SLOVENSKÉ DOTYKY
 

NAD TATROU SA BLÝSKA ZLATO

Hokejová reflexia

Do konca finálového stretnutia Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji zostáva päť a pol minúty. Na mohutnej svetelnej tabuli vznášajúcej sa vysoko nad ľadovou plochou vo švédskom Göteborgu žiaria alarmujúce červené číslice. Hráči v podobne červených dresoch freneticky krepčia po klzisku, objímajú sa a smejú. Rusko práve stiahlo dvojgólové vedenie slovenskej reprezentácie. Skóre je v túto chvíľu vyrovnané 3:3. Slovenskí hokejisti zarazene hľadia jeden na druhého. Všetci vedia, že v túto chviľu už nejde len o hokej. Dnes môžu všetkým konečne nahlas povedať: "Pozrite sa, tu sme! Nie je nás toľko ako vás, ale napriek tomu nad vami môžeme zvíťaziť." Každý hráč s tromi vrchmi a dvojkrížom na prsiach vie, že sa tu dnes utvárajú dejiny. A práve to ako keby im zväzovalo ruky a otupovalo ostrie korčúľ. Šance neprichádzajú, kombinácia viazne. Spokojní Rusi sa už chystajú na predĺženie, keď vtom sa jedno horúce srdce rozbúcha silnejšie než ostatné. Peter Bondra, ukrajinský rodák, ešte začiatkom 90. rokov občan Sovietskeho zväzu, tlmí peknú Pálffyho prihrávku a bez prípravy z úctyhodnej vzdialenosti stieľa najdôležitejší gól svojej dlhej hokejovej kariéry.

Hráči v červených dresoch klesajú k ľadu. Časomiera sa zastavila 100 sekúnd pred koncom normálnej hracej doby. Na ďalší obrat už zjavne nikto neverí. Záverečná siréna katapultuje nových majstrov sveta zo striedačky. Nikto z nich sa nesnaží skrývať slzy šťastia a dojatia. Najmenšia krajina v histórii veľkých kolektívnych športov víťazí nad zvyškom sveta.

HORÚČKA SOBOTNEJ NOCI

"To Slovensko naše dosiaľ dlho spalo. Ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo." Druhá sloka slovenskej hymny náhle pôsobí tak pravdivo a tak aktuálne. "Áno," vraví si takmer každý, komu v žilách koluje aspoň deci slovenskej krvi. "Spali sme dlho. Nemali sme v našej malej krajine byť na čo hrdí. Ale dnes sa konečne zablýskalo na lepšie časy." Kým unavení, ale šťastní hokejisti zrejme ešte ani sami nemohli uveriť tomu, čo dnes spoločne dokázali, Slovensko vyrazilo do ulíc. Isteže sa našlo i tu pár maloverných odrodilcov, ktorí sa chabo pokúšali namietať, že je ten celý humbuk trochu prehnaný, že o nič svetoborného nejde, lenže ich slabé kverulantské hlásky čoskoro prehlušil burácajúci ryk tisícov hrdiel opačného názoru.

Na bratislavskom Námestí SNP, ktoré televízni reportéri flexibilne prekrstili na Námestie Hokejovej revolúcie, sa pred veľkoplošnou obrazovkou zišlo asi 40 tisíc ľudí. Všetci až po korienky vlasov presýtení túžbou spoločne prežiť tieto unikátne okamihy šťastia a národnej hrdosti. Všetci sa objímajú a bozkávajú. Všetci sa dookola utvrdzujú v tom, akí sú šťastní, že je ich domovinou práve Slovensko. Potom znovu odkiaľsi začne hrať hymna. Každý spieva. Pod obrovskou vzdúvajúcou sa vlajkou stiera slzy skupinka mládencov s vyholenými hlavami, neďaleko od nich sa, podobne ako hokejisti pri semifinálových samostatných nájazdoch, drží okolo opálených pliec niekoľko Rómov. Všetci spievajú. Nikomu by ani nezišlo na um rušiť posvätnosť tohto okamihu akoukoľvek nemiestnou konfrontáciou. Veď sú predsa všetci Slováci. Aspoň pre dnešok. Hymna končí prepuká neskutočný, ohlušujúci jasot. A znovu sa skanduje: Majstri! Majstri!

Celý národ v onú pamätnú noc šalel v hokejovej horúčke. Užíval si pocit, aké je byť v niečom prvý.

VYTÚ6ENÉ ZADOSŤUČINENIE

Prezident Rudolf Schuster vyšiel z hráčskej kabíny do útrob rozjasaného Göteborgu. Okamžite ho obkolesil zástup všadeprítomných novinárov. Na dojatú hlavu štátu sa zniesla paľba všemožných otázok. "Poviem vám jedno," umlčal prezident všetečný dav. "Títo chlapci urobili pre Slovensko viac než všetci politici".

Možno sa tieto slová zdajú byť hádam príliš afektované na najvyššieho predstaviteľa štátu, ale na druhej strane tým Rudolf Schuster formuloval aktuálnu verejnú mienku. Slovenskí hokejisti sa totiž svojim spôsobom postarali o zadosťučinenie, o ktorom podtatranský národ celé roky iba sníval.

Po rozdelení Česko-Slovenska sa totiž Slováci v mnohých ohľadoch ocitli v úlohe druhorodeného syna. Mnoho pôct plynúcich zo spoločnej minulosti pripadlo v očiach okolitého sveta výhradne iba Čechom. Výrazná modelová situácia tak vznikla okrem iného i na poli ľadového hokeja.

Súčasní majstri sveta museli od roku 1993 niekoľkokrát prehltnúť nesmierne tuhé a horké sústa. Kým Čechom bolo bez váhania pririeknuté nástupníctvo po úspešnej československej reprezentácii, museli sa Slováci postupne prebojovať až z degradujúcej skupiny C, kde boli nútení potýkať sa s národnými výbermi hokejových rozvojových krajín ako je Španielsko, Maďarsko alebo Mexiko. Na prestížnom olympijskom turnaji ich Medzinárodná hokejová federácia (IIHF) vhodila do mútnych vôd potupnej kvalifikácie, z ktorej sa slovenskej reprezentácii, najmä kvôli absencii najlepších hráčov, dva razy nepodarilo prebojovať.

11. mája 2002 sa však všetko zmenilo. Dnes už nikto nemôže zapochybovať o tom, že Slovensko medzi hokejovú elitu sveta patrí.Chrabrí "Jánošíci" opäť ukázali, že ich žiaden útlak nezrazí na kolená. Nabudúce už si ich olympijskou kvalifikáciou nikto nedovolí ponížiť. Škoda le, že každá eufória raz pominie a človek potom často pochopí, že nie všetko je také jasné, ako sa zdá v lesku zlatých medailí.

"BRATŘI, DĚKUJEM!"

Na Václavskom námestí v centre Prahy je živo. Je teplá májová sobotňajšia noc a Česi oslavujú. Niekoľko zmätených turistov sa zastavuje a udivene pozoruje podivnú scenériu. "A čože sa tu deje?" pýta sa jeden postarší Švajčiar. "Oslavujeme titul!" odpovedá skupinka rozverných mládencov. "Aký?" pripája sa podozrievavo robustný Nemec. "No predsa majstrovstiev v hokeji, nie?" smejú sa chlapci. "Ale veď ste nevyhrali" oponuje Nemec. "No, vyhrali Slováci," krčia chlapci plecami. "Tak prečo oslavujete?" vynáša turista fatálnu otázku.

Mládenci sa na chvíľku zamyslia. Potom ale jeden mávne rukou a nedbalo povie: "To máš fuk. Slovák je tiež Čech."

Možnože si česká spoločnosť rozmaznaná tromi titulmi v rade iba chcela kompenzovať svoje vlastné sklamanie. Možnože si potrebovala nájsť náhradu za tých, čo ju tak nečakane sklamali. Ale možné je tiež, že niektoré putá zakorenené hlboko v srdci, sa času a nepriaznivým vplyvom ešte stále nepodarilo celkom spretŕhať. Isté je jedno. Po vyradení českého národného mužstva z Majstrovstiev sveta prestala na pár dní existovať česko-slovenská hranica. Aspoň v srdciach väčšiny Čechov a Slovákov. Oba národy sa po zvyšok šampionátu zžili s jediným mužstvom. Oba národy, každý osobitne a napriek tomu spoločne slávili triumfálny koniec tej dlhej cesty, ktorú Slováci museli prejsť. Odchádzal som z Václavského námestia a bolo mi dobre. Ešte dlho v hlave budem počuť vetu, ktorá vtedy azda najčastejšie zaznievala: "Bratři, děkujem!".

MARTIN PÍSECKÝ


Zpět na obsah