František Palacký

Popravde by sa tu malo napísať moravské a slovenské začiatky, pretože prvé vedomosti získával malý František na Morave. Jeho rodičovským domom bola budova školy v Hodslaviciach, na sever od Valašského Meziříčia smerom na Nový Jičín.

Chlapček sa už v predškolskom veku zúčastňoval na vyučovacích hodinách svojho otca. Čítať sa naučil sám a keď bol päť-šesťročný, s obľubou si listoval v Biblii a v iných otcových knihách. Učitel Jiří Palacký, ktorý sa denne presviedčal o nadaní svojho piateho dieťaťa a jeho túžbe poznávať svet, sa rozhodol, že mu zabezpečí rozšírenie obzoru v nemeckej súkromnej škole grófky Truchsess-Waldberg-Zeilovej v Kuníne, ktorá mala vynikajúcich učiteľov. A naozaj sa tam naučil mnohému, čo mu škola v Hodslaviciach nemohla dať.

Výchova v prostredí osvietensko-katolíckej školy však vzbudzovala u Palackých obavy z možnosti Františkovo odklonu od luteránského náboženstva. Nakoniec dospeli k názoru, že by mal prestúpiť na inú školu, kde budú lepšie predpoklady, aby sa pripravoval na dráhu evanjelického farára. Možnosť uskutočniť tento zámer sa čoskoro ukázala v hornouhorskom meste Matúša Čáka.

Pešo cez Vlársky priesmyk

Učiteľa a kazateľa Palackého poverili v máji 1809 vojenskí páni v Novom Jičíne dozorom nad zásobovacou kolónou, ktorá za vtedajšieho vojnového konfliktu smerovala do Trenčína. Tam sa zoznámil s kazateľom Zúbkom, ale aj s učiteľmi evanjelickej školy, ktorí mu ponúkli, že ak sa jeho syn stane ich žiakom, dostane byt a stravu v alumnáte. Z Hodslavíc do Trenčína sa s chlapcom vybral už v auguste. Ich cesta viedla cez Vlársky priesmyk a vykonali ju pešo. František si na nové prostredie zvykal len ťažko. S ubytovaním bol síce spokojný, ale strava sa ani chuťou, ani množstvom nevyrovnala kunínskej, takže neraz zostával hladný. Čoskoro poznal, že ani páni učitelia nie sú takí kvalitní, akí boli v Kuníne; uznával a obdivoval len niektorých z nich.

Aj za týchto nepriaznivých okolností sa snažil byť vynikajúcim žiakom. Vždy sa svedomito pripravoval na vyučovanie, ľahko zvládal učebnú látku vrátane latinčiny, na ktorú bol kladený mimoriadny dôraz, veď v tejto časti mocnárstva bola úradným jazykom. Z domova i z predošlej školy si priniesol záľubu v knihách; vedychtivému chlapcovi ich požičiavali s dôverou a on si na na čítanie vždy našiel dosť času.

V rodine Štúrovcov

Do pedagogického zboru patril i mladý učiteľ a organista Samuel Štúr, o ktorom vtedy ešte nikto netušil, že sa v neďalekej budúcnosti stane otcom národného buditeľa Ľudovíta Štúra. Práve jeho rodina poskytla Františkovi na posledné dva trenčianske roky oveľa príjemnejší domov než alumnát. V tom období si prehĺbil aj hudobné vzdelanie a neraz sám zastal úlohu organistu pri bohoslužbách alebo pri vysviacke kostolov a kňazov.

František bol vítaným hosťom aj v iných rodinách, najmä v rodine významného činiteľa evanjelickej obce Františka Bakoša, nadšeného záujemcu o novočeskú spisbu. Práve pod jeho vplyvom si dospievajúci Palacký uvedomil, ako málo pozná svoj materinský jazyk. Podnety z prostredia trenčianskych vzdelancov v ňom vypestovali pocit potreby neustáleho sebavzdelávania.

Prestup do Prešporku

Po prázdninách v roku 1812 sa otec a jeho štrnásťročný syn vydali na cestu "per pedes apostolorum" z Hodslavíc tentoraz do Bratislavy. Cieľom ich osemdennej pešej túry bolo evanjelické lýceum - stredná škola s filozoficko-teologickou nadstavbou - kde mal František pokračovať v štúdiu. Myšlienku vnukol literárne činnému Jiřímu Palackému Juraj Palkovič, ktorý tam bol profesor a vedúci Katedry česko-slovenskej reči a literatúry. Chlapec si ho neobľúbil tak ako iných svojich učiteľov, ale vážil si toho, že mu bol od začiatku oporou, mohol uňho aj bývať, dokonca si niečo i zarobiť písaním a prekladaním správ pre jeho časopis Týdenník aneb Císařské královské vlastenecké noviny. Františkov záujem o zdokonalenie sa v rodnom jazyku, prebudený v Trenčíne, sa pod Palkovičovým vplyvom ďalej prehlboval a tak nie je nadsázkou tvrdiť, že na Palackého českom národnom uvedomení majú najväčší podiel Slováci.

Prešporské roky štúdia mu otvorili nevídané obzory, ale znamenali preň aj nové priateľstvá. Napríklad s Jánom Kollárom a s Pavlom Jozefom Šafárikom tvorili triumvirát, ktorý stmelila túžba poznávať históriu a kultúru všetkých Slovanov. Bratislava bola aj mestom, v ktorom sa František Palacký zoznámil s mnohými študentmi z Rakúska, z Nemecka a z iných krajín, ktorí vyrástli na významné osobnosti európskej vedy, kultúry a politiky.

František Palacký nezabúdal na toto obdobie, najmä na inšpiratívne společenské, priateľské a pracovné styky s príslušníkmi hornouhorských rodín a slovenskými národovcami. Už pri povrchnom prelistovaní prác, ktoré sa zaoberajú Palackého životom a dielom, napočítame okolo štyridsať slovenských mien. Tieto kontakty si zaslúžia nielen spomenutie v literárnohistorických dielach, pamätnú dosku, Palackého ulicu alebo pomník, ale aj samostatnú štúdiu.

Koľko rečí ovládaš…

...toľkokrát si človek. Ktovie, či bolo toto príslovie vtedy známe v jeho rodných Hodslaviciach. Je však skutočnosťou, že okrem materinského jazyka už v Kuníne dobre zvládol nemčinu a v Trenčíne hovorovú slovenčinu. Jazyk starých Rimanov sa mu stal takým blízkym, že na uvítanie jari napísal latinskú báseň. O jeho aktívnom záujme osvojiť si aj ďalšie jazyky svedčí, že si z ušetrených peňazí kúpil dve učebnice, z ktorých sám začal vnikať do tajov starogréčtiny a francúzštiny.

Historik Jiří Kořalka o ňom napísal: "…zvládl spisovnou češtinu, zejména ze spisů Josefa Dobrovského, dále angličtinu, francouzštinu, němčinu, italštinu, srbštinu a maďarštinu, zčásti i polštinu, portugalštinu a jazyky, které tenkrát považoval za dialekty, tzn. slovenštinu, slovinštinu a dalmátštinu, z mrtvých jazyků pak latinu, řečtinu, církevní slovanštinu a zčásti i hebrejštinu."

V priebehu života sa Palacký stal polyglotom, ktorý svoje jazykové znalosti dokázal uplatniť v mnohých smeroch, a to v konverzácii a v písomnom styku s významnými osobnosťami, v štúdiu historických a archívnych zdrojov, v politickej a verejnej činnosti i vo vlastnej tvorbe. V tom by mal byť vzorom pre tých našich českých a slovenských súčasníkov, ktorým práve neznalosť cudzích jazykov bráni v rozširovaní obzoru.

JURAJ SZÁNTÓ

---

Zpět na obsah