SLOVENSKÉ DOTYKY
 

VŽDY SOM ROBIL TO, ČO MÁM RÁD

S fotografom Tiborom Huszárom

Rómov tvrdohlavo nazýva Cigáni, rozumie sa umeniu i obchodu, poradí vám, ako sa v New Yorku naraňajkovať zadarmo - jednoducho pre slovenského fotografa Tibora Huszára je svet gombička.

Máte obľúbeného fotografa?

- Mám ich viacero. Keď som začínal, ovplyvnili ma fotografi Magnumu ako Robert Kapa, Werner Bischof, Chim Seymour, Roberto Levingston, priateľ Cornell Capa, ktorý je prezidentom International Center of Fotography and Gallery v New Yorku. Priatelím sa aj s Arnoldom Newmanom, ktorý ma portrétoval. Tento portrét sa nachádza v mojej knihe o New Yorku. Aj na Slovensku sú vynikajúci dokumentárni fotografi, napríklad Andrej Bán, Alan Hyža, Paľo Breier, Jožko Sedlák. Pred tridsiatimi rokmi som začínal ako asistent Karola Kállaya. Bol som u neho veľmi krátko a potom som išiel svojou cestou.

Spolupracovali ste s Kolomanom Sokolom. Mohli by ste nám popísať túto skúsenosť?

- Vlado Húska, s ktorým som študoval v Prahe, o ňom často rozprával. Preto som o ňom vedel mnoho zaujímavého. Keď som prišiel v roku 1991 do New Yorku, moje prvé kroky viedli za ním. Spriatelili sme sa a napokon som urobil o ňom knihu v slovenčine aj v angličtine. To znamená nielen vymyslel, ale aj nafotil, menežoval, vydal a zaplatil. Pracoval som na nej sedem rokov. V podstate som Kolomana Sokola vrátil nielen Slovensku, ale aj celému svetu. V Amerike žil veľmi neštandardným spôsobom, nemal dílera ani galeristu, takmer nepredával obrazy. Prvú výstavu som mu urobil na Československej misii Organizácie spojených národov v New Yorku za pomoci Eduarda Kukana. Po vydaní knihy ostatné už išlo samo. Dnes existuje centrum Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši, kde sú jeho obrazy i moje fotografie, ktoré som nafotil počas jeho života.

Vašou obľúbenou témou, ku ktorej sa neustále vraciate, sú Rómovia...

- Myslíte Cigáňov? Vyrastal som v Réci, kde žijú Slováci, Maďari a Cigáni a to ma ovplyvnilo. Keď som sa prvýkrát oženil, býval som v Rožňave. Aby som sa nenudil, behal som a fotil Cigáňov. Tak sa mi to zapáčilo, že som si na škole z toho urobil program voľnej tvorby, ktorým som sa prezentoval na výstavách už počas školy. Kniha vznikla, keď som žil v New Yorku. Prišiel za mnou Peter Severín, majiteľ vydavateľstva Gemini a navrhol mi: "Vydám ti Cigáňov!" Ja som sa ho spýtal: "Prečo by si to robil?" Odpovedal mi: "Cítim, že je to dobrá kniha." Naozaj mi ju vydal. Nikdy mu to nezabudnem, pretože bol prvý, kto vydal moju autorskú knihu.

Okrem toho, že ste vynikajúcim fotografom, ste vraj aj šikovným obchodníkom...

- Celý život som na voľnej nohe, preto som musel byť aj obchodník. Keď nie ste 30 rokov nikde zamestnaný, musíte z niečoho žiť. A vždy som žil dobre, to znamená, že som dobre fotil aj predával. Zmena režimu pre mňa nebola problém. Bol som pripravený na trhové hospodárstvo. Živil som sa cez Slovenský fond výtvarných umelcov. Robil som divadlá na Slovensku, rôzne publikácie, monumentálky, výstavy - od návrhov až po realizáciu, audiovizuálne programy pre filmy, už pred revolúciou som vo Viedni fotil pre George Taboriho v divadle "Theater der Kreis"...

Po roku 1989 sa mnohí umelci sťažovali, že boli počas minulého režimu prenasledovaní. Pociťovali ste ho aj vy?

- Mňa nikto neprenasledoval. Žil som v systéme, ktorý nejakým spôsobom fungoval. Samozrejme, mal som proti nemu výhrady, ale vnímam to tak, že celý európsky západný kapitalistický svet sa socializuje. To znamená, že smeruje k ľudským hodnotám. Amerika nie, tá je iná, špecifická - buď tam prežijete alebo umriete. Môj priateľ povedal: "Keď budeš dobrý tam, budeš dobrý na celom svete." Je to previerka schopností. Po revolúcii som robil v koordinačnom centre VPN. Potom som trošku behal po svete, a keď som videl, ako sa to všetko rúca, tak som odišiel do Ameriky. Neskôr sme s priateľom založili komerčné štúdio, ktoré funguje dodnes. Tam som stretol Ruda Mosného, ktorý kúpil pivovar Šariš a ja som mu robil marketing. Keď som sa vrátil, založil som vydavateľstvo "TIBI agency", v ktorom vydávam svoje knihy. Potom som založil s priateľmi "LOGAN Investment a.s." a neskôr reprografické štúdio Spinner a sprivatizovali sme v Pezinku bývalú STS, ktorá je doteraz v mojom vlastníctve. Rozhodol som sa však, že sa vzdám všetkých komerčných akcií a budem sa venovať len fotografii.

Tvrdíte, že každý človek má na tomto svete nejaké poslanie. Čo považujete za to svoje?

- Myslím si, že každý človek je na svete ako nájomca času. To znamená, že príchodom sme všetci odsúdení na smrť. Je len otázkou času, ako ho kto naplní, ako zmysluplne žije, čo robí, a čo za sebou nechá. V mojej predstave sú to knihy, fotky a geneticky deti. Podľa mňa naplnenie človeka je v momente jeho smrti. To je konečné a definitívne. Kým som, robím a pracujem a mám radosť zo života a to, čo robím, mám rád. Možno som ten vyvolený, pretože celý život som robil to, čo mám rád. Nikdy som nemal šéfa, vždy som bol zodpovedný sám za seba.

Na čom momentálne pracujete?

- Práve pracujem na piatich projektoch: je to kniha "Cigáni" a už piaty rok robím príbeh o veriacom človeku cez drevené kostoly na Slovensku. Pripravujem aj svoju tridsaťročnú retrospektívu - fotky, ktoré som doteraz nikde nepublikoval. Tiež chystám knihu o Kolomanovi Sokolovi. Je vlastne literárnym spracovaním 25-hodinového záznamu rozhovorov s ním, kde rozpráva svoje príbehy zo života v prvej osobe. Okrem toho som sľúbil arcibiskupovi Pavlovi Sokolovi, že mu urobím reprezentačnú publikáciu o trnavských kostoloch.

Počuli sme, že máte skvelý tip, ako sa v New Yorku zadarmo naraňajkovať...

- Naučil ma to jeden priateľ z New Yorku. Ráno prídem v saku a kravate do hotela a poviem: "Good morning, 221," alebo iné číslo a idem ďalej. Prídem k stolu, naberiem si jedlo, najem sa a odídem. To je všetko. A toto som praktizoval, až som jedného dňa prišiel a "vymákli" ma. Pýtali odo mňa ubytovaciu kartu a ja som im povedal, že čo si to dovoľujú, veď sú drahý hotel. Vyzeralo to na nejaký podraz, lebo to sa tam nezvykne robiť. Málokto by bol taký drzý. A vtom vidím, že sa niekto na mňa pozerá. Bol to môj priateľ s riaditeľom hotela a poriadne sa smiali. Prišiel predo mnou a zavolal ho: "Poď, ideme nachytať môjho priateľa, ako ti tam vyžiera raňajky." Potom nás predstavil a bolo to v poriadku.

Na Slovensku ste to neskúšali?

- Áno, skúšal. Raz, ale keď som odchádzal, priznal som sa, zaplatil účet a oni sa na tom hrozne bavili. Odvtedy, keď ma vidia, pýtajú sa ma, či idem na raňajky.

MARTINA MITTERPACHOVÁ, MÁRIA ŠIDLOVÁ


Zpět na obsah