SLOVENSKÉ DOTYKY
 

SLÁVNY RODÁK Z NEDOŽIER

Vavrinec Benedikt

V 16. storočí odchádzali zo Slovenska desiatky mladých ľudí za vyšším vzdelaním na staroslávnu Karlovu univerzitu do Prahy a na iné české mestské školy. Spomeňme aspoň dramatika Pavla Kyrmezera, básnika-dramatika Juraja Tesáka-Mošovského, lekára a vedca Jána Jessenia z Jasena, básnika Martina Rakovského, Petra Fradelia z Banskej Štiavnice, básnika Jána Silvána či pedagóga a jazykovedca Vavrinca Benedikta z Nedožier...

Ak pri dovolenkových turistických potulkách zájdete aj do okolia Prievidze, ľahko môžete objaviť i rodnú obec Vavrinca Benediktiho. Nedožery totiž ležia na ceste z Prievidze smerom na Nitrianske Parvno a dnes je táto obec vlastne už predmestím hornonitrianskeho centra.

Vavrinec Benedikt z Nedožier sa narodil 10. augusta 1555 a v jeho rodisku nájdeme dve pamiatky: sochu od Fraňa Gibalu a pamätnú tabuľu na kultúrnom dome s textom. Ten prezrádza: "Pamiatke nášho rodáka Laurinca Benedikta Nedožerského. Zaslúžil sa o našu rodnú reč ako vychovávateľ, učenec a profesor Karlovej univerzity v Prahe (1555-1615). Odbor Matice slovenskej v Prievidzi 21. V. 1933."

Jeho rodový pôvod nie je bližšie známy, nakoľko matriky z tých čias sa nezachovali. Prvé vzdelanie získal pravdepodobne v prievidzskej škole "vtedy na našom Slovensku najviac navštevovanej a najpovestnejšej". Zrejmé je to tiež z úvodu jeho "Gramatiky", kde Benedikt píše, že ako desaťročný navštevoval školu v Prievidzi a na tieto štyri roky a najmä na svojho učiteľa si spomína takto: "Bol to muž bezúhonnej pamiatky a veľmi učený Vojtech Husselius z Prievidze, ktorý svojich žiakov privykal tak k dobrému pravopisu, ako ku krásnejšej a pestovanejšej reči..."

Po otcovej smrti odišiel Vavrinec Benedikt do Jihlavy ku svojmu strýkovi Samuelovi, kde našiel nielen nový domov, ale pod jeho vedením sa ďalej vzdelával. Uprostred štúdií však na niekoľko rokov ťažko ochorel. Priebeh a následky choroby znášal veľmi ťažko. Túžba po dosiahnutí vyššieho vzdelania priviedla ho po vyliečení do Prahy na Karlovu univerzitu.

Roku 1593 prijal Vavrinec Benedikt miesto učiteľa v Moravských Budějoviciach a ďalšie dva roky bol rektorom v Uherskom Brode. Roku 1595 sa opäť vrátil do Prahy, aby tu skončil štúdium na Karlovej univerzite: 16. septembra 1597 dosiahol na artistickej fakulte hodnosť bakalára za prácu na tému z vojenského umenia. Od 8. októbra 1599 krátko pôsobil ako rektor partikulárnej školy (gymnázia) v Žatci, ktorá bola po Karlovej univerzite najslávnejšou školou v Čechách. Rektor Karlovej univerzity Bacháček promoval Benedikta 4. júla 1600 na magistra filozofie, čiže doktora.

V Prahe našiel vhodnú príležitosť pre uskutočnenie svojich plánov a tu sa mohli uplatniť aj jeho básnické schopnosti. Skladal latinské príležitostné básne na počesť svojich priateľov a známych. Z básní písaných po česky je významná pieseň "Ach, Bože svatý, jakých časů jsme se dočkali", inšpirovaná tureckým nebezpečenstvom. Roku 1603 vydal Vavrinec Benedikt priekopnícku prácu - systematickú gramatiku českého jazyka. Dielo je rozdelené na štyri časti: náuka o slove, o skladaní slov, pravopis a prozódia. Skutočnú hodnotu tejto publikácie treba hľadať v praktickom účele, pretože bola prvou sústavnou učebnicou českého jazyka.

Je pozoruhodné, že v úvode knihy sa Benedikt obracia priamo na svojich krajanov Slovákov, vyčíta im nedbanlivosť v pestovaní materinského jazyka a nabáda ich k jeho používaniu: "Zdá sa mi, že musím napomínať hlavne svojich rodákov Slovákov, u ktorých je najväčšia nedbanlivosť v pestovaní svojho jazyka natoľko, že niektorí (a hovorím to zo skúseností) sa chvália nielen tým, keď nečítajú české knihy, ale keď ani jednu nemajú vo svojej knižnici. Tak sa stáva, že keď im príde hovoriť o veciach domácim jazykom, pololatinsky musia rozprávať... Ani ich tu nenútim azda k českému jazyku, ale k cvičeniu a pestovaniu vlastnej reči ich navádzam, najmä keď oplývajú školami nielen v mestách a mestečkách, ale aj na dedinách... Boli však takí, čo sa v tej veci snažili, taký bol najmä blahej pamäti učený človek Albert Husselius, rektor školy v Prievidzi, ktorý svojich žiakov privykal jednak na správny pravopis, jednak na ozdobnejšiu a vzdelanejšiu reč. Ale pretože im chýbala úspešná metóda, nie je čudné, že menej dosiahli, ako si želali. Ja ich za tú lásku, ktorou som im zaviazaný, znovu a znovu nabádam k usilovnejšiemu čítaniu českých kníh a k cvičeniu sa v rodnom jazyku, a preto, keď vidím, že touto hoci stručnou knižkou som im pomohol, nazdávam sa, že som dosiahol účel vynaloženej práce..."

Vavrinec Benedikt z Nedožier venoval veľké úsilie predovšetkým povzneseniu spisovného jazyka českého. Zdokonaľovanie spisovnej češtiny malo však význam aj pre Slovákov. Tento vzdelaný filológ s citlivým zmyslom pre presnosť a krásu jazyka je autorom už spomínanej "Gramatiky - mluvnice češtiny", ktorá vyhovovala vedeckým požiadavkám onej doby. Jej pozoruhodnosť obdivovali aj Josef Dobrovský, Martin Hattala, Jaroslav Vlček a ďalší jazykovedci. Ešte dve storočia po jej vydaní sa Josef Jungmann vyjadril, že je to "jedna z najlepších gramatík našich čias". Jej veľkou prednosťou je, že vychádzala zo životnej skutočnosti, totiž z hovorového a nie knižného jazyka. Autor odôvodňuje svoju metódu porovnaním, že ako maliar nemaľuje jeleňa podľa svojej predstavy, ale podľa odpozorovanej skutočnosti, tak vraj i gramatik má formy reči odvodzovať zo živého jazyka. V latinskom predslove Benedikt vysvetľuje, že jeho slovenský pôvod mu neprekáža písať gramatiku češtiny, pretože je na to povolanejší ako Nemci alebo Taliani na písanie latinskej alebo gréckej gramatiky.

Vavrinec Benedikt ako Slovák skúmal spisovnú češtinu všestrannejšie a prenikavejšie ako rodení Česi, a tak spozoroval všeličo, čo by inému "gramatikárovi" bolo ušlo.

Doplnkom Benediktiho "Gramatiky" mal byť preklad "Žalmov" a štvordielna "Poetica". Obe tieto cenné práce sa, žiaľ, v roku 1620 pri dobývaní Prahy, stratili. Pokrokové boli aj jeho názory pedagogické; navrhoval reformy vedenia žiakov k samostatnému prístupu k učebnej látke, k väčšiemu dôrazu na materčinu a štúdium reálnych predmetov.

Benediktova znalosť klasickej poetiky sa uplatnila v knihe "Aliquot Psal Morum" (Žalmové nekteří v písně české na spůsob veršů latinských nově uvedeni a vydávani), ktorú vydal roku 1606. Prakticky tu upozornil na ľudový jazyk ako na prameň básnického štýlu. A ako prvý tiež učil Čechov a Slovákov skladať materinskou rečou básne podľa latinských vzorov.

Pre nás je zaujímavý žalm pod číslom 79, v ktorom obracia pozornosť na žalostné pomery v Uhorsku a na Slovensku, ktoré plienili turecké hordy.

Vavrinec Benedikt z Nedožier sa pre svoju všestrannú vzdelanosť a obetavosť, s akou sa staral o pozdvihnutie úrovne Karlovej univerzity, tešil všeobecnej úcte a vážnosti. Univerzite venoval všetky svoje sily a v záveti jej odkázal celý svoj majetok, viac ako tisíc kop meissenských grošov. Zmorený dlhoročnou chorobou zomrel na pravé poludnie 4. júna 1615 v Prahe.

Prorektor Karlovej univerzity Troilus vo svojej pohrebnej reči takto ocenil život, prácu a zásluhy Benedikta: "Bol to ozajstný filozof. Reč jeho jemná ako sokratická, nič nie tvrdošijná. Od jeho prirodzenosti a mravov bola ďaleko necudnosť slov, šaškovitosť a zlý nemrav všelijakých nepekných rečí a zaklínania, za tohto nášho celkom skazeného veku už viac ako nadobro zovšeobecnelý. V šate hľadel si čistoty, nie závadnej, ale slušnej. Tak miloval život samotnosti, že žil až do konca neženatý, voliac si žiť život oddaný štúdiu, literám..."

PAVOL M. KUBIŠ


Zpět na obsah