Dvojčatá Tweens hrajú v Rebeloch

Muzikál "Rebelové" režiséra Filipa Renča a scenáristu Zdeňka Zelenku v Divadle Broadway v Prahe na Příkopě má za sebou pol roka od premiéry a vyše sto repríz. Stal sa v pravom zmysle predstavením pre všetky generácie, tak, ako si vpísal do záhlavia. Keď som sa cez prestávku opýtala vedľa mňa sediacej rodiny s dvomi dospievajúcimi deťmi kdesi z Českolipska, ako sa im predstavenie páči, povedali, že veľmi, ale že oni už vedeli, na čo idú. Boli v divadle po tretí raz a doma majú aj nahrávky. Ja sama som videla muzikál tri razy a priznám sa, že napriek niektorým výhradám k interpretácii rokov šesťdesiatych som vždy odchádzala nadšená a nabitá energiou. Kládla som si otázku, čím to je - keďže inak muzikály nijako zvlášť nevyznávam. Či je až také ľahké nechať sa strhnúť ilúziou o starých krásach? Spievali sa hity - tie ale môžu s úspechom interpretovať aj priemerné tancovačkové party niekde v zastrčenom hniezde... Už viem: strhla ma prirodzená mladistvá hravosť, pôvab "násťročných", nastávajúcich maturantov, (ktorou som ostatne bola ja práve v tom povestnom roku šesťdesiatosem), zápal neprofesionálnych hercov, ktorí po boku profesionálov (Vladimír Brabec v role farára, Radka Fišarová ako Alžběta) podávajú veľmi dobré výkony. A trúfam si povedať, že v neposlednom rade k úspechu muzikálu prispievajú aj slovenskí herci a speváci. Je ich v muzikáli "Rebelové" neúrekom. V ústrednej postave maturantky Terezy sa striedajú rozkošné dvojčatá Daniela a Veronika Nízlové, ako stvorené pre túto úlohu. Inak vystupujúce aj pod názvom Tweens.

Keď sa Tereza v jednom z prvých obrazov muzikálu objaví so školskou aktovkou na chrbte, ako odoláva nadbiehaniu nápadníka Oldu, je to čosi ako zjavenie. Stelesnená čistota, nepoznačenosť "veľkým" svetom, až na to, že s nápadníkom Oldom, synkom z prominentnej rodiny, ktorý sa vždy a všade objaví nevhod a ešte sa podguráži alkoholom, si poradiť vie. Tereza v podaní Veroniky (či aj Danielky?) Nízlovej na mňa naozaj zapôsobila ako božský zjav; okrem chutnučkej tváričky vlastnil jej zjav ešte čosi éterické, opradené prírodou, prirodzene plynúcim tokom času a nepoznačenom veľkomestom. Tento dojem sa mi potvrdil aj pri stretnutí v zákulisí.

Veronika a Daniela Nízlové pochádzajú z Hronského Beňadika, obce, ktorú každý motorista prechádzajúci Slovenskom zo západu na východ pozná ako miesto nielen so známou siluetou starobylého kláštora, ale aj pozoruhodného reliéfu. Rovina okolo Nitry začína pozvoľna prechádzať do pahorkatiny, aby okolo Žarnovice upútala už dosť poriadnymi kopcami. Tuná vyrastali Daniela a Veronika obkolesené rodičmi, babkou (babka chová všelijaké domáce zvieratá) a najradšej sa hrajúce konča záhrady. Za domom je hrádza, rieka Hron... Spievať sa naučili akosi "samy" (otec bol hudobník, mamička tancovala). Chodili do základnej Ľudovej školy umenia, tam ale spievali poväčšine "iba" ľudové pesničky. Keď videli v televízii v súťaži Hviezdička spievať a súťažiť iné deti, prihlásili sa v roku 1996 ako desaťročné do tejto súťaže a vyhrali ju. Zvíťazili tak u detskej, ako aj odbornej poroty. Do roku 2000 moderovali v Slovenskej televízii reláciu Detský kľúč a potom podpísali zmluvu na vydanie albumu.

Názov Tweens im vymyslel básnik a textár Daniel Hevier. Je to slovná hračka zo slov "Twins" (po anglicky dvojčatá) a slova Tweens (kde stačí prekryť "w" a stanú sa z neho "teens" - čo značí teenageri, čiže "násťroční"). Tweens sú od roku 2000, predtým vystupovali ako Veronika a Daniela. Na koncerty s dievčatami vždy chodieval niekto z rodičov, zvyčajne otecko. Až sa postupne dohodli, že by im mohol robiť manažéra. Na predstavení v Divadle Broadway v Prahe som ale otecka nezažila. Že by to bolo tým, že sa dievčatá približujú veku dospelosti? Veď 15. mája tohto roku budú mať osemnásť.

Ako na ne pôsobí Praha? Svorne odpovedajú, že Praha je nádherné mesto, ale žiť by tu nechceli. Maximálne im vraj vyhovuje prísť sem raz za štrnásť dní a odspievať si sériu vystúpení v muzikáli cez predĺžený víkend a potom sa vrátiť na Slovensko. Danielka a Veronika Nízlové študujú na Pedagogickej a sociálnej škole v Leviciach. Škola im vyšla v ústrety tým, že majú individuálny študijný plán. Keď práve nevystupujú alebo nie sú na cestách, musia doháňať učivo. Po absolvovaní strednej školy by sa rady podujali na vysokoškolské štúdiá, o type školy nemajú ešte ale celkom jasnú predstavu. A keby to nevyšlo, nebola by vraj zlá ani práca v médiách. Napríklad v televízii. Nemusí to byť práca moderátorky, ale napríklad dramaturgičky, produkčnej a podobne.

Pýtam sa, ako im prirástli k srdcu šesťdesiate roky, ktoré osobne nemohli zažiť, ale móda sa k nim vracať je taká silná, že sa nedá ich znovu neprežívať - aspoň fiktívne. "Veľmi sa nám páči móda a pesničky tej doby. Oblečenie bolo také farebné, pestré a vôbec veľmi pekné. Rozšírené nohavice a najmä tie farby: červená, žltá, ružová... Takto na prvý pohľad vyzerajú šesťdesiate roky ako krásne obdobie, ale je nám jasné, že pre mnohých ľudí boli spojené so smutnými zážitkami..." A čo pesničky zo šesťdesiatych rokov? Aké je to napríklad interpretovať pesničku "Pátá", ktorá po desaťročia hrmela zo všetkých rádií a ampliónov a ktorú v presvedčivej interpretácii Heleny Vondráčkovej máme my starší pod kožou a ťažko pripúšťame napodobňovanie?

"Každá alternácia je iná - či už ju spieva Zuzka Norisová, Zdenka Trvalcová - každá ju spievame úplne, úplne inak," vraví Veronika. "Keď počujem Pátou z rádia, tak si vravím: super pesnička. No a keď sme ju pri nácviku spievali po tridsiaty či až po tristý krát a ja som počula to ťahavé Pátááá, tak mi to už išlo na nervy." A čo prekvapilo dvojčatá v muzikálovom šoubiznise? "Možno sme nečakali, že to bude taká drina. Ale je to veľká skúsenosť. Prekvapila nás profesionalita všetkých, ktorí sa okolo muzikálu pohybujú - či už ide o spevákov, tanečníkov alebo ľudí v zákulisí." A ako si poradili so spievaním v češtine? Veď nie sú v Prahe ešte tak dlho a texty v ich podaní plynú v hodnovernej češtine... "Dávame si pozor," vravia. "V niektorých pasážach slovenský prízvuk ešte trochu počuť, v niektorých vôbec nie."

Prirodzenosť a nenútenosť je môj rozhodujúci dojem z dvojice dievčat. A sú naozaj na nerozoznanie. Po štvrtej či piatej otázke už znovu strácam prehľad, ktorá z dievčat je Danielka a ktorá Veronika, hoci pred chvíľou som si bola istá, že to viem. Sedíme v zákulisí Divadla Broadway na pražskej Příkope, z reproduktora zaznie text o tom, že "hodina bývá někdy nekonečná" a produkčná príde upozorniť Danielku, že je čas na technickú skúšku na večerné predstavenie. Odchádzam, želajúc si v duchu, aby mlyn šoubiznisu ponechal peľ panenskej čistoty na vzhľade dievčat čo najdlhšie.

JARMILA WANKEOVÁ

---

Zpět na obsah