SLOVENSKÉ DOTYKY
 

NIE ČEREŠNIČKA, ZMYSEL!

Je iste zradné klásť si otázky o zmysle čohokoľvek, hoci treba povedať, že práve tie stáli pri zrode filozofie a teda sú zabudované v základoch toho, čomu hovoríme kultúra. Akosi sa však do toho hneď na začiatku zamotávam. Lebo práve o tom chcem písať, o kultúre a jej budúcnosti. Lenže najprv by som sa mal vrátiť k tým otázkam o zmysle. Samozrejme, ťažko tu (či aj niekde inde) vyriešim, aký je zmysel existencie človeka, ľudstva, vesmíru. Asi by kdekoho prekvapilo, keby túto odvekú otázku vyriešil úvodník v marcovom čísle Slovenských dotykov z roku 2004 po Kristovi. Možno je to aj principiálne nemožné.

V každom prípade sa z mnohých príčin ako najprirodzenejšia natíska odpoveď, že to všetko nemá žiadny zmysel: človek umrie, ľudstvo zanikne najneskôr v súvislosti so zánikom vesmíru, podľa kozmologických teórií by nemala napokon nikde zostať zakódovaná ani informácia o jeho existencii. Predsalen však proti týmto úvahám stojí otázka, označovaná aj za najhlbšiu v celej filozofii: Prečo niečo je, než aby skôr nebolo nič? Inými slovami, prečo toľko povyku pre nič? Načo všetky tie planéty a ľudia a fyzikálne zákony, ak to všetko nemá žiadny zmysel? V každom prípade nie je priveľmi motivujúce predpokladať, že veci žiadny zmysel nemajú. Ak si teda urobíme tú láskavosť, že pripíšeme svojmu snaženiu nejaký zmysel, môžeme sa opýtať, aký vlastne je. Môžeme si položiť tú najpatetickejšiu a tisíckrát zdiskreditovanú otázku, ktorá však tým nestráca nič na svojej absolútnej dôležitosti: Aký je zmysel existencie a činnosti ľudstva.

Je zrejmé, že zmyslom môže byť len čosi, čo pretrváva, ba čo sa vďaka existencii ľudstva vyvíja... Čímsi takým je, samozrejme, genofond, prechádzajúci z generácie na generáciu, neustále sa modifikujúci. Tento možný zmysel je ľudstvu spoločný s celým živým svetom. Či dochádza v súčasnosti k zdokonaľovaniu genofondu, alebo sme sa potlačením prirodzeného výberu chytili do evolučnej pasce, to už by bolo na celkom inú úvahu, navyše je to skôr námet pre biológov.

Čím sa však ľudstvo vyčlenilo z ostatného živého sveta, to je kultúra. Kultúra v najširšom zmysle tohto slova - to, čo ukladáme do písma i do predmetov: veda, umenie, všetky inovácie...

Zo samotnej definície pojmu je zrejmé, že čímsi pretrvávajúcim nemôže byť to, čo je spotrebné. Ak sa však pozrieme okolo seba, všetko nasvedčuje, že zmyslom existencie ľudstva musí byť, s prepáčením, žrať a preháňať sa v čo najrýchlejšom aute. Po tom však, okrem zničujúcich ekologických následkov, nič nezostane.

Teda okrem genofondu, inak povedané našich detí, ašpiruje na aký-taký zmysel ľudského plahočenia na tomto svete iba kultúra. Avšak spoločnosť akoby si to neuvedomovala, kultúru považuje len za čerešničku na torte, ktorú môžeme mať iba vtedy, ak sa zvýši pár drobných z iných výdavkov. Je to podobné ako s ekológiou, ktorá je pritom dnes už naozaj o prežití ľudstva. Teda prežitie i zmysel môžeme mať iba vtedy, ak to príliš neohrozí rast rastu výroby stále rýchlejších áut. Keď sa tento spôsob uvažovania zhrnie do pár riadkov, zdá sa taký absurdný, až by človek ťažko veril, že sa ho niekto môže dopustiť. Paradoxné je, že sa ho dopúšťame takmer stále skoro všetci!

Dokonca to ide až tak ďaleko, že keď sa istý popredný intelektuál sťažoval na financovanie sféry kultúry a porovnával platy univerzitných profesorov so zárobkami taxikárov, istý veľmi významný český politik sa vyjadril, že je predsa prejavom flexibility človeka zmeniť zamestnanie smerom k výnosnejšiemu miestu. Ešteže toto nikto neporadil Michelangelovi a Leonardovi da Vinci. Práve oni a ich práca sú tým, čo bolo v ich dobe dôležité, čo malo zmysel, ak teda nejaký zmysel je. Zvyšok spoločnosti, ostatní ľudia vytvárali akýsi servis - dodávali im chlieb a topánky. Pochopiteľne, pekár musel dodať chlieb nielen Leonardovi da Vinci, ale aj obuvníkovi. A obuvník topánky aj pekárovi. Ale veľkosť spoločnosti spočíva práve v jej schopnosti podporovať činnosť tej kultúrotvornej elity. V čase vynájdenia kolesa bol pre ľudstvo dôležitý práve tento vynález. Nepomerne dôležitejší než komfort či nekomfort, ktorý ľudia v tom čase zakúšali. O ňom toho málo vieme a vlastne nás ani priveľmi nezaujíma.

Podpora kultúry nie je jeden z mnohých lobbistických záujmov. Taký, ako požiadavka desaťpercentného rastu miezd tam, či zavedenia ochranných kvót inde. Nie je to čerešnička na torte, je to najvlastnejší zmysel samotnej existencie spoločnosti, ak len chceme nejaký zmysel svojmu počínaniu prikladať.

Vytvorili sme také parametre fungovania vecí okolo nás, že kultúra je bitá najviac. Všetci predsa musia pochopiť, že treba znížiť dane zo zisku nadnárodným spoločnostiam vyrábajúcim unifikovaný konzumný tovar. Inak by sme neobstáli v konkurencii iných štátov, investori by odišli. A ušetriť sa na to musí. Hoci aj na dotáciách do kultúry, alebo dokonca na vyššej DPH na lístky do divadla (čo napokon vďaka vzbure poslancov v Česku na rozdiel od Slovenska neprešlo). Logika je to železná a svojím spôsobom pravdivá. Každý z nás by na mieste politikov musel konať podobne. Oni sami zrejme psychicky chorí nie sú, aspoň nie všetci. Ale ľudstvo ako celok je asi zrelé na psychiatra. Posadnuté peniazmi nedokáže myslieť na nič iné aj za cenu kolektívnej barbarizácie, straty zmyslu vlastnej existencie a konečnej ekologickej samovraždy.

VLADIMÍR SKALSKÝ


Zpět na obsah