SLOVENSKÉ DOTYKY
 

HUDBA AKO NEKONEČNÉ POST COITUM

S hudobným skladateľom Andrejom Turokom

Nestáva sa často, aby v českých a slovenských filmoch hrali herecké celebrity, ktoré pozná celý svet. Ak je však režisérom Juraj Jakubisko, ktorého mnohí nazývajú Fellinim východu, potom možno očakávať nielen skvelý, nekonvenčný a svojim spôsobom i provokatívny film s jasným rukopisom a nenapodobiteľnou filmárskou poetikou, ale i prvotriedne herecké obsadenie a tím tvorcov zvučných mien. Hudobný skladateľ a producent Andrej Turok dostal ponuku, ktorá sa neodmieta - totiž skomponovať hudbu k filmu "Post Coitum" a stať sa tak na istý čas súčasťou tejto kreatívnej high society. Po spolupráci s režisérmi Lutherom a Bednárikom mu ostávala posledná, ale o to lákavejšia osemtisícovka, solitér medzi ostatnými, originálny, ťažko uchopiteľný a predsa univerzálne pochopiteľný, vyčnievajúci a večne hľadajúci - režisér Juraj Jakubisko. Táto ponuka bola pre Andreja Turoka výzvou, ktorej splnenie vyžadovalo nielen kus odvahy a sebadôvery, ale aj nevyhnutnú schopnosť univerzálneho hudobného vyjadrovania, chameleónsku adaptabilitu v často veľmi vzdialených žánroch, počnúc elektronikou až po symfonickú hudbu a v neposlednom rade i more trpezlivosti pri načúvaní režisérovým predstavám, často formulovaným v inotajoch, metaforách, filmárskych obrazoch, gestách, útržkoch spomienok či vízií.

Je filmová hudba vašou doménou, alebo píšete aj inú hudbu?

- Filmová muzika je pre mňa vždy sviatkom, snom, ktorý sa prisní raz za čas a tak si ho treba náležito vychutnať. Ťažiskom mojej tvorby je však písanie pesničiek pre spevákov pop music a produkovanie ich albumov, hoci sú výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Produkoval a hudobne i textovo som pripravil napríklad dva albumy poprednému slovenskému barytonistovi Martinovi Babjakovi. Romantica i Poetica, ako sa albumy volajú, dosiahli zlatý predaj. Duetovo na nich participovali spevácke osobnosti ako Peter Dvorský, Karel Gott, Bára Basiková, Richard Müller, Iveta Bartošová či Klaudia Dernerová, nositeľka ceny Thálie.

Kam všade ešte siahajú vaše aktivity?

- Píšem hudbu pre divadlo, televíziu i multimédiá, nepohrdnem ani reklamnými zákazkami, je to výzva zmysluplne sa vyjadriť na malej ploche, v hudobnej skratke a obvykle sa za to i slušne platí. Pre majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji som skomponoval znelku, ktorú mohlo počuť po svete asi 80 miliónov ľudí, to sa mi už so žiadnou inou muzikou tak skoro nepodarí. Pre našu majsterku sveta vo fitness som napísal hudbu pre jej zostavu na Miss Olympia, pre rapera a tanečníka Fredyho Ayisiho som pripravil tri albumy, pre francúzskeho hráča na panovu flautu dokonca štyri.

Ten záber je naozaj široký...

- Ak sa chcete presadiť, musíte ovládať všetky zbrane, mediálnu sebaprezentáciu nevynímajúc.

Myslíte tým aj tento rozhovor?

- Pozrite sa, ja som v zásade plachý človek a bulváru sa dosť desím. Na druhej strane však dobre ukrytý exhibicionista vo mne túži vo svojej malichernej márnomyseľnosti po obdive a uznaní. V zdravej schizofrénii potom pociťujem žalúdočnú nevoľnosť pri čítaní a pozeraní všakovakých smotánkovitých plátkov a relácií a zároveň by som sa tam rád videl.

Poďme späť k hudbe. Je to ťažké pohybovať sa raz na pôde súčasnej elektronickej hudby a vzápätí písať partitúru pre symfonický orchester?

- Nemôžem to posúdiť, lebo pre mňa je táto polyfónna schopnosť hudobného vyjadrovania absolútne samozrejmá, úzke zameranie by ma nielen obmedzovalo, ale i handicapovalo. Mne sa vždy páčilo, keď Julko Satinský hovoril, že ako herec zahrá aj obložený chlebíček...

Zišlo sa vám to aj pri písaní hudby k filmu "Post Coitum"?

- Mierou vrchovatou. Film s Francom Nerom v hlavnej úlohe, ktorý si v ňom zahral "zastydlého hipíka", ako sa tomu v Prahe hovorí, potreboval okrem zvukomalebnosti klasického veľkého orchestra i rockové kusy, moderné elektronické groovy a hybridné hudobné morphingy, kde sa žánre a štýly miesili a organicky prechádzali jeden do druhého.

Vo filme účinkuje okrem iných i súčasná ikona českej pop scény, frontman skupiny Kryštof Richard Krajčo.

- Áno, vo filme dokonca pesničku, hrá totiž fiktívnu postavu speváka rockovej skupiny, teda čosi ako seba samého, hoci podobnosť je zrejme čisto náhodná... Ako herec ma úplne dostal, minimálne ako jeho hit "Obchodník s deštěm". Predošlé tvrdenia bezo zvyšku platia aj o ďalšej aktérke filmu Lucke Vondráčkovej. Je príjemné ocitnúť sa v takejto spoločnosti.

Od režiséra Jakubiska by málokto očakával takúto tému. Ako sa pohyboval v generačne i kultúrne odlišnom prostredí dnešnej mestskej mládeže, ich hudby, rituálov, jazyka a konopnej estetiky?

- Juraj je flexibilitou a vnímavosťou na vonkajšie podnety, energiou Terminátora a otvorenosťou svojho systému myslenia mladší než väčšina dnešných dvadsiatnikov, bez debaty... Jeho zmysel pre humor premostí akékoľvek dusno a nákazlivý workoholizmus strhne aj toho najapatickejšieho, fakt. Chronicky nevyspaný som bol neustále bombardovaný gejzírom nových a nových nápadov, vulkánom invencie a často bizarnej imaginácie. Tento prúd vás jednoducho strhne a pohltí. Ak ste slabí, utopíte sa, ak ste silní, vyplávate obohatení o možnosť nazrieť za oponu geniálnej fantázie a čosi si z nej odniesť a pretaviť to do vlastnej hudby.

Má režisér a producent filmu vyhranenú predstavu o hudbe do svojho filmu?

- Väčšinou áno. V prípade "Post Coita" to bolo determinované tým, že ako pani Deana, ktorá má hudobné vzdelanie a neomylný feeling - jej mama bola prvou ženskou dirigentkou na Slovensku - tak i Juraj, vnímajúci ako filmár a výtvarník hudbu cez farby, kompozíciu, textúru a kontrapunkt, vedeli pomerne presne, čo chcú a ja som mal obavy, aby som sa do ich predstavy trafil a zachoval si pri tom nevyhnutný kus tvorivej autonómie. Tento proces bol plný hľadania, slepých uličiek, kreatívnych škriepok a vnútorného nepokoja, čo nepoľavoval ani v spánku a budil ma nástojčivými otázkami, kam až možno zájsť v kompromisoch, ale napokon sa vždy ukázalo, že ten boj v konečnej inštancii posúva moje vlastné myslenie a umožňuje mi nahliadnuť na odvrátenú stranu vlastnej tvorivosti, kam by som zo zabehaných chodníčkov sotva kedy dovidel. Ďakujem Bohu za príležitosť môcť spolupracovať s ľuďmi ich formátu, obaja, Juraj i Deana sú špičkami vo svojom odbore a bezo zvyšku sa odovzdávajú filmu. Oni nie sú tí, ktorí vodu kážu a víno pijú. Ak tvrdia, že deň má 24 hodín a treba ho patrične využiť, sú prví, ktorí ráno vstávajú a poslední na pľaci, v štúdiu či v strižni. Nechápem, kde berú energiu, ale je to tak.

Mali ste pri svojom tvorivom pobyte v Prahe možnosť spoznať mesto a ľudí?

- Praha je veľmi romantická a ja som ju počas tohto filmu zažil v prerode zo zimného melancholického minimalizmu do eruptívnej jarnej eufórie s explóziou zelene a omamných vôní s množstvom čoraz sporejšie odetých krásnych žien, ktoré, mimochodom, môžu azda konkurovať i nádherným Bratislavčankám. To všetko som však pozoroval len spoza skiel auta, ktorým ma vozili ráno do štúdia a v noci späť. Praha by si zaslúžila podrobnejší prieskum, pamiatky, koncerty, krčmičky a malebné zákutia ešte len čakajú na Andreja Turoka - bezstarostného turistu, pozorovateľa života v meste plnom iných, rovnako dychtivých turistov.

Na záver si neodpustím otázku, ako sa Vám film Post Coitum páči ako divákovi?

- Mám pocit, že sa Jurajovi opäť podarilo provokatívne dielo, ktoré má ambíciu nielen pobaviť, ale disponuje svojou vnútornou filozofiou, postuluje otázky bez lacných riešení a prvoplánových moralít, reflektuje dobu a je nanajvýš moderný. Obsahovo i filmársky. Je fajn, že môj odtlačok je jeho súčasťou a mal som možnosť byť pri tom.

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah