SLOVENSKÉ DOTYKY
 

PRECHÁDZKA FARBAMI ŽIVOTA

Herec František Kovár

Herec Františkek Kovár je Čechoslovák telom i dušou. Narodil sa v Bratislave matke Moravanke a otcovi Záhorákovi. Korene z otcovej strany však tiež siahajú do Čiech a pradedo sa podpisoval ako Kovář. Doma nikdy po česky nerozprávali, mamička chcela, aby jej deti zapadli do slovenského kolektívu, aby sa naučili dobre po slovensky. Hovorievala "Františku, dobre počúvaj všetkých ako rozprávajú a pamätaj si to." Vyše deväťdesiatročná pani dodnes rozpráva zmiešaným, slovensko-českým jazykom. Frza, (ako Františka Kovára prezývali v detstve), prijali na VŠMU s predstihom, ešte predtým ako si stihol spraviť maturitu. A tak vysokú školu skončil ako dvadsaťročný. Jeho ročníkovým vedúcim bol Ladislav Chudík. Po skončení školy strávil päť rokov v nitrianskom divadle, potom nasledovala bratislavská Nová scéna, divadlo ASTORKA a Národné divadlo. Dnes pôsobí aj na VŠMU, kde vyučuje umelecký prednes a recitáciu.

Aké bolo vaše detstvo?

- Pri slove detstvo sa mi automaticky vynára pred očami plot. Vyrastal som na Mýtnej ulici v spoločnom dvore, o ktorý sa delili tri generácie detí. Hrávali sme tam futbal, bábkové divadlo, naháňali sme sa. Jedného dňa sa tí najstarší šarvanci začali medzi sebou biť. Rodičia preto postavili cez stred dvora veľký, trojmetrový plot. Paradoxné bolo, že nás ten plot veľmi zblížil a pár dní potom, čo tam tá gigantická prekážka vyrástla, sme sa tak zbratali, že sme spoločnými silami a s veľkým hurá rozkývali plot a zborili ho. Detstvo mi pripomína aj tón flauty. Náš dom bol plný hudobníkov. Nad nami býval skvelý flautista, pod nami pozaunista a z izby som do okien pozeral klaviristke. Keď to všetci spustili, bolo to mimoriadne čarovné. Odvtedy mám k týmto nástrojom nostalgický vzťah.

Naučili ste sa hrať na nejaký hudobný nástroj?

- Na hudbu som talentovaný nebol. Radšej som hrával bábkové divadlo. Na dvor sme si vyniesli stoličky a hrávali sme pre všetkých susedov za symbolické, 20-halierové vstupné. Za nazbierané peniaze sme si kupovali ďalšie maňušky do výbavy.

Spomínate si na vašu prvú hereckú príležitosť?

- Ako šiestak som zažil úžasnú udalosť! V priamom televíznom vysielaní sme predniesli Podjavorinskej "Čin-Čin". Od vzrušenia som dni predtým nespával, trénoval som si pamäť, omieľal text, cvičil hlas.

Aký ste boli žiak?

- Do šiestej triedy samé jednotky, moje fotky sa objavili aj na table najlepších študentov, ktoré sa vystavovalo na školských chodbách. Neskôr ma bavil najmä šport. Hrával som basketbal a venoval sa vodným športom. Bolo predsa omnoho zábavnejšie splavovať na kanojkách Dunaj, ako doma pozerať do kníh. K tomu mi ešte pribudol dramatický krúžok a nahrávanie v rozhlase. Keď som potom priniesol domov trojku, musel som sa na mamin príkaz nejakých aktivít vzdať. Hrať divadlo ma bavilo najviac, tak som oželel basketbal.

Dnes ste aj v pozícii učiteľa. Ste prísny na študentov VŠMU?

- Bohužiaľ nie. V mnohom dnešných adeptov herectva obdivujem. Musia zvládať omnoho viac, ako sme museli v ich veku my. Doba je rýchlejšia, čiže aj oni musia byť pohotovejší, prispôsobivejší a rýchlejší v reakciách.

Zmenil sa štýl hrania, odkedy ste na doskách?

- Výrazové prostriedky sa zmenili vplyvom médií, najmä televízie. Jedna vec však zostala nezmenená - hľadanie pravdy na javisku, snaha o pravdivosť hereckého stvárnenia. Dobrý herec je ten, kto je pravdivý a vy mu veríte. Zmenilo sa aj vnímanie divákov, dokážu rýchlejšie čítať medzi riadkami a pochopiť tak skrytý význam inscenácie.

Kto vás motivoval stať sa hercom? Mali ste podporu rodiny?

- Mama mala rada divadlo, takže jej podporu som mal. Moje smerovanie bolo akýmsi logickým pokračovaním toho, že som chodil do rozhlasu a na dramatický krúžok. Herec Gustáv Valach mal v istom období zakázané pôsobiť v divadle, tak učil v divadielku Za rampami, kam som chodil. On mi poradil aby som v herectve pokračoval a podporovali ma aj slovenčinárky, ktoré ma pripravovali na recitačné súťaže.

Nikdy ste o správnosti svojho a ich rozhodnutia nezapochybovali?

- Ale áno, tisíckrát. Herec každou novou postavou akoby začínal odznova. Spoznať ju, pochopiť ju, rozmýšlať o tom, či sa bude divákom páčiť, či budete mať úspech. Všetko je nové a neisté. Taktiež nikdy nemôžete vedieť, kedy a či vôbec príde aj druhá ponuka.

Čím by ste boli, keby ste sa neboli stali hercom?

- V detstve ma bavila technika, vŕtal som sa v rádiách, rozoberal veci. Fascinovala ma aj medicína. Nakoniec som to vyriešil tak, že som sa oženil s lekárkou. A aj z jedného z dvoch synov sa stal lekár.

Vravíte, že sa rád smejete, no médiá vás vykresľujú skôr ako vážneho človeka. Dokážete sa zasmiať aj sám na sebe?

- Samozrejme, a veľmi rád. Raz som sa stal aj obeťou žartíkov mojich kolegov na Novej scéne. Som typ, ktorý sa po predstaveniach ponáhľa hneď domov. Začali smerom k umeleckej šéfke rozširovať reči, že po predstaveniach trielim do krčmy a že sa zo mňa stáva pijan. Tieto rečičky trvali už nejakú dobu a hrali to tak presvedčivo, až som dostal predvolanie od umeleckej šéfky divadla. Dostavil som sa k nej a ona hovorí: "Ferko, bohužiaľ s tvojím pitím je to už tak vážne, že kolegovia začínajú mať o teba strach." Prijal som to so smiechom a s absolútnym pokojom. Kto ma poznal, musel vedieť, že to bola absurdita. Nikdy som sa im za ten žartík nepomstil.

Máte medzi českými kolegami priateľov?

- Už ako študenti vysokých škôl sme sa s českými hercami stretávali na výmenných stážach. Keď som v Prahe, vždy si rád posedím s Vaškom Kankovským, Jarkou Obermaierovou alebo s kolegami z Činoherného klubu a poznám aj kolektív Ypsilonky.

Je slovenské divadlo vývozným artiklom?

- Vždy bolo a myslím si, že aj bude. Obzvlášť v Čechách nás prijímajú s veľkým záujmom. Vážia si nielen naše herectvo ale aj divadelný názor prichádzajúci zo Slovenska. V Čechách cítite ako keby publikum dýchalo spolu s vami, tak sú spätí s hrou, ponorení do deja. Taká priazeň publika je príjemný pocit .

Kam najďalej vás divadlo "unieslo"?

- S hrou "Oleana" sme sa s Gabikou Dzúrikovou dostali pred Slovákov do Toronta. Je to hra dvoch hercov, pojednáva o sexuálnom harašení. V Kanade tá tematika ľudí oslovila, lebo bola pre nich reálna, kým na Slovensku považovali diváci situáciu, keď študentka falošne obviní svojho profesora zo sexuálneho zneužitia a zničí mu tým kariéru, skôr za fikciu. Možno i preto sa u nás hrala len dve sezóny. Najviac sveta som pochodil ešte ako študent VŠMU. Je život komédia?

- Nenazval by som ho komédiou. Život je žáner sám osebe. V každom veku nejaký iný. V každom období vnímame a vážime si iné veci. Život má mnoho farieb. Najprv ich človek vníma všetky, opája sa nimi, postupom času sa naučí vytvárať selekciu. Niektoré farby eliminuje, iným len zmení odtieň.

JANA MAJOROVÁ


Zpět na obsah