SLOVENSKÉ DOTYKY
 

O UMENÍ ODÍSŤ VČAS

Herec Leopold Haverl

Sedemdesiatročný herec Leopold Haverl žiari v muzikáloch, pretože si pri mladých dobíja energiu... Nedávno si pripomenul 50 rokov pôsobenia na scéne, dostal najvyššie štátne vyznamenanie - Pribinov kríž I. triedy, zožal obdiv za excelentný výkon v muzikáli Hello, Dolly! a pred pár týždňami oslávil 70. narodeniny. Herec Leopold Haverl, ktorému nik z kolegov nepovie inak než Hafi, si zaspomínal na sedem odžitých desaťročí...

Spomienky na minulosť

"Mama mi hovorila, že som sa narodil v krásny slnečný deň. Bola nedeľa a vonku boli dva metre snehu. Pôrod trval nekonečne dlho a napokon ma vytiahli von kliešťami, azda preto ma občas bolí hlava," so smiechom opisuje Leopold Haverl svoj príchod na svet. Odmalička býval v Karlovej Vsi, čo vtedy bola vinárska dedina na periférii Bratislavy, kde žili Záhoráci, Maďari i Nemci. "Veľa Karlovešťanov zahynulo počas druhej svetovej vojny, najmä pri bombardovaní továrne Apollo, kde mnohí z nich pracovali. V zime sme sa lyžovali na kopci zvanom Haverlovka - podľa našich predkov - a na konci vojny sa tu zakopávali Nemci pred Rusmi, ktorí napokon prišli zo Slávičieho údolia na koňoch," vykreslil svoje spomienky na mladosť Poldinko. "Volali ma aj Leo a prezývka Hafi vznikla až neskôr, lebo som vedel dobre štekať. Prvý raz som to využil na konzervatóriu, kde sme robievali partizánske etudy a ja som v nich hral psa." Začiatky štúdia neboli jednoduché, pretože mal špecifický akcent a s tým súvisiace drobné ťažkosti so spisovnou slovenčinou. Absolvoval tu dramatický odbor spoločne s Evou Krížikovou, so Zdenou Grúberovou či s Vladimírom Müllerom. Za to, že sa rozhodol stať sa hercom, vďačí otcovi, ktorý bol zamestnaný v Národnom divadle. "Bol som odchovaný na opere a balete. Poznal som celú plejádu vtedajších hviezd," vraví Leopold Haverl, ktorého po prvý raz angažovali do divadla v roku 1954. "Bolo to Dedinské divadlo, kde som si zahral Kuba." Haverlov život bol poznačený tým, že pôsobil až v troch divadlách, ktoré neskôr zrušili alebo zanikli. "Okrem spomínaného Dedinského to bolo aj Trnavské a Divadlo poézie, kde som si vybrúsil jazykový a hlasový prejav. Škoda, že dnes sa už na tieto veci nekladie dôraz a v divadle sa používa akási pouličná jazyková zmes."

Roky na javisku

Domovskou scénou Leopolda Haverla je od roku 1968 Slovenské národné divadlo, ale úspechy v posledných rokoch zaznamenal aj vďaka hosťovaniu v nitrianskom Divadle Andreja Bagara a na Novej scéne, kde si zahral v niekoľkých muzikáloch. Naposledy to bola úloha Horacea Vandergeldera v Hello, Dolly!. "V porovnaní s mojimi úlohami v muzikáloch Grék Zorba či Adam Šangala je to malá postava. Spievam len jednu pesničku a na javisku sa nepretrhnem, keďže Horace nevie tancovať a je vlastne suchár." Čo má s ním spoločné? "Nie som taký bohatý ako on, ale ženy sa mi takisto páčia. Pre mňa sú to však nežné stvorenia a preňho pracovná sila." Ako im Hafi vyznáva lásku? "Som druhýkrát šťastne ženatý, takže lásku vyznávam už iba manželke, a to cez nášho psa Gašpara." Z prvého manželstva má syna Miloša a dcéru Yvett, ktorí sa postarali o to, že dnes je už niekoľkonásobným starým otcom. "Myslím, že mám tri alebo štyri vnúčatá, ale možno je ich už päť. Neviem presne, lebo deti mi to niekedy ani neoznamujú," smeje sa herec, ktorý sa stal v posledných rokoch povestným aj vďaka noseniu originálnych pokrývok hlavy. "Raz mi ktosi povedal, že mi to svedčí, a keďže som starý ješiťák, tak ich odvtedy nosím. V Nitre mi tie čapice štrikujú dievčatá a vždy mi hlásia, keď urobia nejaký nový model. Už mám doma celé farebné spektrum. Je to pre mňa určitý druh talizmanu." Okrem čiapok zbiera aj rôzne veci či rekvizity ako pamiatku na svojich nezabudnuteľných kolegov. "Často si na nich spomínam, nielen v divadelnej šatni, kde visia ich portréty. Občas to býva aj smutné, najmä keď si uvedomím, koľko hercov z mojej generácie je už mŕtvych, veď už som v SND pochoval 74 kolegov a ja som tu nejakým zázrakom či omylom zostal." Keďže sa v týchto dňoch Leopold Haverl dožíva významného životného jubilea, tak je namieste otázka, čo preňho sedemdesiatka znamená... "To, že by bolo načase skončiť v najlepšom. Bez veľkých slov a vyhlásení. Skôr ako by mi to niekto povedal či naznačil. Aj včas odísť je umenie."

Bilancovanie...

Ten, kto videl Haverla "vystrájať" na javisku, však neverí, že koniec môže byť blízko. "Nemôžem robiť toľko, čo predtým, musím si rozkladať sily, aby som uniesol ten batoh, ktorý mám naložený. Zároveň si musím vyberať úlohy, pretože jeden zlý výber môže zrúcať všetko, čo som doteraz vybudoval." O tom, že toho nebolo málo, svedčia desiatky filmov, stovky televíznych inscenácií a tisícky hodín strávených v rozhlasových či dabingových štúdiách, kde využil svoj krásny hlboký a podmanivý hlas. "Ten ma stál strašne veľa peňazí za cigarety a borovičky. Niekedy sme mali mesačne aj štyridsať až päťdesiat predstavení, takže dostal poriadne zabrať a musel som ho niečím mastiť," vysvetľuje nonšalantný elegán prekypujúci energiou. Odkiaľ ju berie? "Nebudete veriť, ale z divadla. Najmä z muzikálov, ktoré sú doslova nabité energiou a robia ich prevažne mladí ľudia - herci a tanečníci. Aj hudba ma dokáže pozitívne naladiť. Je to asi najdokonalejší z výtvorov ľudského ducha a dajú sa ňou vyjadriť takmer všetky pocity, emócie a nálady. Mám ju pustenú skoro stále - pri učení, aj v noci, keď spím. Nepatrím k moróznym ľuďom, ktorí kričia: Vypnite to! Mám síce vyhranený hudobný štýl, ale neprekážajú mi ani rapovačky." Čo mu dokáže urobiť najväčšiu radosť? "Možno to vyznie ako klišé, ale aplauz je pre herca najväčšia odmena. Aj to, keď vás niekto zastaví na ulici a povie, že sa mu páčilo, čo ste hrali. Určite to nerobím pre peniaze. Z divadla sa v dnešnej dobe naozaj nedá vyžiť. Musím sa venovať aj iným aktivitám, ak si chcem udržať aspoň základnú spoločenskú a ekonomickú úroveň. Niekedy sa divím, aké horibilné sumy sa dajú v šoubiznise zarobiť, pretože väčšina hercov môže o tom naozaj len snívať."

A z čoho má najväčšiu obavu? "Zo straty pamäti." Narodeniny nijako špeciálne neprežíval: "Sedemdesiatka sa už neoslavuje, veď to sú už viac než dve tretiny storočia a za mnou tá lepšia časť života. Viem však, že mi SND venovalo predstavenie, aj v nitrianskom divadle budem hrať Adama Šangalu a pri tej príležitosti sa mi poďakujú za to, čo som urobil, ale asi to bude skôr také akademické. Odteraz už budem mať zadarmo MHD, a tak sa teším, že občas sadnem do električky a budem sa donekonečna voziť z Karlovej Vsi do Rače a vždy na konečnej koštovať vínko."

ROMAN SLUŠNÝ


Zpět na obsah