Svět knihy 2002

Dobre to vymysleli tí, čo prišli v roku 1990 s nápadom, aby Praha mala svoj medzinárodný knižný veľtrh. Svět knihy je dnes jedna z najzavedenejších akcií svojho druhu v ČR. A dobre im vyšiel aj termín konania. Májové dni sú na návštevu secesného paláca v Holešoviciach s jeho gaštanovými zákutiami a fontánou veľmi príjemné.

Všade okolo sa hmýria knihy

Nech mi čitateľ prepáči, ak hneď na úvod poviem, že idúcky na veľtrh Svět knihy som si dostatočne neuvedomila význam slovného spojenia "Knižný veľtrh". Nie je to iba o knihách, ale aj o trhu. Keď si je človek tohto vedomý, ba pripomína si to na každom kroku, už sa potom netvári tak prekvapene, keď vkročiac do Priemyselného paláca nachádza vpravo, vľavo, kam len oko dovidí, pulty plné kníh, ponúkajúce sa farebnými, ba až krikľavými obálkami, sugestívnymi titulmi, slávnymi autormi, medzi ktorými nechýbajú herečky a televízne hviezdy. Cestujeme, pestujeme kaktusy, varíme spolu s Petrom Novotným, ale aj podnikáme výpravy do vesmíru prostredníctvom encyklopédie, cvičíme sa v umení rozlišovať kvalitné slovníky od nekvalitných a napokon môžeme naďabiť aj na nové, kompletné vydanie Hermanna Hesseho. To všetko na veľtrhu možno. Nemajme za zlé knihám, že sa v trhovom mechanizme ponúkajú. Na prezentácii istého váženého nakladateľského domu autor jednej z knižiek prostoreko povedal, že titul knihy nenavrhol on sám. Navrhol iný, ale keďže nakladateľstvo usúdilo, že by bola kniha s takým titulom nepredajná, vymyslelo nový, predajný. Teda treba myslieť aj na to, aby sa produkt predal. A ako je to s čítaním? Dnes, keď je zemeguľa obkolesená desiatkami satelitov, prepojená internetom, elektronické médiá jednoznačne vedú pred tlačenými písmenami. Aj to sa preberalo na Světe knihy. Jedno jeho motto totiž bolo "Čitateľ 3. tisícročia". A jedno z podujatí bolo nadpísané "Zamyslenie nad aktuálnym stavom a perspektívami čitateľskej gramotnosti českých detí". Pesimisti vravia, že deťom postupne hrozí zánik obrazotvornosti, podporovaný práve čítaním. Optimisti - a tých hlasov som počula aj na tohtoročnom Světe knihy dosť - zasa tvrdili, že kniha, toto už trochu archaické médium, tu stále je a bude.

Visegrádska štvorka v centre pozornosti

Ak by sme prešli k tvorcom literatúry - teda spisovateľom, v centre pozornosti stáli tentoraz spisovatelia krajín Visegrádskej štvorky. Sme stred Európy, jej srdce, ako sa nadnesene zvykne vravieť. Na pomerne malom území je tu rôznorodosť, pre niekoho plynulé prechody pre iného znamenajú rečovú aj kultúrnu bariéru. Myslím, že nielen mňa dojalo, keď zmiešaný spevácky súbor z Galanty zaspieval pri slávnostnom otvorení veľtrhu pieseň "Aká si mi krásna" a vzápätí dve maďarské piesne. Či tieto štyri krajiny tvoria nejaký kompaktný celok, to by už bolo na dlhšie uvažovanie. Obrazne o Visegráde povedal na úvod veľtrhu riaditeľ Maďarského kultúrneho strediska v Prahe Róbert Kiss Szemán asi toto: držíme sa za ruky, ale sme obrátení k sebe chrbtom. To, že Visegrádska štvorka predznamenala tento ročník Světa knihy, bolo zreteľné aj z účasti spisovateľov z jednotlivých krajín. Z Poľska, z Maďarska, ak rozšírime Visegrád trochu na juh k ďalším Slovanom, môžeme uviesť aj Slovincov, z českých som videla Ludvíka Vaculíka, Evu Kantůrkovu (na veľtrhu, neviem, či mali aj samostatné akcie) no a zo Slovenska boli sľubovaní mladí prozaici Michal Hvorecký, ktorý napokon nebol, Vladimír Balla, ktorý tiež napokon nebol, Jana Juráňová, Pavol Rankov a Peter Pišťanek, ktorí napokon boli a besedovali, aj keď v inom termíne, než uvádzal katalóg.

Čo sme priviezli

Literárne informačné centrum Bratislava uviedlo v rámci sprievodných programov prezentáciu slovenských autorov Jozefa Leikerta s knihami "Zákulisie slov" (literatúra faktu) a "Zámlky" (poézia), Jaroslav Rezník uviedol zo sféry literárneho zemepisu "Túry do literatúry", Alexander Halvoník "Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia", Táňa Keleová-Vasilková knihu "Mama pre Veroniku" a Paula Sabolová knihu "Drahý Andrej" (v češtine "Komu daruješ svou noc"). Z Vysokých Tatier prišli vydavatelia knihy horolezca Ladislava Janigu "Návrat do hôr". Zaujímavé tituly, dynamická prezentácia, dokonca aj s hudobnými vložkami, len stará známa bolesť v podobe chabého záujmu českého publika. Darmo, podnietiť záujem českého čitateľa o slovenského autora je v záplave ponuky nadmieru ťažké. Ako čitateľa získať napríklad pre autorku akou je Paula Sabolová? Jej poviedky zo súčasnosti sú psychologicky prekreslené, majú zápletku a nie sú lacné. To už možno šťastnejší osud stretol poéziu Jozefa Leikerta, ktorú prebásnila jemná česká poetka Jana Štroblová. Tá hovorila o tom, aké je zradné prekladať z blízkych jazykov. Človeka to navádza myslieť si, že rozumie a ono ajhľa - význam môže byť úplne iný! Veľkým zážitkom na tomto podujatí bolo aj stretnutie s legendou žánru literatúry faktu Vojtechom Zamarovským, ktorý si preberal na predchádzajúcom podujatí cenu za celoživotnú tvorbu a zostal prítomný aj na slovenskom podujatí. Krehký, zhrbený, ale pamäť svieža, pripomenul nám výlety na krídlach jeho kníh do svetov pradávnych civilizácií.

Ako veľmi vydarená, hoci komorná, mi pripadala akcia Slovensko-českého klubu. Literárny vedec Vladimír Petrík citlivo a s prehľadom hovoril o knihe Dagmar Gregorovej- Prášilovej "Dopisy z manželství" aj o publikácii Emila Charousa "Pražské inšpirácie slovenských spisovateľov". Veľvyslanec SR v Prahe Ladislav Ballek čítal úryvok z eseje o pochôdzkach Prahou a čo mu pritom vyvstáva na mysli. Že mu toho vyvstáva hodne, a to v historických aj geografických súvislostiach s citom pre krásu a slabosťou pre jemu blízke veci, to netreba zvlášť zdôrazňovať.

Časopisy sa predstavovali osihotené

Rozpaky som zažila na tlačovej besede o súčasných slovenských periodikách zameraných na umenie. Programový bulletin sľuboval prítomnosť šéfredaktorov Knižnej revue, Kino-ikon, Film.sk, Divadlo v medzičase, Hudobný život, Profil. Prišli šéfredaktori dvaja či traja, zotrvali chvíľu a než som sa stačila dozvedieť, za koho tu sú, už balili veci a odchádzali. Zostali len časopisy na stole a jeden šéfredaktor, ktorý ma zaujal svojím zápalom, a podkutím v teórii umenia. Nedávno skončený muzikológ Slávo Krekovič z 3/4 revue: "Myslíme si, že na Slovensku je veľa vecí, o ktorých sa nepíše. Chceme viac hľadať súvislosti, než sa rozdeľovať na jednotlivé komunity podľa odvetví. Mladá generácia umelcov sa snaží pohybovať s veľkým nadhľadom medzi jednotlivými médiami a sú tu nové formy prejavov, ktoré možno už ani nemožno nazvať umením, ale sú pre nás zaujímavé preto, že sa odohrávajú nielen v reálnom svete, ale aj vo virtuálnom." Časopisy som si v igelitke priniesla domov. Peknú hŕbu. Začítajúc sa do nich, som urobila objav nielen o tom, čo všetko na Slovensku vychádza, ale mohla si v pokoji a tichu prečítať napríklad skvostnú prózu Edmunda Hlatkého, poznať, ako zmýšľa básnik a literárny vedec Valér Mikula, zoznámiť sa s produkciou Divadelného ústavu v Bratislave... a iné a iné. Veľtrh so svojou vravou doznieva a zásobuje prostredníctvom písaného slova poznatkami o oblastiach, ktoré by sme pri najlepšej vôli vlastnými silami neboli schopní prebádať.