SLOVENSKÉ DOTYKY
 

AJ HOKEJ JE LEN HRA

Tak máme za sebou ďalšie Majstrovstvá sveta v hokeji! Nie že by ich priebeh nejako výrazne ovplyvnil náš každodenný život a niežeby nám ich výsledky priniesli zasa až toľko radosti. Vari každé malé dieťa u nás dobre vie, že českí hokejisti dosiahli v domácom prostredí a v novej modernej hale na piate miesto a slovenskí hráči boli len o jednu priečku lepší. Fanúšikov tento stav pomerne sklamal, pretože obe mužstvá hrali, myslím, že to tak môžem povedať, na domácej pôde, takže ich priaznivci od nich s nádejou očakávali nejakú tú medailu. Nuž, ale hra je hra a treba ju ako takú brať. Teda najlepšie športovo. A vlastne pri tejto myšlienke sa dnes chcem trochu pristaviť.

Viacero komentátorov v oboch našich krajinách sa na stránkach novín rozcítilo nad faktom, že žiadny politik nedokáže natoľko zjednotiť rozharkaný národ, ako naši skvelí (dosaď si "českí" eventuálne "slovenskí") hokejisti. Zopár nepochybne šikovných chlapíkov sa oblečie do reprezentačných dresov a všetci zrazu ťaháme za jeden povraz a stávame sa, akoby na povel, až neuveriteľne roduvernými. A to bez ohľadu na naše politické či náboženské presvedčenie alebo sociálne postavenie. Davy ľudí sa v takýchto chvíľach balia do štátnych vlajok, deti a mládež si ich maľujú na tváre, po uliciach sa spievajú národné piesne a keby neboli pritom markantné niektoré moderné atribúty, človek by si občas myslel, že sa ocitol v predminulom storočí, v buditeľských časoch...

Pochopiteľne, šport odjakživa vyvolával hlboké emócie a prisilné pudy príslušnosti keď už nie k tomu-ktorému národu, tak aspoň k určitému klubu alebo čo i len ku konkrétnemu mužstvu. Že šport zjednocuje najmä lokálpatriotov je zjavné, málokedy sa už hovorí o tom, že dokáže aj naopak rozdeľovať národy medzi sebou. So svetovými zápoleniami akoby sa ruka v ruke rozrastal bezbrehý nacionalizmus. Vždy ma vnútorne hlboko znepokojuje, keď sa s ním stretávam zoči-voči na uliciach, v metre či pred obrovskými obrazovkami na námestiach. Mnohé z výkrikov sa mi nepáčia, i keď nie sú práve smerované proti môjmu národu, ani proti mojej krajine. A nielenže sa mi nepáčia, ale naskakujú mi pri nich proti vlastnej vôli zimomriavky. Nehovoriac už o samotných štadiónoch s častými nešťastiami, ktoré sa na nich vďaka športovým vášňam už odohrali. Videla som ľudí, ktorí boli v bežnom živote pomerne inteligentní, tichí a distingvovaní a pred televíznou obrazovkou sa zrazu počas hokejového zápasu stávali obhrublými primitívmi, so slovníkom, za ktorý by sa hanbil aj najotrlejší dlaždič. Poznám aj takých, ktorí v akademických debatách hlboko opovrhujú nacionalizmom a v najvypätejších športových zápasoch pritom dokážu akosi samozrejme prejsť na jeho struny.

Šport zaujíma ľudí vari už od čias gladiátorských zápasov a nepochybne ho dnes sledujú fanúšikovia v každom kúte civilizovaného sveta. Je však, a to sa týka práve hokeja, veľmi naivné si myslieť, že aj keď sa staneme majstrami sveta, tento svet sa z nás zblázni nadšením! Opak je pravdou - je známe, že hokejový šampionát je vecou najmä Európy a aj keď sa ho zúčastňujú i kanadské a americké družstvá, v oboch týchto krajinách sa mu venuje pramálo pozornosti. Médiá prinesú maximálne krátke informácie o jednotlivých výsledkoch a konečnom umiestnení tímov. V žiadnom prípade by ste sa nestretli s fenoménom prázdnych ulíc a obchodov počas rozhodujúceho zápasu domáceho družstva, ani s vynervovaným obyvateľstvom tesne po prehranom dôležitom stretnutí "ich chlapcov", ba ani s tým, že celý národ na druhý deň prakticky nehovorí o ničom inom a dokáže pritom celkom v tichosti odignorovať aj udalosti, ktoré vo veľkej miere ovplyvnia ich ďalší život. Ako napríklad náš vstup do Európskej únie. To však nie je napokon najpodstatnejšie, pretože v zámorí žijú zasa masovým sledovaním iných športov a fanúšikovia sa dokážu aj tam pekne rozparádiť. Moje zamyslenie smeruje skôr k želaniu, aby sme predsa len tie športové zápasy nebrali až tak vážne. Veď už anglický spisovateľ a publicista George Orwell v ktorejsi svojej knihe napísal hodnotenie, ktoré mi navždy utkvelo v pamäti: "Šport braný vážne nemá nič spoločného s fair play. Je spojený s nenávisťou, žiarlivosťou, vychvaľovaním sa, pohŕdaním akýmikoľvek pravidlami a sadistickou rozkošou z prípadného násilia, inými slovami, je to vojna bez výstrelov!" Zapamätala som si tieto slová preto, že znejú hrozivo a sú, žiaľ, pravdivé - presviedčame sa o tom až pričasto. Skúsme preto brať šport, teda aj v našich krajinách veľmi obľúbený hokej, s nadhľadom. Veď je to len hra a hra nám má prinášať radosť a vzrušenie, ale rozhodne nie nenávisť a zlobu.

P.S. Neznamená to, že som tým "našim" počas nedávnych majstrovstiev sveta nedržala palce a nefandila im. Naopak, veľmi a úprimne. A obom...

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah