SLOVENSKÉ DOTYKY
 

BLAHOŽELAL MU MAESTRO PAVAROTTI

Slovenský barytonista Martin Babjak

Obľubená a populárna opera Wolfganga Amadea Mozarta "Figarova svadba" dostala v týchto mesiacoch na scéne pražského Stavovského divadla akúsi slovenskú podobu. Operu hudobne naštudoval a diriguje Peter Feranec, scénu navrhol Ján Zavarský, kostýmy Eva Farkašová-Zálešáková a medzi účinkujúcimi sa stretávame so speváčkami Simonou Houda-Šaturovou i českou sólistkou,absolventkou bratislavskej VŠMU Helenou Kaupovou. Postavu Figara hrá a spieva Martin Malachovský. Postavu grófa Di Almavivu bravúrne stvárňuje jeden z nejpopulárnejších spevákov slovenskej opernej scény Martin Babjak.

Banskobystrický rodák, ktorý vlani oslávil štyridsiatku, je človek, ktorého si nemožno neobľúbiť. Tí, čo ho poznajú dôvernejšie, ho označujú za "čistú dušu". Navyše srší humorom, je neobyčajne zhovorčivý, zábavný a môžno o ňom jednoznačne povedať, že nepokazí nijakú zábavu. Každý, kto patrí do veľkej skupiny jeho priateľov rovnako ako ja, mi isto dá za pravdu, že som vôbec nenadsadzoval.

OD TERCHOVSKEJ MUZIKY K OPERE

Zoznámili sme sa pred deviatimi rokmi, keď z USA prišla radostná správa, že Martin Babjak sa stal laureátom prestížnej medzinárodnej súťaže Luciana Pavarottiho, rodáka z talianskej Modeny a jedného z nejslávnejších svetových tenoristov, dnes už žijúcej legendy.

A keďže veľký maestro Pavarotti nezabúda na laureátov, mal sa Martin príležitosť postaviť po jeho boku na americké pódium, aby krásnym barytónom zaspieval postavu Marcela z Pucciniho opery "Bohéma" a kráľa Alfonsa z Donizettiho diela "Favoritka".

Zaspomínali sme si, ako sa vtedy predstavil. "Možno to bude znieť ako fráza, ale ja som vyrastal v kompletne hudobníckej rodine. Obaja moji rodičia boli sólistami banskobystrickej opery J. G. Tajovského a všetci súrodenci, bratia Štefan a Ján aj sestry Anka a Terezka vynikajúco spievajú," začal svoje curicullum vitae stále usmievavý mladý muž. "Hoci spočiatku sa vôbec nezdalo, že by som raz nasledoval svojich rodičov," dodáva.

Už ako žiak základnej školy Martin Babjak navštevoval aj ľudovú školu umenia - začínal hrou na klavíri a neskôr mu učaroval kontrabas. Absolvoval Strednú priemyslovú školu dopravnú vo Zvolene.

"Hudbu som bral vtedy ako príjemnú zábavu, ktorú umocnila radosť z hry vo folklórnej skupine, kde sme hrávali najmä terchovské pesničky. Neskôr, keď sa už chlapci zberajú na 'čunder', naučil som sa hrať aj na gitare. A tak sme si vyspevovali, všetci ako jeden. Ani mi na um nezišlo, že by som spieval krajšie či lepšie ako hocikto z kamarátov. A aj keď som už celkom slušne hral na mnohých nástrojoch, vôbec som nepomyslel na umeleckú dráhu. Skôr mi to vychádzalo po maturite na dráhu...železničnú. Už som sa videl ako nádejný výpravca alebo iný odborný pracovník na železnici. Tak sa to vyvíjalo približne po štvrtý ročník. Na profesionálny spev som dovtedy ani nepomyslel, hoci som si rád pospevoval."

Až prišiel deň D. "Pamätám sa na to, ako keby to bolo včera. Bol som sám doma v kúpeľni, holil som sa, poumýval, vystrúhal som do zrkadla vážnu spevácku grimasu a na plné hrdlo som spustil akúsi áriu, ktorú som poznal od otca. Vtom som počul, ako ktosi prišiel. Bola to moja mladšia sestra Terka a zakričala "ahoj, oci". Sprvu som si myslel, že chvíľu pred ňou prišiel domov aj otec a zdraví jeho. Až keď podišla ku kúpeľni a zbadala ma, prekvapene zvýskla. Vraj spievam na nerozoznanie od otca..."

A TAK SA ŽIVOT MENÍ

Ozaj, ktovie, čo sa v človeku udeje, keď sa rozhodne urobiť určujúci životný krok? "Sám neviem. Viem iba jedno. Keď v ten večer prišli obaja rodičia domov, oznámil som im, že len čo zmaturujem, pokúsim sa dostať na konzervatórium študovať spev. Spôsobilo to síce počiatočné začudovanie, ale nik mi to nevyhováral."

Od rozhodnutia k talentovým skúškam na bratislavské konzervatórium do triedy profesorky Idy Černeckej nepretieklo v Hrone veľa vody. Skúsená pedagogička odhadla schopnosti mladého adepta. Ba kieho mladého, veď Martinovi niekoľko dní po začiatku prvého ročníka blahoželali k dvadsiatym narodeninám! Preto musel urobiť narýchlo diferenciálne skúšky a postúpil hneď do druhého ročníka. Na konci školského roka ho vyhodnotili ako najlepšieho poslucháča ročníka. Všetko bolo odrazu také jasné...

"Počas štúdia som dostal príležitosť štyri mesiace stráviť v slávnej milánskej La Scale. V budove totiž bola umiestnená spevácka škola na zdokonaľovanie talentovaných spevákov z celého sveta - Centro di perfezzionamento cantanti lirici. A tento študijný pobyt bol pre môj ďalší rast veľmi vyznamný. Po návrate som absolvoval konzervatórium a narukoval som do Vojenského umeleckého súboru v Bratislave." Absolvent Martin Babjak sa na vojenčine vrátil znova k folklóru, kde dva roky spieval pod vedením Jozefa Petríka, ktorého všetci familiárne prezývali "yetim"...

DEBUT V RODISKU

Ešte ani nestihol natrvalo vyzliecť uniformu a prišla ponuka z Banskej Bystrice. Vtedajší šéfdirigent Miroslav Šmíd ho oslovil, či by nechcel spievať Marcela v opere "Bohéma". Ktože by netúžil po takomto prekrásnom debute, povedal si a ďalší z rodu Babjakovcov nastúpil na banskobystrickú opernú scénu. Výborne a úspešne. Rolu študoval ešte ako vojak, sám, z nahrávky. A skúšať do Bystrice chodil v rámci "opušťákov".

Po dvoch sezónach vyhral konkurz a ocitol sa na prvej scéne slovenskej opery - v Bratislave. Členom opery SND je dodnes... Popritom sa mu však začínali otvárať brány do operného sveta. Významne k tomu prispel aj úspech na Pavarottiho súťaži, ktorá v mnohom pripomína veľké športovné zápolenie, v ktorom sa postupuje z úvodného kola do ďalších a finále pre najlepších je v americkej Philadelphii. Účasť na súťaži vlastne spískali jeho kamarátky z umeleckej agentúry Esko, s ktorou v tom čase spolupracoval a ktorej zostal verný dodnes.

Skromne, i keď s veľkým zadosťučinením sa vrátil z Ameriky Martin Babjak, sympatický horehronský rodák so zlatým pokladom v hrdle. Tak sa stal ďalším z rodinnej Babjakovskej ságy. Veď popri otcovi Štefanovi a mame Terézii bol v tom čase už aj najstarší brat Štefan členom banskobystrickej opery, Ján bol členom zboru opery v Bratislave, sestra Terka sa do dnešných dní vypracovala na výbornú speváčku... Iba Anka si pospevuje zväčša doma, hoci výborne.

JEDEN Z "ĽADOVÝCH MEDVEĎOV"

Jediné, čo občas znepríjemňovalo Martinovi život, bolo časté prechladnutie. Ktosi mu vnukol myšlienku, že by sa mal začať otužovať.

"Bol som na niekoľkotýždňovom hosťovaní v talianskom Roverete. Bola jeseň a ja som sa rozhodol začať s otužovaním práve v tejto krajine. Hoci do Benátok to bolo poriadne ďaleko, začal som chodiť vlakom na morskú pláž, ktorá bola v tom čase už celkom vyľudnená. Postupne som sa trasúc na celom tele osmeľoval do vody. Musel som spočiatku doslova prekonávať seba samého, ale vydržal som. Popri plávaní som si aj nosné dutiny preplachoval slanou morskou vodou. Pomohlo... Nádchy, chrípky a angíny sa mi začali vyhýbať. A tak som sa stal členom skupiny bratislavských otužilcov. Keď nás už bolo zo šesť, dali sme si hrdý názov Ľadové medvede. Dnes nás sú už desiatky, čo sa chodíme kúpať v januárových mrazoch do Dunaja, Váhu, ale chodievame aj na Moravu a do Čiech. Voda máva teplotu zo dva-tri stupne Celzia, vzduch je ešte studenší, ale nás to neodradí. Občas si musíme pred vstupom do vody prerúbať sekerou ľad. Je to zábavné, i keď zväšča divákom drkocú zuby. Pravda, aj nám, ale to až niekoľko minút po tom, ako vylezieme na breh," vraví usmiaty úspešný spevák. Vynikajúci človek, dobrý kamarát, ale predovšetkým milujúci manžel a otec dvoch dcér. So štyridsiatkou na krku má ešte speváckú budúcnosť pred sebou. O tom, že sa napĺňa, svedčí aj množstvo postáv, ktoré stvárňuje na operných scénách doma i v zahraničí. Napríklad aj v Prahe, kde ho milovníci opery už stihli spoznať.

ALBERT JEDLIČKA


Zpět na obsah