťou a výrečnosťou. Podľa vlastných slov je obyčajný chalan, ktorý dokázal premeniť zbožné želania mnohých z nás na skutočnosť...

Ako je to s tvojím slovenským pôvodom?

Moja mamička pochádza z východného Slovenska, takže som dosť často chodieval za starou mamou na východ, do Prešova. Vtedy to bolo Česko-Slovensko a viac-menej boli skoro všetky rodiny premiešané, teda skoro každý mal nejakého príbuzného Slováka a iného Čecha. I dnes to stále cítim tak, že žijem v Česko-Slovensku. Pre mňa je domov tak tu, ako aj na Slovensku. Čo je možno trochu odlišné, to je slovenská mentalita. Keď som bol malý, cestovali sme po celej republike. Mám veľmi rád Košice, Banskú Štiavnicu a Levoču. Pamätám sa, že mi mama v Košiciach kúpila tenisky za 520 Kčs. To boli vtedy veľké peniaze, dostal som ich ako darček k narodeninám. Na to nikdy nezabudnem...

Takže viac doma sa necítiš ani na Slovensku, ani v Čechách...

Nie. Ani sa nestotožňujem s tým, čo nás učili v škole: Tam, kde sa človek narodí, tam má byť doma. Ja nie. Ja som doma v Česko-Slovensku. Mama sa narodila na Slovensku a kvôli práci v roku 1968 začala navštevovať Brno. V roku 1974 sa tam usadila, spoznala môjho otca a život šiel ďalej. Keďže vtedy bola aj česko-slovenská pošta, všetko bolo zmiešané.

Viedla ťa mama k slovenskému jazyku?

K slovenčine ani nie, skôr ma naučila rozprávať šarišským nárečím. Rozprávame sa len po šarišsky (jak še hutori na vychodze). Sranda je, že moja sestra po slovensky vôbec nevie, ale po šarišsky hovorí výborne.

Keď sme pri tom jazyku, kto ťa teda naučil tak dobre po slovensky?

Česko-slovenská televízia a každoročné prázdniny na Slovensku. Škoda, že som tam nestrávil viac času. Je výhoda pohybovať sa v prostredí, kde žijú rôzne národnostné menšiny. Na východnom Slovensku vedľa seba dlhé roky existovali a dodnes existujú Rusíni, Poliaci, Slováci, Česi a Maďari. Máme aj maďarské korene a mrzí ma, že som sa nenaučil po maďarsky. Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom... Neberiem to tak, že slovenčina a čeština sú podobné jazyky (teda, keď viem jeden, že viem aj druhý), ale beriem ich ako dva samostatné jazyky a je len výhodou, keď ľudia hovoria oboma.

Ako často hovoríš po slovensky?

Teraz s tebou a inak so Slovákmi, ktorí so mnou pracovali v Motolskej nemocnici.

Nie je pre teba problém prechádzať zo slovenčiny do češtiny a naopak?

Samozrejme, nehovorím, že nepremýšľam, ale nerobí mi to problém. A ako sa dnes hovorí, že Slováci a Česi si prestávajú rozumieť, tak tomu ja neverím. Samozrejme, že niektorým slovíčkam už napríklad deti nerozumejú, ale deti akejkoľvek národnosti si budú rozumieť vždy a za každých okolností.

Veľa ľudí považuje slovenčinu za sexi jazyk. Ktoré je podľa teba najsexi slovenské slovíčko?

Ježišmária, "láskanie".

Vieš si predstaviť, že by si sa na Slovensku usadil? Ako často ho navštevuješ?

Pred dvoma rokmi som sa presťahoval z Brna do Prahy, predsa len tá Praha je kultúrne centrum a myslím si, že nielen pre Čechov, ale i pre Slovákov. Čo vlastne nie je zlé, práve naopak. Poskytuje oveľa viac možností ako menšie mestá. Ale do Brna i na Slovensko chodievam často a rád a odvtedy, čo som vyhral v reality show VyVolení, sme v Bratislave boli tri alebo štyrikrát.

Máš vzťah k slovenskej kultúre? Udržiavaš si ju nejakým spôsobom?

Na Slovensku je česká kultúra predsa len známejšia, má viac prívržencov ako tá slovenská v Česku. Rozdelením sa to všetko zmenilo, nebudeme si nahovárať, že nie. Samozrejme si pamätám slovenské herečky i speváčky. Akurát že po roku 1992 sa tento kultúrny kontakt oboch krajín trošku popretŕhal. Ale myslím si, že dnes česká a slovenská kultúra nie sú od seba také vzdialené, práve naopak, sú si oveľa bližšie. Často sa hovorí, že hlavným mestom Slovenska je Praha.

Keď už sme spomínali rozdelenie, pocítili ste u vás doma jeho následky? Ovplyvnilo váš život?

Pamätám si, že v škole sa trhali mapy na tabuliach. Na toho prvého Silvestra po rozdelení nikdy nezabudnem. Moja mama vtedy veľmi plakala, pretože sme v kuchyni počúvali československý rozhlas a zrazu zahlásili: "Vypočujte si posledné správy." A potom to isté v televíznych novinách. V mame to až vtedy hrklo, dovtedy jej to nedochádzalo. Ten Silvester si pamätám veľmi živo a môžem povedať, že tam, kde bývame, len jedna jediná rodina hádzala prskavky, ale nikto iný to neslávil. Bolo to také čudné. Podľa môjho názoru to chce ešte veľa času, aby ľudia zabudli. Postupne im to pomaly dochádza...

Možno pri prechode cez štátne hranice im to trošku rýchlejšie dochádzalo...

No jasné: "Čo prevážate? Pol svine?"

Ako hodnotíš sťahovanie českých VyVolených do slovenskej vily? Postrehol si medzi slovenskými a českými VyVolenými nejaké rozdiely?

Nevidel som žiadne rozdiely. Je pravda, že keď sme prišli, tak tam panovala skôr nervozita, ale to kvôli novým ľuďom a cudziemu prostrediu. Ja osobne som s príchodom do Bratislavy nemal problém. Poznám slovenskú mentalitu, ale skôr som mal strach, že opäť začne také peklo, aké bolo na začiatku hry. Bál som sa, aby tam neboli ľudia, ktorých nemusím, aby tam nebolo niečo obdobné ako v českej vile. Inak som rozdiel nevidel. Po x rokoch po rozdelení Československa to bolo po prvýkrát, čo sme mali opäť spoločný program. Ocenili to tak Česi, ako i Slováci. Po skončení VyVolených sa ma na ulici veľa ľudí pýtalo, ako to dopadlo v slovenskej vile, pretože potom sa to už v Čechách nevysielalo. Myslím, že sa robil len zostrih.

Nemali českí VyVolení trochu problém rozumieť slovenčine?

Myslím si, že nemali. Sem-tam nejakému slovu neporozumeli, ale všetko sa dalo vysvetliť.

Sleduješ VyVolených2?

Priznám sa, že nie úplne, pretože na to nie je priveľa času, ale nejaký obraz si robím.

Neprepadne ťa občas trošku ľútosť a nostalgia za životom vo vile? Nechcel by si tam na pár dní zavítať?

Nie. Som veľmi rád, že som bol v jednotke, pretože, keď sa tak pozerám na túto novú sériu, nie je to taký jednoliaty príbeh. V jednotke jednotlivé časti na seba pekne nadväzovali napríklad ako Dallas, ale z dvojky mám pocit, že každý diel je samostatný.

Keby si sa mohol rozhodnúť, skočil by si opäť do virvaru reality show?

Keby nastala taká životná situácia, v ktorej by som si mohol zlepšiť život a mal by som tú možnosť, tak áno. Ale konkrétne takúto súťaž by som už nechcel absolvovať.

Dala ti táto skúsenosť i niečo pozitívne? Okrem výhry, samozrejme...

Myslím si, že som silnejší, ale po určitých stránkach i slabší. Veľa vecí beriem emotívnejšie. Včera mi na ulici niekto dosť vulgárne nadával, ale našťastie takýchto prípadov je málo. Mám väčšie sebavedomie, ale nie som si ešte stále istý, či je to, čo práve robím, dobré alebo zlé. Najviac mi pomáhajú situácie, keď ma niekto podceňuje, že na toto nemám, toto nedokážem. To ma dokáže vyburcovať k lepším výkonom.

Aké je to byť zrazu, v podstate zo dňa na deň, populárny? Aké sú reakcie okolia? Kam prídeš, každý ťa pozná...

Je to príjemné. A hlavne to, že ľudia toho o mne veľa vedia. Myslím si, že majú pocit, že som s nimi žil priamo v byte, v rodine. Som na to pyšný, samozrejme v dobrom slova zmysle.

Ako si predstavuješ svoju budúcnosť? Videla som, že sa ti zapáčili kamery a začal si účinkovať v jednej show o varení...

Jasné, že zapáčili... Ale nerobím nič, na čo sa necítim. Keď niečo skúsim a nepodarí sa to, tak holt je to škola života.

Chceš sa naďalej venovať vareniu?

Keď nebudem musieť, tak už nie. Je rozdiel variť pre 1500 ľudí a pre 20 ľudí. Keď varím doma, to ma baví. Ale inak to je len práca. Včera som spálil jedlo. Robert musel trpieť, lebo som robil čínu, ktorá úplne prihorela. Ale aj tak si myslím, že viem variť.

Zvládaš aj slovenské špeciality? Napríklad halušky...

No ta ňe? Veď Slováci vo vile robili vepřo, knedlo, zelo a my sme varili halušky. Mám veľmi rád haluštičky. Nemám problém uvariť české, slovenské i maďarské pokrmy.

A čomu sa teda chceš venovať v budúcnosti?

Húúúúúúú. Ja som v situácii, keď sa hľadám. Ale mám v pláne rádio. Toto je teraz jedna z mojich priorít a neskôr sa uvidí, čo ďalej. Chcel by som dokončiť školu, aby som mal stredné vzdelanie, ale to sa mi asi tento rok nepodarí.

Ako by si sa charakterizoval?

Myslím si, i keď to možno tak nevyzerá, že som skromný človek. Nie som namyslený. V médiách sa síce sem-tam objavia také články, ale som určite skromný a nerobím zo seba niečo, čo nie som. Som obyčajný človek.

Nechcel by si sa angažovať aj v rámci slovenskej menšiny v Česku?

Nepovažujem sa ani za Čecha, i keď som občanom Českej republiky, ani za Slováka, ale za Čechoslováka. Pamätám si obdobie okolo rokov 1992 až 1993, kedy sa objavovali protičeské i protislovenské nálady na oboch stranách. Mal som vtedy 14 rokov, ale už som to živo vnímal. Dnes však vieme, že väčšina Slovákov i Čechov si neželali rozdelenie. A hlavne to bolo zbytočné, pretože sme aj tak spolu v Únii. Neznášam nacionalizmus, keď niekto niekomu pchá čosi do hlavy. Bolo to teda všetko zbytočné, každý to vie, a hlavne to stálo obe strany veľa peňazí.

Lenže dnes už v Česku chýba slovenská kultúra, či televízne programy v slovenčine...

To je pravda. Spomeňme si len na televízne pondelky v Slovenskej televízii. Tie sú nesmrteľné. Starší ľudia spomínajú stále na tie úžasné inscenácie. Vysielali sa každý pondelok a to si ešte aj ja ako decko pamätám. Najviac mi utkvelo v pamäti: "prepájame do Bratislavy a přepájíme do Prahy."

Ako hodnotíš dnes, s odstupom času, to, čo si zažil vo vile?

Keď počujem znelku VyVolených alebo Matelka, tak ma ide šľak trafiť. To je taká hrozná hudba! V Čechách nám stále púšťali Čertíka Bertíka a na Slovensku Matelka. Mal som z toho osýpky. Teraz Matelko dorazil i sem do Čiech, ľudia to tu ani veľmi nepoznali. Ja áno, lebo som na Slovensku sledoval Kuka...

MARTINA MITTERPACHOVÁ


Zpět na obsah