SLOVENSKÉ DOTYKY
 

UČAROVAL MU HENRI DUNANT

Gejza Mencer

Sú osobnosti, ktoré by si aspoň po smrti zaslúžili, aby sme sa zamysleli nad ich životným dielom alebo prínosom pre dobro ľudskej spoločnosti. Niektorým však vrodená skromnosť bránila pútať na seba pozornosť verejnosti a nenamietali, keď sa na ich zásluhách priživovali iní. Medzi veľké postavy tohto razenia patril aj pražský právnik pochádzajúci z Nitry doc. JUDr. Gejza Mencer, DrSc.

Poznal som ho v druhej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia. Bolo to v Prahe na Malej Strane v budove Červeného kríža na Thunovskej ulici, krátko po zvolení slovenského lekára prof. MUDr. Imricha Hatiara za predsedu Federálneho výboru ČSČK. Gejza Mencer bol v tom čase členom tohto orgánu a viedol jeho zahraničnú komisiu. Spoločná práca v dobrovoľnej zdravotníckej organizácii - i keď vo vzdialených oblastiach činnosti - nás zblížila natoľko, že sme si bez obáv mohli spolu pohovoriť dokonca aj o bývalom predsedovi ČSČK plk. MUDr. Fridrichovi Kuchárovi a o ďalšom Slovákovi JUDr. Zdeňkovi Gazdíkovi, ktorý bol jeho generálnym tajomníkom. Prvému z nich sotva pred rokom udelili Rad práce. V roku 1970 ich zbavili funkcie a verejne sa o nich nesmelo hovoriť ani písať. Docent Mencer, znalý rímskych reálií, sa nedokázal zmieriť s ich postavením proskribovaných otrokov.

O veciach, ktoré vypĺňali jeho život, sme sa zhovárali najmä v súkromí jeho domova. Nebolo to veľmi často, lebo ako pracovník Ústavu štátu a práva ČSAV, dokonca aj po odchode do dôchodku ako odborný konzultant, sa plne venoval teoretickým otázkam medzinárodného práva. Zveroval sa mi aj s názormi, ktoré v jeho pozícii nebolo radno vysloviť nahlas. Trochu váhavo, ale predsa mi odhalil i korene svojich sympatií k Červenému krížu ako k symbolu humanity.

Vojna a trafika

Keď prišiel na svet, vládol ešte v Karpatskej kotline hlboký mier, ale ešte než dosiahol svojich desiatych narodenín, zažil vypuknutie prvej svetovej vojny, rozpad habsburskej monarchie a vznik Československej republiky. Vnímavý chlapec si nadlho zapamätal, ako privážali vlaky označené červeným krížom na bielej látke vojakov ranených na rôznych frontoch, na stanici im dobrovoľné sestry z dámskeho spolku podávali jedlo, pitie a balíčky. Potom sa ešte aj po viacerých rokoch vracali do svojho kraja muži, ktorí boli prepustení či utiekli zo zajateckého tábora.

Jeden zo silných zážitkov Gejza Mencer nikdy nedokázal vymazať zo svojej pamäti. Ako školáka ho ktosi z príbuzenstva poslal, aby kúpil krabičku cigariet. Po prvýkrát vtedy vstúpil do predajne tabaku, po prvýkrát stretol človeka po amputácii a svoj pohľad nedokázal odvrátiť od prázdneho rukáva. Fascinovaný chlapec si navždy zapamätal trafikantove slová: "Tú trafiku som dostal za hrdinstvo na fronte, vidíš, mňa vlastne živí ruka, čo ju už nemám". Potom prišli aj iné impulzy. V rokoch, keď chodil do gymnázia, niektoré biblické príbehy ako príhoda Lazara a milosrdného Samaritána, alebo latinské príslovie, v ktorom pochopil hlboký zmysel:"Hostis, dum vulneratus, amicus est - Nepriateľ, ak je ranený, je priateľ..." V priebehu univerzitných liet sa začal už cieľavedome zaujímať o humanitné hnutie celosvetového rozmeru.

"Bestseller" 19. storočia

Prečítal si slávne Spomienky na Solferino Henriho Dunanta a antikvárny výtlačok si ako vzácnosť zaradil do svojej knižnice. Plne pochopil ideu a vytrvalé úsilie autora, ktorý síce nebol právnik, ale obchodník a niekoľkými vetami dokázal načrtnúť veľkolepý program:

"Na mojej talianskej ceste mi prišla na um myšlienka vychovať dobrovoľných pracovníkov v obetavých ošetrovateľov, ktorí by boli podriadení stálym Spoločnostiam, svojím zložením síce národným, ale zmýšľaním medzinárodným. Nechcel som tých dobrovoľných pracovníkov vystaviť nebezpečenstvu, že budú zajatí, a tak som už v roku 1859 myslel na vytvorenie medzinárodnej a nedotknuteľnej zmluvy... Preto som ešte pred uverejnením svojej knihy premýšľal o otázke osobitného znaku pre poľné lazarety a nemocnice i pre ošetrovateľov, znaku všetkým spoločného a všetkým rovnako posvätného..."

Gejza Mencer považoval za spravodlivé, že prvým laureátom Nobelovej ceny za mier, udelenej v roku 1901, sa stal spolu s francúzskym pacifistom Fredéricom Passym práve Henri Dunant. (Túto cenu udelili v rokoch 1917 a 1963 aj Medzinárodnému výboru ČK.) Mrzelo ho, že Svetovému dňu Červeného kríža, ktorým sa stal 8. máj, deň Dunantových narodenín, sa u nás nedostávalo žiadnej publicity, pretože prvá dekáda mesiaca bola vyhradená v rozhlase, v tlači i v televízii tematike "slávnych májových dní".

Ženevská misia

V rokoch 1974-1977 prebiehala v Ženeve diplomatická konferencia, ktorá pracovala na aktualizácii a novej kodifikáciii medzinárodného humanitného práva. Zúčastnila sa jej aj československá vládna delegácia, v ktorej bol stálym zástupcom vedúceho Gejza Mencer, náš popredný expert na túto zložitú problematiku. Od známych Ženevských konvencií prijatých v roku 1949 totiž prešlo vtedy už vyše dvadsať rokov a tak ako sa modernizovali armády, bolo treba novelizovať i vojnové právo.

Práca komisií Ligy spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca sa veľkou mierou opierala o jeho znalosti, rady a pripomienky. Veľa poznatkov načerpal aj sám v otvorených diskusiách s členmi delegácií vlád z rôznych častí sveta. Inšpiratívne naň pôsobili aj návštevy v Inštitúte Henriho Dunanta, založeného v roku 1965 ako vedecko-výskumné pracovisko pre všetky oblasti pôsobenia ČK a ČP.

Najvyšším vyznamenaním tohto medzinárodného hnutia, Medaila Henriho Dunanta. Bola udelená iba dvom občanom bývalého Československa: tým prvým bol v šesťdesiatych rokoch MUDr. František Janouch, v rokoch 1955-1965 predseda ČSČK, druhým bol na sklonku svojho života doc. JUDr. Gejza Mencer, DrSc., za ktorého prevzala medailu jeho manželka v deň nášho tradičného štátneho sviatku, 28. októbra 1989.

Vtedy ešte nikto z nás netušil, že v blízkosti domova Mencerových - bývali na Ostrovnej ulici, súbežnej s Národnou triedou - dôjde o necelé tri týždne k tvrdému zákroku ozbrojenej polície proti demonštrantom. Vtedy som pochopil, prečo komunistická moc nemohla pripustiť ratifikáciu Dodatkových protokolov I. a II. k Ženevským dohodám z roku 1949. Veď v nich šlo aj o konflikty vo vnútri štátu, ktoré by stranovláda silou nebola mohla riešiť, keby ňou bola viazaná. Keď ich Václav Havel po zvolení za prezidenta republiky na začiatku roku 1990 ratifikoval, dojato som myslel na Gejzu Menzera, ktorý sa toho ešte dožil - zomrel v roku 1992.

Dnes už sú zabudnuté Mencerove aktivity vo vojnových rokoch, keď sa zapojil do nášho zahraničného odboja - bol sekretárom Všeslovanského výboru v Chile, šéfredaktorom časopisu Los Eslavos a predsedom krajanských odborov. Na poznanie šírky jeho málo známej publikačnej aktivity by bolo treba prebádať pozostalosť, staršie ročníky rôznych časopisov, archívy a knižnice. Jeho život a dielo počítajúc od rokov strávených za 2. svetovej vojny v Južnej Amerike odzrkadľuje asi tucet knižných titulov signovaných jeho menom. V roku 1959 to bola kniha Co se skrývá v Antarktidě? O rok neskôr Mírové soužití, Populárně, po ročnej prestávke každý rok ďalšia nová publikácia, napríklad Mezinárodně právní problémy Antarktidy, Co je intervence a zborníky Studie mezinárodního práva. V roku 1973 mu vyšlo Diplomatické právo v češtine, vo francúzštine i v angličtine. Zavŕšením jeho literárneho a vedeckého odkazu je monografické dielo Nové mezinárodní humanitární právo, ktoré vydalo nakladateľstvo Academia v roku 1983, a za ktoré mu udelili Cenu ČSAV. Jeho vedecká činnosť bola ocenená okrem iného aj striebornou a zlatou medailou F. Palackého "Za zásluhy o spoločenské vedy".

JURAJ SZÁNTÓ


Zpět na obsah