SLOVENSKÉ DOTYKY
 

NOVODOBÍ OTROCI

Reportáž zo Slovenska

Prinášame pre vás veľmi zaujímavú i keď naozaj otriasajúcu reportáž, ktorú nám poskytli naši kolegovia z rómskeho časopisu Romano Vodi, vychádzajúcom v Českej republike. Treba dodať, že s jeho tvorcami, najmä šéfredaktorkou Jarkou Balážovou, už dlhé roky spolupracujeme na najrôznejších projektoch v oblasti menšinovej politiky tejto krajiny.

Desaťročný rómsky chlapec zo slovenskej Papče sa stal na niekoľko mesiacov otrokom. Pre svojho pána musel žobrať v Rakúsku, Nemecku aj Švajčiarsku. Denne 12 hodín, v mraze i páľave. Pre jeho zjazvené líce mu prischla prezývka kosovská sirota.

Slovenská dedina Papča je ukrytá vo venci gemerských hôr, niekoľko kilometrov od Rimavskej Soboty. Do horskej dedinky sa kľukatí rozbitá asfaltka a za osadou sa stráca v poli. Vysoký Róm, na ktorého som naďabil v ruinách domu na kraji osady, vyzerá na prvý pohľad hrôzostrašne. Je čierny ako smola, do pol pása vyzlečený a potetovaný. Od rána ho bolia zuby, na ošetrenie chrupu však nemá peniaze. "Liečim sa sexom," hovorí akoby na ospravedlnenie. Jeho partnerka sa pomaly oblieka. Oči sa jej lesknu, razí z nej alkohol. "Pod 30 tisíc korún nejdem," hovorí a opito blýska očami. Táto žena si ma pomýlila s priekupníkom. Tí chodia často neohlásení do podobných špinavých brlohov. Niekedy po nové ženy, inokedy po deti. Rodinám platia za kus asi 10 tisíc korún, niekedy aj nič. Táto pýta tridsať tisíc korún a je ochotná okamžite so mnou vycestovať do Česka a šliapať E 55-ku. Pýtam sa na kosovskú sirotu. Chlapca so zjazveným lícom. Opitá kráska sklamano odvrkne: "Býva v prednej izbe."

Bohatnú na biede

Pavol Bário medzi dverami prednej izby si ma nedôverčivo prezrel. Tento muž má priam živočíšny strach pred každým novoprišelcom. Bojí sa, že si otrokár znova zmyslí uchytiť mu syna. Pavol je totiž možno biolologický otec malého otroka. Jeho družka Šarlota je ako obyčajne opitá a potáca sa okolo neho. Obaja sú slabomyseľní, spoločne však majú osem detí. Tri sú umiestnené v ústave, päť žije s nimi v polozbúranom dome. Ešte dávnejšie všetci bývali v maringotke v lese niekde na rozhraní obcí Lukovištia a Kyjatice. Starostovia dedín sa večne škriepili, ku ktorej obci vlastne rodina patrí, pohadzovali si ich medzi sebou ako horúci zemiak. O problém rodiny Báriovcov sa dokonca zaujímali i medzinárodni aktivisti z Ligy pre ľudské práva. Potom však niekto maringotku pri lese podpálil. Hovorí sa, že horár, pretože Rómovia kradli v lese drevo. Objavil sa otrokár z Rimavskej Soboty a problém, ktorý nevedeli vyriešiť starostovia ani medzinárodni aktivisti, vyriešil za okamih.

"Náš pán mal v Papči dobrých známych na družstve, keď sa JRD likvidovalo, sprivatizoval veľký dom a teraz nám ho prenajíma za 2 tisíc korún mesačne," hovorí Paľo neskoršie, keď sa presvedčil, že nie som otrokár, ktorý mu prišiel ukradnuť syna. Sedíme v miestnej krčme a pijeme pivo.

Pavla majú dedinčania celkom radi. V lete im pomáha okolo gazdovstva, robí, čo sa dá. Aj keď Šarlota všetko prepije. A niekedy aj on.

V krčme s nami sedí aj kosovská sirota. Asi desaťročný rómsky chlapec, ktorého otrokár nútil niekoľko mesiacov v zahraničí žobrať. Denne odovzdával svojmu pánovi asi 200 eur a spával v otrokárovom aute. Ak by odmietol žobrať, otrokár by jeho štyroch súrodencov i rodičov vyhodil rovno na ulicu. Za svoju prácu dostával pohár čaju a chlieb. Niekedy vraj aj sladkosť. Zjazvené líce vzbudzovalo v Berne alebo vo Viedni súcit. Pavol vysvetľuje, ako sa jeho syn stal otrokom. "Nemali sme peniaze na nájom, prišiel náš pán, naložil nás do auta a odviezol do Rakúska," hovorí. Chlapec žobral vždy dva týždne, potom ho nakrátko odviezol domov. A potom znova.

Pýtam sa, či malý Peťo nechýbal v škole. Pavol hovorí, že ich pán vždy podplatil lekára, a ten napísal ospravedlnenie pre učiteľa.

"Sociálni úradníci?" Pavol na mňa pozerá ako na zjavenie.

"Nechodili k nám. Prídu len vtedy, keď nám kradnú deti."

"Policajti?"

"Keď to prepuklo, začali to vyšetrovať, prišiel úžerník a strašne ma zbil. Povedal, že ma zabije, ak ešte ceknem. Možno podplatil aj policajtov, neviem, nikto už viac neprišiel..." Pavol žije v strachu. Obáva sa návratu svojho pána. Ten si však, našťastie pre jeho syna, už našiel iného otroka. Muža bez nôh.

Kosovská sirota počas nášho rozhovoru nepovedala ani slovo. Mlčať ho naučil jeho pán v zahraničí. Kúpil som mu čokoládu. Chlapec ju tuho stískal v ruke a blažene sa usmieval. Keď som ho priviezol domov, Šarlota behala okolo domu polonahá, v zadnej izbe sa váľal potetovaný muž so svojou partnerkou, aby zahnal bolesť zuba. V prednej izbe chlapec rozbalil čokoládu, rozlámal ju na niekoľko častí a rozdelil medzi štyroch súrodencov...

Otroci a otrokári

"Otrokári sú ako supy, okamžite vycítia, kde sa dostanú ľahko k svojej koristi," tvrdí Béla Kököny, bývalý štátny úradník z Okresného úradu v Rimavskej Sobote. "Všetci najskôr pôsobili v komunitách ako úžerníci, otrokárstvo je vlastne len iný spôsob úžery," vysvetľuje. Béla ako prvý úradník v krajine verejne vyrazil do boja s miestnymi úžerníkmi a otrokármi. Dnes tvrdí, že v tejto špinavej hre sú namočení policajti, lekári aj úradníci. Zámožné rodinné klany novodobých otrokárov si ich kupujú ako tovar v secondhande. Béla tvrdí, že on na predaj nie je, preto sa mu otrokári dokonca vyhrážali smrťou. Béla sa nevzdáva ani po tom, čo ho nedávno prepustili z práce. Údajne sa ako sociálny úradník neosvedčil.

Bývalý štátny úradník však tvrdí, že v spleti vzťahov otroci - otrokári sa nikto nevyzná. Otec predáva vlastnú dcéru, muž svoju partnerku, deti nútia žobrať...

"Niekedy je ťažké zistiť, kto je vlastne obeť a kto otrokár," hovorí rimavskosobotský kriminalista. "Navyše svedkovia, ktorí by nám mohli pomôcť, často menia výpovede, alebo odmietajú vypovedať. Polícia je bezmocná," priznáva. Béla však hovorí, že toto je len jeden z dôvodov, prečo doposiaľ nebol ani jeden prípad novodobého otrokárstva v kraji vyriešený. "Nikto nemá o tých úbožiakov záujem," tvrdí muž, ktorého nenávidia miestni rómski otrokári, policajti i bývalí kolegovia.

Folkloristi, kurvy a žobráci

V gemerských vieskach na juhu Slovenska je už celkom bežným javom, že v obchodoch s potravinami i krčmách sa platí eurami. Stovky Rómov z tunajších okresov, v ktorých je medzi nimi až 100-percentná nezamestnanosť, totiž za obživou vyrážajú do zahraničia. Muži spievať a vyhrávať, ich ženy, sestry a dcéry prostituovať, deti žobrať. Priemerný denný zárobok slovenského žobráka v zahraničí dosahuje približne dvesto eur. Dvojnásobok až trojnásobok tejto sumy dokážu zarobiť v cudzine rómske ženy, rovnakú sumu vyžobrú aj "vojnové siroty". Nie všetky peniaze, ktoré si takýmto spôsobom zarobia, však idú do ich vrecka. Tretina zárobku putuje do vrecák taxikárov a pasákov, ktorí žobrákov a prostitútky vozia na štreku alebo im poskytujú ochranu pred inými žobrákmi. Napriek poplatkom zostane slovenským žobrákom a prostitútkam asi šesťdesiat až sedemdesiat eur, čo je približne dvetisíc korún. Aby domov doniesli čo najviac vyžobraných peňazí, musia obmedziť vlastné potreby a niekedy sa uskromniť s tanierom polievky a čajom, ktorý im denne ponúka Červený kríž alebo charita v meste.

Podľa Aleny Horváthovej, hlavnej radkyne z Detašovaného pracoviska vládnej splnomocnenkyne pre rómske komunity v Rimavskej Sobote, títo úbožiaci by doma na Slovensku jednoducho neprežili.

Otroci, mnohí i dobrovoľní, ktorí sa ocitli v rukách otrokárov, žijú v neustálom strachu. Nikto z nich netuší, kedy ich otrokári prinútia znova vyraziť do ulíc. Mnohí preto opustili svoje brlohy, zmenili vlastnú totožnosť a žijú s falošnými dokladmi v zahraničí, najčastejšie v Čechách alebo Anglicku, teda v krajinách, kde majú známych a príbuzných. Alebo sa z bývalých otrokov stali noví otrokári. Podobne ako z 50-ročného otroka Michala z obce Chramec, ktorého nútil otrokár žobrať v Salzburgu a jeho dvoch homosexuálnych synov predával vo Viedni. Michal teraz vozí na svojej novej oktávii do zahraničia vlastných žobrákov...

JOŽO T. SCHÖN


Zpět na obsah