SLOVENSKÉ DOTYKY
 

VYBERÁM SI NEOBVYKLÉ TÉMY

Spisovateľ a podnikateľ Alfonz Lukačin

Významný košický podnikateľ Ing. Alfonz Lukačin sa predstavoval na tohtoročných Dňoch slovenskej kultúry v Českých Budějoviciach aj ako slovenský spisovateľ i autor niekoľkých divadelných hier. Položili sme mu pri tejto príležitosti niekoľko otázok.

Vieme, že ste podnikateľ a spisovateľ. V minulosti ste vystriedali rad povolaní. Môžete niektoré vymenovať?

Ako podnikateľ od roku 1992 riadim spoločnosť holdingového typu, ktorá má v portfóliu niekoľko známych spoločností na Slovensku aj v Česku. Pre spisovateľa je dôležité, aby poznal viacero profesií, ak chce, aby postavy (hrdinovia) v jeho knihách boli živé, z mäsa a kostí, nie schematické figúrky. Vyučil som sa za sústružníka, skončil som strednú školu strojníckeho zamerania a napokon vysokú školu ekonomickú. Pracoval som ako sústružník, strojník, vedúci výrobno-dispečerského oddelenia, vedúci výroby, vedúci oddelenia bankových služieb, riaditeľ ekonomického úseku, v strojárstve, obchode, stavebníctve, hutníctve, v oblasti financií... Ako syn lesníka a poľovníka mám vzťah aj k našej krásnej prírode. Veľa som cestoval. Žil som na dedine aj v meste - v Košiciach a v Prahe.

Ste autorom úspešných kníh. Ktorá je vám najbližšia a prečo?

Najbližšia môjmu srdcu je kniha "Na píšťalkách z vŕbového prútia". Zachytáva bezstarostné, predtelevízne detstvo desaťročného chlapca koncom 50. rokov na východoslovenskej dedine. Je plné hier, šibalstiev, fantázie, je v ňom odraz dávnych povier, ktoré ešte dožívajú. Do toho prichádza nová technika, ale aj násilné presadzovanie ideológie, marxizmu-leninizmu, združstevňovanie. To všetko pozvoľna vyúsťuje do poznávania zložitosti aj krásy života. Také detstvo, od nástupu televízie, aj keď voči nej nič nemám, je už neopakovateľné.

Dá sa povedať, že literatúra vás neživí. Je to koníček alebo niečo viac?

Literatúra je pre mňa oveľa viac než koníček. Prvú poviedku som mal uverejnenú v 16-tich rokoch a odvtedy píšem. Do roku1989 to bolo predovšetkým do šuflíka. Zameriavam sa na príbehy ľudí, ktoré cez umelecké vyjadrenie prehlbujú naše poznanie, umožňujú zaujímavejšie a krajšie žiť. Vyberám si neobvyklé témy - bez ohľadu na popularitu. Ale na čitateľovi mi veľmi záleží. Čo mu predostriem, mám zažité, naštudované či premyslené a usilujem sa byť k čitateľovi poctivý.

Vo vašom životopise je poznámka, že ste žili v Prahe. Ako sa to odrazilo na vašom vzťahu k Česku?

Základ svojho poznania som získal práve v Česku. Ako Slovák vysoko oceňujem to, čo pre nás Česi urobili. Za 70 rokov spoločného nažívania nám odovzdali vedomosti, ktoré nás zaradili medzi prvú tridsiatku (OECD) krajín na svete. Keď v roku1921 hľadali slovenských učiteľov, z 3000 uchádzačov vyhoveli traja. Celé slovenské školstvo aj veda bolo vybudované s pomocou Čechov. Aj keď musia uznať, že sme boli dobrí žiaci. Slováci nemajú nikoho bližšieho medzi ostatnými národmi než sú Česi a platí to aj naopak.

Vo februári ste navštívili České Budějovice, besedou o svojej literárnej činnosti ste neoficiálne zahájili Dni slovenskej kultúry 2006. Aké sú vaše dojmy?

Dni slovenskej kultúry v Českých Budějoviciach patria k významnému podujatiu (svedčia o tom aj oficiálne návštevy), ktoré udržuje v účastníkoch povedomie spolupatričnosti aj v podmienkach existencie dvoch štátov a umožňuje obyvateľom Českých Budejovíc a okolia zoznámiť sa so súčasnou slovenskou kultúrou. Klobúk dolu pred organizátormi, že dokážu aj v súčasných podmienkach, ktoré vážnemu umeniu a zvlášť literárnej tvorbe príliš neprajú, zorganizovať a zabezpečiť akciu v takom rozsahu a na vysokej úrovni.

Myslíte, že vás literárna tvorba poľudšťuje?

Pri hľadaní odpovedí na otázky v súvislosti s konaním jednotlivých postáv v mojich prózach musím premýšľať aj o ich postoji k svetu, vzájomných vzťahoch, túžbach, snoch, pocitoch, nádejach i sklamaniach a pritom si človek uvedomuje, aký krehký a krátky je život, ako zbytočne si ho komplikujeme, ako strácame čas hromadením vecí, ktoré nepotrebujeme, ako si otravujeme život nenávisťou. A niekedy stačí tak málo, aby sme mohli spolu s niekym blízkym vychutnať nádheru sveta, skrytú pre slepých vo všednosti dňa. A aj na to je spisovateľ, aby to objavil.

Vašu divadelnú hru "Ovce moje, ovce" predstavilo Juhočeské divadlo českobudějovickému publiku. Čím oslovila vaša komédia budějovických divadelníkov?

"Ovce moje, ovce" je satirická komédia. Ukazuje život obyčajných ľudí - ovečiek pred rokom 1989, ich ilúzie a predstavy o zmene, v kontraste so skutočnosťou po roku 1989, keď idealisti rýchlo vytriezveli a presadili sa tvrdí a bezohľadní pragmatici. Myslím, že juhočeské publikum prijalo túto divadelnú hru s prekvapením a v niektorých vyvolala otázky o skutočných hodnotách, ktorým sa oplatí oddať.

ALBERT BRUTOVSKÝ


Zpět na obsah