SLOVENSKÉ DOTYKY
 

POĎME DO KINA!

Píšeme na stránkach nášho časopisu často o kultúre. Rozoberáme ju zo všakovakých stránok v každom čísle Slovenských dotykov a stále je o čom písať. Veď kultúra je, vari len okrem dobrej vôle, to najdôležitejšie, čo dokáže naše dva národy spájať, udržiavať ich výnimočné vzťahy, ale v neposlednom rade ich aj navzájom obohacovať. Nedá mi preto, aby som sa ku kultúre nevrátila aj v našom pravidelnom úvodníku. Inšpirovala ma k tomu tentoraz správa v slovenskej tlači, ktorá nepochybne nevyvolala žiadne mediálne zemetrasenie a ak si môžem tipnúť, zrejme zanikla v množstve krvi a škandálov, ktoré v súčasnosti plnia stránky novín a časopisov. Bola to správa, dá sa povedať veľmi skromná, neomračujúca a zrejme nikomu pri nej nebehali zimomriavky po chrbte. A predsa. Mne trochu áno...

Každý z nás, kto chodieval na prázdniny k starým rodičom niekam na slovenský vidiek, nepochybne spolu s kamarátmi pravidelne navštevoval tamojšie kino, aby potom v družných debatách znova a znova prežíval dobrodružstvo celuloidovej pásky, kúzlo, aké môže vyvolať len filmové plátno a jeho hrdinovia. Pamätáte sa na tú ospalú a zároveň vzrušujúcu atmosféru, keď podvečer slniečko červenilo letné nebo a vy ste už netrpezlivo postávali pred dverami kina, stískajúc v ruke lístok, a tešili sa na úžasné dobrodružstvo, príjemné zážitky, ktoré vyvoláva smiech, či nebodaj nádherná i keď neraz tragická láska? Pamätáte sa, ako ste z tohto dojmu žili celý týždeň, vracali sa k nemu, prežúvali ho v mysliach i v snoch a tešili sa na ďalšiu sobotu či nedeľu? Kino bolo na dedinách vždy jedným z mála kultúrnych vyžití, ba možno povedať priam nositeľom kultúry. A nielen pre deti. Nuž a správa, ktorú som si prečítala, je o tom, že slovenské dedinské kiná postupne zanikajú. Dôvod? Najmä vysoká cena lístkov, ale v nie menšej miere nástup videa a káblovej televízie. "Pred desiatimi rokmi chodievalo do nášho obecného kina sto až stopäťdesiat ľudí," tvrdí napríklad starosta obce Nenince Zoltán Kuzma. Pred troma rokmi tu kino zatvorili. Obec totiž doplácala nielen na vykurovanie priestorov, ale kino nedokázalo zarobiť ani na zaplatenie požičaných filmových titulov. Obdobne je to i v ostatných obciach. Niet financií - na filmy, na obnovovanie zastaralej premietacej techniky, interiéru kina...

Isteže, na Slovensku nejde len o kiná. Dotácie na kultúru sú všeobecne stále skromnejšie (žiaľ, postupne začínajú také byť už aj v Českej republike, čo pociťujeme i na vlastnej koži...). Stále ma však neopúšťa nepríjemný pocit, že by nemalo byť cieľom zahnať deti a mládež do papúč k televíznym obrazovkám, na gauče, kde s vyloženými nohami, hltajúc pritom večeru, pozerajú filmy, ktoré si na videu sem-tam zastavia, prehodia niekoľko slov s rodičmi či zatelefonujú kamarátovi na mobil, zajdú čosi vybaviť, pustia si iný film, lebo tento sa im kvôli niečomu znepáčil... Stále mám pocit, že aj sledovanie filmu by mal byť istý umelecký zážitok a sú diela, pri ktorých ho nemôžete dokonalo dosiahnuť, ak filmové dielo nesledujete na veľkom plátne a aspoň s ako-tak ideálnym ozvučením.

Ani to však nie je nadôležitejšie. Každý umelecký zážitok sa zvyšuje mierou spoluprežívania, akousi spoločenskou formou, ktorú mu dáme tým, že sa prezlečieme z pyžám, absolvujeme prechádzku do kina s niekym, s kým nám je príjemne, zatajujeme dych spolu s desiatkami ďalších, tým, že náš smiech dodáva guráž smiať sa aj ostatným a svoj eventuálny strach a napätie pociťujeme i všade okolo seba. Áno, a takmer neodmysliteľne k tomu patrí aj to, že sa v prítmí nesmelo stretnú dve ruky a nahlas rozbúchajú dve srdcia. Kultúra by naozaj mala byť, aspoň z veľkej časti, spoločenskou záležitosťou. Viem, že ťažko zastavíme pokrok a ťažko zabránime tomu, aby sa ľudia dívali doma na televíziu, video či obrazovku počítača. Nie je to ani cieľom a neraz nám takáto vyložene pasívna činnosť môže spríjemniť večer po únavnom dni. Ale raz za čas by sme mali mať možnosť navštíviť aj kino, so všetkými jeho prednosťami. Nehľadiac na to, že vo veľkých mestách si majú kultúrychtiví obyvatelia možnosť okrem kina vybrať aj z iných podujatí a stráviť tak večer s druhom kultúry, ktorý im najviac vyhovuje. Čo však na dedinách? V niektorých svojho času stál kultúrny dom, možno sa našla diskotéka, ale vari vo všetkých bolo aspoň malinké kino. Som presvedčená, že ľudia nebudú kultúrnejší, ak budú zatvorení doma, aj keby tam vstrebávali obrovské množstvo poznatkov z oblasti filmu, divadla či hudby. Ľudia sa stanú kultúrnejšími len vtedy, keď sa budú stretávať pri vnímaní filmového, divadelného či hudobného zážitku. Veď to negatívne, čo sa v dnešnom svete deje, je najmä o minimálnej komunikácii medzi nami. A obrazne povedané, začína sa to kdesi pri zrušení malého dedinského kina...

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah