Slovenská literatúra vo svete

Literárne informačné centrum v Bratislave usporiadalo v dňoch 28. 2. - 1. 3. 2004 v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach medzinárodný prekladateľský seminár na tému "Preklady z málo rozšírených jazykov do svetových jazykov". Na seminári sa zúčastnilo asi dvadsať prekladateľov slovenskej beletrie do rôznych jazykov, napríklad dvaja prekladatelia diel Pavla Vilikovského Charles Sabatos (angličtina) a Peter Brabenec (francúzština), Fiona Sampson, vydavateľka Mily Haugovej vo Veľkej Británii, Alejandro Hermida, prekladateľ Milana Rúfusa do španielčiny, ale aj mladý prekladateľ Mirko Kraetsch, ktorý do nemčiny prekladá Michala Hvoreckého či nestor prekladov do nemčiny Ludwig Richter.

Vo svojich príspevkoch sa zaoberali problémami jazykovej komunikácie, protikladu vernosti a voľnosti prekladu, recepciou slovenskej literatúry v menovaných jazykových oblastiach, začlenením diela do cítenia prostredia, v ktorom sa ocitá, a inými otázkami. Spoločným presvedčením účastníkov bolo, že slovenská literatúra svojimi kvalitami dostojí úrovni svetovej literatúry a preto takúto jej povesť aj šíria. To, že na Západe slovenská literatúra nemá takú rezonanciu ako napríklad česká, má na svedomí jej slabšia znalosť medzi čitateľmi.

Prekladáme odkaz autora

Takto formulovali v súhrne poslanie prekladateľa. Toho si má byť prekladateľ vedomý najmä pri prekladaní poézie. Je dôležité, aby prekladateľ poznal jazyk, z ktorého prekladá. Prebásnením nutne zanikajú niektoré konotácie pôvodného textu. Nemalo by sa ale stávať, že posun je natoľko značný, že tým vznikne akási nová báseň. Tejto teórie sa vehementne zastávala Jana Boxberger z Francúzska. Prekladateľov s tvorivými ambíciami odkázala do sféry písania vlastnej poézie a nie "vylepšovania" veršov básnika, ktorého prekladajú. Zaujímavé, ba až šokujúce boli informácie o tom, že vo Francúzsku sa meno prekladateľa pri preklade často vôbec neuvádza. Ako autor prekladu býva uvedená spoločnosť, pre ktorú prekladateľ pracuje. Ďalší moment: preklady prózy sú veľmi zle platené, preklady poézie už vôbec nie. Berie sa to ako koníček, že sa niekto ponorí do básní iného autora, overuje si tak svoje vlastné kvality. Z tohto pohľadu vychádza, že v krajinách strednej a východnej Európy je preklad ctený a treba si toho vážiť.

Jaroš a Šikula len v antológiách

Podrobnú správu o recepcii slovenskej literatúry v Nemecku, a to po časovej osi počínajúc realizmom k dnešku, predniesol Ludwig Richter. Tak napríklad z Kukučína poznajú v Nemecku poviedky "Rysavá jalovica" alebo "Mladé letá", ale už nie romány. Ako úspešný sa ukázal byť román Mila Urbana "Živý bič", bol ale zároveň jednou z kníh, ktorá sa dostala pri nástupe fašizmu v tridsiatych rokoch k moci na hranicu. Báseň "Otcova roľa" Ivana Krasku má v nemčine dokonca štyri preklady. Toľkí prekladatelia sa rozhodli popasovať sa s našim excelentným symbolistom. Lyrizovaná próza bola preložená takmer celá, chýba Švantnerov román "Nevesta hôľ". Peter Jaroš a Vincent Šikula nemajú doteraz samostatné preložené diela, sú zastúpení len v antológiách. Vôbec najprekladanejšia autorka v Nemecku je Kristína Royová. Ako to? To sú práve tie paradoxy, že doma populárna kniha nemusí v inom prostredí vôbec zabrať alebo naopak. Spomeňme ešte, že v poslednom čase v Nemecku úspešne uviedli Dušekovu prózu "Pešo do neba", s odozvou sa stretli poézia Milana Rúfusa, Jána Ondruša a Mily Haugovej.

Vychytený autor je Pavel Vilikovský

Jedným z autorov, ktorý najviac vyzýva prekladateľov, aby ho preniesli do svojho jazyka, je Pavel Vilikovský. Hneď dvaja hostia seminára v Budmericiach sa mu venovali sólo. Charles Sabatos hovoril o prekladaní novely "Večne je zelený" do angličtiny. Chcel ukázať zábavnú a rafinovanú stránku slovenčiny a veru pobavil aj nás, účastníkov seminára, keď líčil, ako sa snažil preložiť napríklad múdrosť "Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom", ktorú hrdinovi Vilikovského románu odporúčal jeho otec. Zistil, že toto príslovie, pochádzajúce vari až od Komenského, je rozšírené v strednej Európe (potreba malých národov učiť sa cudzie jazyky?), nie už ale vo Francúzsku či v Anglicku. V strednej Európe bežne známa skratka k.u.k, vzťahujúca sa (po nemecky) na kráľovskú a cisársku rakúsku monarchiu, z ktorej si pohrávač s jazykom Pavel Vilikovský vyrobil zvukomalebné kuk, to už bolo pre mladého Angličana naozaj riadne sústo. Nehovoriac o erotickom vokabulári, alebo o tom, čo vzíde z toho, ak jednovaječné dvojčatá môžu v inom jazyku znamenať aj dvojčatá s jedným vajcom. Nemenej napínavú správu podal Peter Petro z Kanady o tom, čo zažil pri prekladaní Petra Pišťanka a internetového bestselleru Maxima E. Matkina "Polnočný denník" do angličtiny. Texty spomínaných próz majú takú silnú zložku slangu a žargónu a oplývajú toľkými zvratmi a obrazmi zo súčasného prostredia bratislavskej mládeže, že prekladať ich verne by znamenalo výrazný posun.

Skráta, nie je to ľahké

Medzi kultúrami je jednoducho priepasť, nie ale - ako sa zhodli aj prekladatelia v Budmericiach - nepreklenuteľná. Aj preto jednomyseľne deklarovali svoj úmysel venovať sa aj naďalej dobrodružstvu prekladu. A to, že prišli do Budmeríc, znamenalo, že to bude i naďalej slovenská literatúra, ktorej sa upísali.

JARMILA WANKEOVÁ

---

Zpět na obsah