S dokumentaristom Markom Poláčkom

Dokumentarista Marek Poláček nakrúcal po svete slovenských misionárov. Mnohí z nich sa tomu pre skromnosť bránili. "Keby som nebol v lágri, nikdy by som sa nestal kňazom. Komunistom som vlastne vďačný za svoje šťastie," spomína na pracovný tábor a útek z Československa Jozef Hurton. V roku 1960 prišiel ako farár do vysokohorskej dedinky Sulden v talianskych Alpách. Jeho príbeh rozpráva dokumentárny film "Cena človeka". V rámci cyklu Moja misia, ktorý postupne vysiela druhý program Slovenskej televízie, nie je jediný. Príbehy slovenských misionárov, ktorých je po svete roztratených asi dvesto, nakrútil režisér Marek Poláček.

Kde ste získali peniaze na prvú letenku?

Študoval som v Belgicku, kde som sa skamarátil s mníchmi z trapistického kláštora. Varia tradičné pivo, na ktorom zarábajú dosť peňazí. Z nich potom podporujú rôzne projekty.

Čo bolo ťažšie: získať námet, peniaze, alebo samotná cesta do často vojnou a biedou strápených krajín?

Konečné strihanie filmu. Hoci, aj samotná komunikácia s misionármi je ťažká. Niekedy to trvá viac rokov, kým sa dohodneme.

Prečo?

Sú to skromní ľudia, ktorí sa nechcú veľmi ukazovať. Treba s nimi komunikovať pomaly a opatrne.

Kde všade vo svete ste nakrúcali?

Začali sme v Albánsku. Bol to film o sestričke Magdaléne Cerovskej. Potom sme šli do Latinskej Ameriky, veľké cesty sme podnikli aj na Madagaskar a do Juhoafrickej republiky, boli sme v Angole, Kazachstane, v Nemecku i v Taliansku.

Z niektorých vašich filmov vyznieva hrdosť na ich slovenský pôvod. Napríklad padre Alegría z Angoly. Otec Milan si tam kladie slovenskú vlajku na chrbát.

Chceli sme dať ľuďom nezištné vzory. Naša spoločnosť je momentálne veľmi konzumná a hľadí iba na peniaze. My jej ukazujeme, že sa dá žiť aj inak a byť šťastným. Človek nájde šťastie, iba ak myslí na druhých. Okrem toho musíme byť hrdí nato, že sme Slováci.

Aký ďalší osud ste zaznamenali?

Napríklad pátra Šutku, ktorý žije 50 rokov v Ekvádore. Vysokí štátni úradníci o ňom hovoria ako o hrdinovi a národnom buditeľovi, ktorý pre Ekvádor urobil viac, ako ktokoľvek iný. Určite tam raz bude mať sochu."

Čím pomohol?

Odišiel do amazonského pralesa a celý život pracoval v kmeni Shuar medzi lovcami lebiek. Vtedy ešte nemali čísla ani abecedu. Náš páter vybral z nich inteligentnejších a čísla aj abecedu im podľa mravcov a chrobákov vymyslel. V pralese pozakladal tristo centier, v ktorých vyškolil lektorov. Každému dal jednoduché rádio a na krátkych vlnách vysielal z mesta učivo. Takto sa tam dalo aj zmaturovať.

Dokument Anjeli, o deťoch chorých na AIDS v Juhoafrickej republike, je veľmi emotívny. Reagujú naň sponzori?

Istá pani videla naše filmy a prišla za mnou. Zdedila po mame 90-tisíc korún, za ktoré si mala kúpiť kožuch. Povedala, že jej mama by bola radšej, keby peniaze rozdala na misie. Stalo sa a ja som ich poslal trom misionárom. Mnohí žiadajú aj kontakt na sestričku Františku Olexovú, chcú jej pre deti poslať peniaze, alebo prísť do misie pomáhať, či na diaľku si adoptovať niektoré na smrť choré dieťatko.

Ako si ho adoptujú, keď zomiera?

Modlitbovo. Dokopy sa dá skupinka ľudí, ktorí dostanú meno nejakého dieťaťa z útulku. Za to sa modlia. Sestra Františka hovorila, že takto adoptované deti nemajú také bolesti a spokojnejšie odchádzajú zo sveta. Ide o deti, ktorým umreli rodičia a majú tiež AIDS. Preto ich nikto nechce. No napriek tomu, že väčšina z nich umrie, cítiť tam veľkú nádej.

Neumrú všetky?

Stávajú sa aj zázraky. My sme nafilmovali dvojičky, ktoré žijú odmalička v útulku a vďaka dobrej starostlivosti a strave sa ich organizmus dokázal zmobilizovať a odolať chorobe. Už sú negatívne. Je to jeden z tisícky prípadov. Zoči-voči smrti som tam uvažoval o tom, čo má väčšiu cenu ako život?

Kde ste vy pocítili najväčšie nebezpečenstvo?

V Angole. Tam bola vojna takmer štyridsať rokov, veľa ľudí malo zbrane a bolo tým poznačených. Už na druhý deň nás okradli, no nedali sme sa. Večer nám misionári povedali, že sme mali šťastie. Pokojne nás mohli zastreliť.

BARBORA LAUCKÁ

---

Zpět na obsah