SLOVENSKÉ DOTYKY
 

Dagmar Havlová

PESTUJEM SI POKOJ DUŠE

Známy slovenský fyzik profesor Dionýz Ilkovič pri výchove svojich dvoch dcér ani netušil, že jeho rady a skúsenosti zúročia dievčatá vo svojom živote naplno. Učil ich nebáť sa matematiky a fyziky. Vštepil im chuť a lásku k športu a k prírode, predpokladajúc, že im to pomôže aj k vnútornej stabilite. Zjemňoval ich dušu hudbou a dal im hudobné vzdelanie. Zdanlivo nič zvláštne. Jedno staré príslovie však múdro hovorí, že výchova je často viac než pôvod.

Predstavy otca postupne napĺňala najmä dcéra Dagmar. Takmer samozrejmosťou bolo pre ňu štúdium na Prírodovedeckej fakulte, odbor matematika-fyzika. Počas štúdia na vysokej škole sa zamilovala a vydala. Študenská láska. Novomanžel však tri mesiace po svadbe získal štipendium "ombušo" do Japonska, ktoré organizovalo vrámci výmenných pobytov študentov japonské ministerstvo školstva. Mladá Dagmar po ukončení vysokoškolského štúdia nastúpila na katedru kybernetiky. Usilovala sa získať stáž v Japonsku, aby mohla vycestovať za manželom. Podarilo sa. Japonské Kjúšú a jeho univerzita sa pre ňu na štrnásť mesiacov stali druhým domovom. Stáž na univerzite bola orientovaná na počítače a operačné systémy. Štúdium prebiehalo samozrejme v japončine a Dagmar sa naučila päťsto základných znakov a tiež hovorovú japončinu.

Mladí manželia postupne precestovali od Tokia na juh celé Japonsko. V čase voľna študovala Dagmar japonskú kultúru, kuchyňu, záhrady a čajové ceremónie. Vnímala usporiadanie spoločnosti, jej etiku, obrady a postupne sa vnútorne stotožnila s východnou kultúrou. V tých časoch sa stretávala aj s mnohými zaujímavými ľuďmi, napríklad so známym majstrom čajovej ceremónie Urusenkom, ktorého korene možno nájsť v cisárskom rode. Zoznámila sa tiež s mnohými významnými japonskými maliarmi a grafikmi. Pobyt v Japonsku skončil v roku 1976. Po návrate do Bratislavy pôsobila Dagmar opäť na fakulte, z ktorej odchádzala. V roku 1983 obhájila dizertačnú prácu na tému "Analýza a prognóza zložitých systémov" v Kyjeve. Vrátila sa do Bratislavy, zamestnanie však už nenašla. V spoločnosti v tom čase prebiehali spoločenské zmeny. Dagmar chvíľu pracovala v Slovenskom národnom múzeu a v archívoch na Bratislavskom hrade. Prepisovala tiež titulné stránky gramofonových platní. Nepochybne zaujímavá práca pre čerstvú kandidátku vied z kybernetiky..!

Jej mysel nachádzala útechu v kvetoch. V tom čase založila dokonca Klub pestovateľov ľalií a zorganizovala zahraničnú výstavu na hrade. O nejaký čas neskôr sa ku kvetom profesionálne vrátila. Z hradu odišla pracovať do Výskumného ústavu veterinárného. V tom čase ju však začali na pracovisku navštevovať príslušníci STB a požadovať od nej odchod zo zamestania. Dôvod bol jasný. Po rozvode totiž Dagmar pracovala ešte nejaký čas vo svojom odbore a publikovala doma i v zahraničí. Zúčastňovala sa preto aj konferencií a seminárov a na jednom z nich sa zoznámila s Ivanom Havlom. V súvislosti s tým, že jeho brat Václav bol politicky priveľmi známy, dopadala aj na hlavu Ivana nevôľa štátnych orgánov, a tá sa preniesla aj na ľudí, ktorí sa s Havlovcami stýkali.

Dagmar pochopila, že prácu na Slovensku už nenájde. Po dohode s Ivanom Havlom sa presťahovala do Prahy. Nejaký čas pracovala v ČKD polovodiče a neskôr sa dostala do disidenského prostredia, ktoré ju celú myšlienkovo i pracovne pohltilo. Naplno sa začala tomuto prostrediu venovať. V roku 1989 sa všetci pod vplyvom danej situácie vrhli do politiky. V tomto období sa Ivan a Dagmar stali manželmi, ale spočiatku sa to rozhodli tajiť. Pri jednej demonštrácii ich však oboch zatkli a ich vzťah sa prezradil. A tak Dagmar stratila zamestnanie aj v ČKD Praha.

Istý čas potom pracovala ako výkonná riaditeľka Občianskeho fóra. Neskôr sa táto inštitúcia transformovala na Nadáciu občianského fóra, ktorá sa v súčasnosti venuje ochrane historických pamiatok a udeľovaniu grantov na ich záchranu. Po Novembri 1989 vrátili rodine jej manžela majetky, medzi ktoré patril aj palác Lucerna. Od roku 1990 sa začala Dagmar Havlová naplno venovať rodinným nehnuteľnostiam. Tieto objekty si totiž žiadajú nemalú obnovu, údržbu i finančné prostriedky. Keď sme hovorili o jej životnej ceste a rôznych hraničných situáciách, zaujímalo ma, ako ich duševne zvládala, ako sa s nimi vyrovnávala. "Viete, ak má človek schopnosť bez emocií analyzovať skutočný stav vecí, dokáže si pripraviť prognózu vývoja, možného, nemožného i hraničného, získa vnútornú stabilitu a v zložitých životných situáciách nespanikári," vysvetlila mi po chvíľke zamyslenia. Pokračovala ďalej, že pravdepodobne ani vo sne by jej nikdy nezišlo na um, že bude udržiavať nehnuteľnosť historickej ceny a významu, riešiť také hraničné situácie vo svojom živote. Že bude so zdržanlivým pokojom zvládať životné útrapy a ešte si dokáže zachovať lásku k hudbe, prírode a ďalekým krajinám. Je pravda, že po príchode do Prahy už na to nebola sama...

V tom čase sa začala profesionálne venovať aranžovaniu kvetov pod vedením japoskej učiteľky. Po určitom čase sama získala učiteľskú licenciu z Tokia. V paláci Lucerna založila školu "sogecu" - viazania kvetov - a tá je oprávnená vydávať certifikáty o absolvovaní študia v danom odbore. V priebehu nášho rozhovoru a mnohých stretnutí, ktoré mu predchádzali, som si začala uvedomovať, ako sa neľahko získaná odbornosť tejto ženy postupne strácala a jej osobnosť sa pretvárala. Dnes tu sedí zrelá žena vnútorne orientovaná na východnú filozofiu, vášnivá fotografka a cestovateľka. Horolezectvo, jaskyniarstvo, splavovanie divokých riek, pobyty v prírode v extrémnych a neraz aj nehostinných podmienkach, nie sú pre ňu neznámou. Navštívila všetky svetadiely včetne Antarktídy. Najviac jej učarovala Ázia a spomínaná Antarktída.

"Je to duchovne čistá krajina," tvrdí zanietne. "Nie je tu stále obyvateľstvo, len stanice. Len si porovnajme rozlohu a počtom obyvateľov - uvedomme si, koľko je obyvateľov v Európe, ktorá má viac ako desať miliónov kilometrov štvrocových. V Antarktíde s rozlohou asi trinásť miliónov kilometrov štvorcových je na staniciach v zime tak osemsto až tisícdvesto a v lete do päťtisíc obyvateľov! Niet čo dodať. Celé územie Antarktídy je z deväťdesiatich šiestich percent pokryté ľadom. Je tu však tiež život, ale v úplne iných dimenziách.

A prečo Ázia? "Plne mi vyhovuje tunajšia filozofia života," vysvetľuje Dagmar Havlová. "Európske myslenie je racionálne. Život Aziatov je rozmanitejší, citovejší, má viacero vrstiev. Majú iné životné priority. Prijala som to. Ja si svoj japonský spôsob života žijem aj tu v Prahe. Vnímam svet východným spôsobom - je pre mňa dôležitá harmónia obradov a pokoj."

Zaujímalo ma napokon, kde možno nájsť majiteľku Lucerny, keď nie je v Prahe, na ďalekých cestách, ani pri mame v Bratislave? "Väčšinou sme s manželom na chalupe, vyvstelila mi. "Pestujem tam kvety a bylinky. Máme tam aj kone, obaja na nich jazdíme. Pestujem si tam najmä pokoj duše. Zbieram silu a rozmýšľam nad tým, ako vyhľadávať cesty, ktoré by posilňovali menej pominuteľné hodnoty."

Marta Verébová


Zpět na obsah