Máme za sebou marec. Tento mesiac vždy akosi podvedome vedie v slovenskej spoločnosti k rozjímaniu nad traumou takzvaného slovenského štátu, s ním súvisiacich excesov i stereotypov, ktoré existovali pred ním a ktoré dodnes prežívajú. Nejde ani tak o skupinky neonacistov, čo v uniformách nápadne pripomínajúcich Hlinkovu gardu a s obrazmi Jozefa Tisa oslavujú v očiach celého sveta neslávne výročie vzniku vojnového slovenského štátu, ale o archetypy, stále prítomné v myslení mnohých.

Zhodou okolností v predvečer už spomínaného výročia, v nedeľu 13. marca odvysielala Česká televízia dokument Dušana Hudeca "Miluj blížneho svojho...", ktorý hĺbkou svojej výpovede o prenasledovaní Židov za vojny ale i po nej vyvolal na Slovensku v minulom roku veľké kontroverzie. Dokonca bolo pôvodne jeho odvysielanie zakázané. Zaradenie diela na tento termín nebolo zjavne úmyslom, dokument bol totiž súčasťou tematického "Večera na tému: Kto chce kam...", bolo však symbolické.

Prenasledovanie Židov (a ďalších skupín obyvateľstva) za slovenského štátu je dobre známe. Štátne orgány v tom boli veľmi aktívne a nemeckej strane dokonca platili za každého svojho občana (svojho občana!) židovského pôvodu, ktorý bol odvlečený a spravidla za neľudských podmienok, aké dejiny nepoznali, zavraždený. To samo je také strašné, že naozaj ťažko pochopiť kohokoľvek, kto dnes velebí vtedajší režim slovenského štátu. (Mimochodom, s malým "s" preto, že naozaj Slovenský štát sa tento medzinárodne neuznaný útvar volal iba krátko, väčšinu času mal názov Slovenská republika.) Neobstojí vôbec argument, že slovenský režim sa len prispôsobil vôli Nemcov. Totalitné smerovanie mala HSĽS od svojho vzniku, stačí si nájsť v prameňoch hoci stanovy strany, alebo staré čísla periodík ako Slovák. A antisemitizmus bol v militantne klerikálnom hnutí imanentne prítomný tiež od začiatku. Veľká časť predstaviteľov štátnej moci konala v tomto smere v súlade s vlastným presvedčením. Úplne zamaskovať sa im to nepodarilo dokonca ani vo vlastných pamätiach. A to je vždy presvedčivejší dôkaz, než hodnotenie historikov. Jednoducho, o otrasnom režime a prenasledovaní vlastných občanov za vojny nikto súdny nepochybuje.

Čo je však v dokumente najdôležitejšie, to je poukázanie na to, ako antisemitizmus vojnu prežil. Ako sa v Topoľčanoch, ktorými sa celý dokument zaoberá, dočkali Židia po návrate z koncentrákov pogromu. A ako jeho pamätníci ten pogrom dodnes ospravedlňujú a úplne iracionálnu nenávisť k Židom stále nedokážu zakryť. Vari najškandálnejší výrok, ktorý v dokumente zaznel, povedal istý starší Topoľčanec priamo na mieste, kde sa pred takmer šesťdesiatimi rokmi pogrom odohral: "Židia, Cigáni, to je najväčšia háveď pod slnkom, pamätajte si to! Dokiaľ tí budú žiť, na svete poriadok nebude!" Zámienkou pre pogrom bola ničím nepodložená fáma, že lekár, jeden zo Židov, primiešal deťom v škole jed do očkovacej látky. Samozrejme, v skutočnosti bola príčinou aj zášť, že sa Židia vrátili a uchádzajú sa znovu o svoj majetok, predtým tak krásne zarizovaný. A všadeprítomná nenávisť k inakosti - k ľuďom, čo majú iné náboženstvo (zďaleka nie všetci), čo nežili úplne rovnakým spôsobom života, boli obchodníkmi medzi roľníckou a proletárskou väčšinou. A antisemitizmus, prítomný v militantnom výklade kresťanstva, založenom na nezmyselných tvrdeniach typu: "Židia zavraždili Krista". Dalo by sa dlho diskutovať o tom, do akej miery ide o únikový spôsob, ako sa vyrovnať s faktom, že základ kresťanstva (i Biblie) je židovský. Spôsob, ako sa od toho odpútať nenávisťou. Zamýšľa sa nad tým aj tvorca filmu Dušan Hudec: "Tým, že sme vo filme ukázali kresťanské symboly, sme chceli divákov podnietiť k tomu, aby si kládli otázky a zamysleli sa nad tým, či vôbec ešte a akým spôsobom sa katolícka cirkev a veriaci pridŕžali a pridŕžajú pôvodného Kristovho učenia a do akej miery sa od neho vzdialili. Pred topoľčianskym kostolom je socha ukrižovaného Krista bez hlavy. Chcem povedať, že tá socha pre mňa symbolizuje určitú pochybnosť, či my kresťania sme tým, ako sa správame k svojim blížnym a vôbec ako žijeme, na niečo podstatné nezabudli. Možno to, čo z tej sochy chýba, chýba aj v našich životoch." Na pogrome v Topoľčanoch je otrasná aj ďalšia skutočnosť - vojaci, privolaní, aby ukončili násilnosti, pochopili svoju úlohu nesprávne a pridali sa k lynčujúcim. O čom to asi svedčí? Ak sa toľko rozpisujem o jednom dokumente, má to svoj dôvod. Nielen výnimočný obsah a náboj, ako aj výnimočnosť témy, ale tiež symptomatický osud, ktorý filmové dielo malo. Riaditeľ STV ho totiž zakázal odvysielať, a to najmä na popud šéfa Producentského centra duchovného života. Napokon ho pod tlakom verejnosti a médií odvysielali, ale iba ako súčasť diskusného programu. A tak ďalej a tak ďalej, dlhá a vcelku nechutná aféra...

Iba potvrdzuje, že trauma v spoločnosti stále existuje. Nevieme, ako sa k vojnovému štátu postaviť. Tváriť sa, že ani nebol, alebo o ňom diskutovať?

Historik Dušan Kováč, rozhovor s ktorým toto číslo Slovenských dotykov prináša, na otázku, či sa Slovensko s touto traumou vie vyrovnať, povedal: "Možno ani veľmi nechce. Nechceme si, napríklad, naliať čistého vína a nechceme si povedať, že antisemitizmus má u nás svoje tradície. Nemusí to, pravda, znamenať hneď holokaust, ale iste to spolu súvisí. A antisemitizmus je tu dodnes. Historiografia je tu na to, aby nastavila spoločnosti zrkadlo. Nemci mali veľmi ťažkú diskusiu o nemeckom podiele na vojne a vine. U nás to nebola téma. Za komunizmu sa nevytvoril priestor na nejakú výmenu názorov. Preto to dodnes v určitej časti spoločnosti žilo, akoby dejiny boli dvojaké. Jedny tie v škole a druhé doma. Problém je v tom, že celé generácie sa nedostali k možnosti si túto vec vydiskutovať. "

Teda ako z toho? Žeby aj podobnými dokumentami, rozhovormi a... úvodníkmi?

VLADIMÍR SKALSKÝ

---

Zpět na obsah