SLOVENSKÉ DOTYKY
JÚN 2001
 

Skupina No Name

UŽ SME TU NIEČO NECHALI

"To je moja pesnička! Žily. Dvacec roky na to čekal, vy sce moja kapela! Kukaj tu, no kukaj!" vykrikoval starý fúzatý Prešovčan a otŕčal skupine No Name dorezané ruky.
Hľadeli naňho ako na zjavenie. Odkedy vydali druhý album "Počkám si na zázrak", nestačia sa čudovať. Hitmi "Ty a tvoja sestra", "Žily", "Nenormálna", "Ďakujem, že si", "Mango" si vydobyli obrovskú popularitu a šesť nominácií na slovenskú Grammy. Spevák skupiny Igor Timko (22) sa sólovému rozhovoru bránil, ale neubránil.

Čo máte nového?
Veľmi veľa sme hrali. V Handlovej bol týždeň vopred vypredaný koncert, v Senci prišlo toľko ľudí, že organizátorka nevedela, kam ich "poukladať", v Nových Zámkoch prišla jedna slečna s transparentom "Ďakujem, že ste", na plese Slovákov v Prahe ľudia, ktorí nás nepoznali, tancovali, až im drahé róby a šperky lietali okolo hlavy. Máme ponuku na turné so skupinou Lucie a dostávame nádherné listy.

Aké nádherné?
Pani z Bratislavy nám napísala, že vyrastala na pesničkách Elánu a že jej deti budú na našich. A to je cieľ, ktorý som chcel dosiahnuť. Nežiť nadarmo. Už sme tu niečo nechali. Ak ma zajtra zrazí auto, hoci by som tu ešte rád pobudol, mal rodinu, deti a dom, poviem svätému Petrovi pri nebeskej bráne - ďakujem.

Timkovci ste v skupine traja a štvrtý malý braček... koľko má rokov?
Štrnásť. Pre nás to však vždy bude malý braček. Hrá na gitare.

Dobrovoľne ako vy?
Nás sa rodičia nepýtali. So základnou školou nás prihlásili aj do "hudobnej". Hodiny sme preplakali za klavírom. Pamätám si, ako otec ležal v obývačke, čítal si noviny a počúval, aké "falše" hráme. A obháňal nás: cvič, cvič, cvič! Neskôr kúpil španielku a čakal, kto sa jej chytí. Keď mal Roman štyri roky, doviezol klavír. Funglovku. Veril nám. A keď počali tretieho brata Ivana, povedal: to bude bubeník. Potom ten bubeník v štrnástich prišiel a pýtal si profesionálnu súpravu. Otec, hlava rodiny, okamžite zareagoval: "Marta, vezmeme si pôžičku!" A tak sme neboli už asi desať rokov na dovolenke, na knižke nemajú takmer nič a dodnes splácame stodvadsaťtisíc za bicie a pätnásť za rampu plus iné náklady.

Kritizujú?
Najmä otec. To by ste neverili, koľko hádok bolo pre slovíčko "nenormálna". Vraj, to sa nedá zaspievať, to ešte nik nepoužil. A keď sme priniesli demonahrávku druhého albumu a mama počula pesničku "Hladina stúpa", rozplakala sa. Tak to je taký signál... To nebolo o synoch.

Jedna novinárka sa vás pýtala, prečo spievate iba o láske. Mňa by, naopak, zaujímalo, kam na témy o nevidiacich, samovrahoch a koncoch sveta chodíte?
Neviem, asi je to v nás. Možno sme dementnejší, inak premýšľame. Nekonzumujeme viac informácií ako ostatní. Toto nám beží hlavou. Pesničku "Ďakujem, že si" sme napríklad zložili pre dve slepé dievčatá, ktoré založili náš fanklub. Chceli sme sa im odvďačiť.

"Kvôli tebe dýcham, kvôli sestre žijem..." Komu sa stala "nehoda" so sestrou?
Pôvodne to bolo o očiach. Na sestru sme prišli ráno o pol štvrtej a brutálne sme sa na tom zabávali. Všetci máme priateľky, aj sestry majú, ale... Čakali ste, že sa to stalo?

Hm.
Nemá reálny základ.

Tak aspoň trochu poohovárajte No Name.
Ivan je chlap ako remeň. Háklivý a prchlivý. Spýtam sa ho, a toto by si ako riešil? Hneď zvýši hlas a povie: to je predsa jasné! To mu vyčítam, hoci, ak robí niekto drahoty s honorárom, on to vybaví. Roman študuje právo, je rozvážny, citlivý a výborne si rozumieme autorsky. Vilo Guttray je absolútny pedant, všetko, od pera, šitíčka a nožničiek má vždy pri sebe a hlavne - má systém. My sa pätnásť minút bavíme o tom, ako dorobiť nejakú skladbu, potom príde on so svojím - ahoj, šraci, a hneď to ide ako po masle. Všetci sme hudobne vzdelaní, takže ak niekto povie, zahraj mi subdominantu od céčka, vieme, že chce F dur, čo nám prácu uľahčuje. No a Zolo Šallai? Jeho vstupom do kapely sme získali okrem vynikajúceho klávesáka nevyčerpateľnú studnicu humoru.

Vy ste začínali roku 1989 v Zlatej bráne. Mohlo vás zaviať inam?
(Spieva): "Snoval pavúk dlhé nite, núkal všetkým, šite". Mohlo. Mal som desať rokov a nádherný kostým, do ktorého sa liezlo zboku a dole mal zapínanie ako body. K tomu otrasnú čiapku asi s dvadsiatimi očami a dlhé rukávy, takže ak som "dzigol" z nejakej rekvizity, ostal som na tých nitiach visieť a museli ma zložiť. Potom ma kostým začal tlačiť v rozkroku a "Pieseň pavúka" zrušili. Pokračoval som v Talentáriu. Bol som neposedné, bezočivé decko a padol som do oka režisérom inscenácií: dostal som ponuku do troch...

Ako viete? Deti mi písali, ty si namyslený hajzlík, hráš hlavné postavy, s tebou sa nebudeme kamarátiť. Neskôr mi dramaturgička Alica Takáčová dala zložiť a nahrať pesničku "My talenty", kde hrali už aj bratia. Na festivale v Rovinji (1992) si ma všimol jeden Talian a ponúkol mi vydať platňu. S tým, že musím ísť na tri mesiace do Talianska. Otec sa o mňa bál, nepustil ma. Možno by som nakrúcal detské porno... bohvie?

To by vás, rodičov ani starých rodičov, nepotešilo. Ozaj, takmer som na nich zabudla. Čo na slávu No Name oni?
Už iba dedko z maminej strany. Má osemdesiatosem rokov a ešte nedávno nás prešprintoval. Štyridsať rokov mal pruh a iba teraz sa dal operovať. Dve hodiny po operácii zabával celú izbu. Vstáva skoro ráno o pol šestej štopká ponožky, dojí kravy, kŕmi prasiatko a sliepky a donedávna robil kostolníka. Rád s nami diskutuje, aj o sexe, a túži ešte zažiť svadbu aspoň jedného z nás. Prežil vraj šťastný život, i keď sa to nezačalo najlepšie.

Vyvolená štrajkovala?
Prišiel za ňou na vohľady s perom za klobúkom. Pero si vzala, aj si s ním zatancovala, ale potom ho odmietla. Od zlosti hodil o zem klobúk a z trucu si vzal... (chytí sa za hlavu)...

Koho?
...jej sestru!

A máme to!

Felícia Boronkayová

Zpět na obsah