Takí ľudia však vždy majú aj svojich neprajníkov a keď sa dajú na politiku, dokonca odporcov, ktorí z nich dokážu urobiť nepriateľov štátu. Ivana Hálka to postihlo neraz. Prvýkrát v rokoch, ktoré predchádzali vypuknutiu prvej svetovej vojny.

MEDZI SLOVÁKMI AKO SVOJIMI

Už v Čadci, ale najmä v Žiline cítil Ivan Hálek spolupatričnosť so slovenským ľudom a aj svoje literárne črty posielal do českých novín Čas pod názvom "Zápisky slovenského lekára". Nikto z významných slovenských osobností, s ktorými sa stýkal, nevidel v ňom, Čechovi, cudzorodý element. Miestom debát o národných a literárnych otázkach, ktorých sa zúčastňovali Vladimír Roy, Jozef Gregor-Tajovský, Vavro Šrobár, Andrej Devečka a ďaľší, bola žilinská kaviareň Rémi, neskoršie premenovaná na Polom. Hálkovi obzvlášť blízky bol o niečo mladší Tajovský, ktorého žena, Hana Gregorová, taktiež spisovateľka, pracovala v slovenskom ženskom hnutí a dobre si rozumela s jeho manželkou Luisou Hálkovou, predsedníčkou Živeny v Žiline.

Medzi Slovákmi sa Hálek cítil ako medzi svojimi a kraj, v ktorom si založil rodinu, pokladal za svoj domov. V snahe správne definovať svoje súčasné občianske postavenie si podal žiadosť o uhorské štátne občianstvo, na ktorú však dlho nedostával žiadnu odpoveď. Príčinou toho boli práve jeho čulé spoločenské styky s nemaďarskými živlami a s národovcami, ktoré boli úradnou vrchnosťou považované za štátu nebezpečné spolčovanie. A tak zostal Hálek pre uhorské úrady ešte aj po vyše desaťročnom pôsobení v slovenskom prostredí cudzincom, ktorého viedli ako pansláva; o jeho krokoch, stykoch a počinoch ich isto informoval nejeden konfident. Bol ním rozhodne napríklad aj advokátsky koncipient JUDr. Jozef Pazúrik, v ktorom sa hlboko sklamal a ktorého faloš popísal v knihe "Vzpomínám na TGM". "Zásluhou" tohto donášača bola v roku l9l3 hlavným slúžnym rozpustená schôdza výkonného výboru Národnej strany slovenskej, ktorej generálnym tajomníkom bol Jozef Gregor-Tajovský a jedným z jej popredných funkcionárov sa krátko predtým stal aj MUDr. Ivan Hálek. Avšak práve preňho mal mať úradný zákrok najhoršie dôsledky, o ktorých napísal profesorovi Masarykovi: "11. srpna byl jsem vypovězen z Uher do 8 dnů, hlavně pro účast na politické poradě v Martině. Po týdnu bylo toto tzv. extradominium zrušeno a mně dovoleno očekávat v Uhrách definitivní výrok podžupanův, v nepříznivém případě pak ještě i ministrův..." Tým, že sa vtedy listom obrátil na profesora Masaryka, si nechcel posťažovať, iba ho požiadať o mienku, či nepovažuje za nemravné podpísať, že nebol a nebude politicky aktívny a to najmä v zmysle protištátnom. Z obsiahlejšej Masarykovej odpovede, ktorá mu pomohla riešiť dilemu, tiež iba zopár viet: "Vy víte, že i Vaše pouze lékařská činnost má také politický výsledek, snad intensivnější než kdybyste vystupoval politicky, jak vystupují druzí a odpůrcové. Za to vy nejste odpověden, že tak působíte...Takový slib není přísahou a není závazný," ubezpečila Ivana Hálka osobnosť, ktorú pokladal vo veciach etiky za najvyššiu autoritu. Sám po desaťročiach spomína:

"Věci se později vyvinuly tak, že jsem směl zůstati v Uhrách i bez reversu, ovšem i bez státního občanství." To sa už nad Európou stmievalo a chýlilo sa k búrke.

VO VOJENSKEJ UNIFORME

Od vypuknutia prvej svetovej vojny neuplynul ani celý mesiac, keď Ivan Hálek dostal povolávací rozkaz s nástupom dňa 26. augusta l9l4. Rok "vojančil" ešte ako mladý lekár v prezenčnej službe v kasárňach Na Pohořelci blízko pražského Hradu. Tentokrát si však obliekol uniformu nadlho. Luisa Hálková po narukovaní svojho muža nezostala na Slovensku, presťahovala sa do Prahy, kde sa zapojila do aktivít českých žien, najmä nového pomocného vojenského združenia, zameraného na starostlivosť o ranených vojakov, pochádzajúcich z uhorskej časti monarchie, medzi ktorými bolo veľa Slovákov..

Prvou Hálkovou vojenskou štáciou bol rezervný špitál v Těšíne. Vďaka spomínaným aktivitám nebol dobre zapísaný ani u vojenských úradov, a tak za tie štyri vojnové roky musel vystriedať niekoľko miest. Najprv bol odvelený do Poľska. Po návrate na územie monarchie boli jeho ďalšími vojenskými štáciami Hranice na Moravě a znova Těšín. Odtiaľ ho prevelili do Žiliny, kde bol však ponechaný len krátko, pretože ho opäť niekto udal, že je pansláv. Nasledovala služba u bosenského pluku, odkiaľ sa domov vrátil ako dôstojník-rekonvalescent bezprostredne pred koncom prvej svetovej vojny. Civilistom sa stal vlastne až 28. októbra l9l8, v deň vzniku Československa, ktorému slúžil verne a spoľahlivo až do rozbitia prvej demokratickej republiky v strednej Európe.

A ZNOVU CUDZINCOM

Osud československého štátu doľahol aj na Ivana Hálka a jeho rodinu. Zo dňa na deň sa stalo ľahostajným, že svoj život spojil so Slovenskom a jeho ľudom, pre ktorý sa vzdal vyhliadok na vedeckú kariéru v Prahe, ale i lepších pracovných a platových podmienok. Medzi prvé opatrenia ministerstva vnútra nového slovenského štátu, vyhláseného l4. marca l939 - deň pred obsadením Čiech a Moravy nemeckou armádou - patrilo bezohľadné prepustenie českých zamestnancov zo štátnych služieb.

Noví vládcovia to aj Hálkovi spočítali a mal toho na rováši neúrekom, veď bol Čech, dôsledný vyznávač česko-slovenskej vzájomnosti, ktorý sa ešte naviac otvorene hlásil k ľavicovej fronte slovenských a českých intelektuálov. Tak sa primár nemocnice v Bytčici, ktorého desať rokov predtým do tejto štátom platenej funkcie povolal práve niekdajší československý minister zdravotníctva, teraz prezident Slovenskej republiky dr. Jozef Tiso, stal na staré kolená zase raz nežiaducim cudzincom v krajine, ktorú si kedysi zvolil za svoj domov a kde prežil vačšiu časť svojho života.