SLOVENSKÉ DOTYKY
 

KLAUNOV KLAUN

Miroslav Horníček a Igor Šebo

Je z histórie všeobecne známe, že okolo každého kráľa sa tmolil klaun, šašo, ktorý mal právo hovoriť mu pravdu, keď si to ostatní netrúfli, rozveseľovať ho, keď neboli správy najpriaznivejšie a utešovať ho, keď sa nepriaznivé informácie potvrdili. Neraz mi zišlo na um, ako žil, cítil a myslel práve kráľov šašo, či i on sem-tam nepotreboval svojho klauna, aby ho potešil, rozveselil a utešil. Je čosi bláznivého i dojemného na tejto myšlienke. Rozhodne sa mi však natískala vždy, keď som sledovala spoločné vystúpenia českého herca a spisovateľa Miroslava Horníčka a slovenského šansoniéra žijúceho v Prahe Igora Šeba.

Hovoria o sebe len v superlatívoch. Ich vystúpenia sa postupne stali koncertom dvoch priateľov. Miroslav Horníček nezabudne pri každej príležitosti upozorniť na Igorov talent. A to nielen ten spevácky. Našiel v ňom tak dlho hľadaného nového javiskového partnera, nahrávača a človeka rovnakej krvnej skupiny. A Igor Šebo vždy pripomína, čo všetko ho jeho skúsenejší a slávnejší kolega naučil, čo všetko mu za tie roky spolupráce dal. V súčasnosti nie je Miroslav Horníček v najlepšom zdravotnom stave po tom, čo nešikovne spadol, zranil sa a pomerne dlhý čas strávil v nemocnici. Obaja však veria, že všetko zahojí lekár čas a znovu budú putovať po českých a slovenských mestách, aby ľudí aspoň trochu potešili a rozveselili. Veď klaunov dnes potrebuje vari každý z nás...

S HORNÍČKOM UŽ NEVYSTUPUJEM!

Igor Šebo po prvýkrát účinkoval s Miroslavom Horníčkom v roku 1993, bude to teda už takmer deväť rokov. Vo februári mal mať Igor v Plzni jeden zo svojich koncertov, na ktorých ho tradične na klavíri sprevádza hudobník Jiří Toufar. Jeho agentúra mu pred koncertom oznámila, že usporiadatelia by na vystúpení radi privítali aj pána Horníčka (je všeobecne známe, že pochádza práve z tohto mesta). "Pomyslel som si, to je fajn, do smrti sa budem chváliť, že som robil jedno predstavenie s Horníčkom," usmieva sa pri tej spomienke Igor. "Keď som mu volal, povedal, že sa dohodneme v aute po ceste. V aute nám však vysvetlil, že je už starý človek a potrebuje na cestách spať. Tak sme sa opäť na ničom nedohovorili. Keď sa zobudil, rozhodol sa, že nebude mojím hosťom, pretože práve on tu je doma, ale naopak budem ja jeho hosťom. Uistil sa iba, či sa ma môže pýtať na hocičo." Večer sa však vyvíjal úplne odlišne. Miroslav Horníček sa pohodlne na javisku usadil, vzal do ruky pohár vína, pozrel pokojne na vyčkávajúceho Igora a povedal: "No tak si sedněte a ptejte se!" "Oblial ma pot, keďže som čakal, že otázky bude klásť on, ale rýchlo som sa čo najviac skoncentroval, aby som vymyslel aspoň niečo inteligentného. Horníček však prakticky na nič nechcel odpovedať. Nedá sa to inak nazvať, než že ma riadne vydusil. Keď som sa napríklad spýtal na spoluprácu s Werichom, len sucho utrúsil: 'O tom mám samostatný pořad - jestli jej diváci chtějí, ať si mě pozvou.' Ľudia sa chcechtali, ale ja som bol úplne spotený a obchádzali ma mrákoty. Cez prestávku som za ním prišiel úplne zúfalý a povedal, že to mi nemôže robiť, veď tí ľudia si napokon kúpili lístky... V druhej polovici už bol komunikatívnejší. Najlepšie však bolo, že po skončení za ním prišiel jeden jeho niekdajší kolega a nadšene povedal: 'Mirku, to bylo strašně fajn, jak dlouho jste to zkoušeli?!' Vtedy mi došlo, že Horníček je samozrejme taký profesionál, že má všetko vždy pod kontrolou. I keď sa to na prvý pohľad nezdá... Ale ja som si vtedy povedal, že s Horníčkom už nikdy nevystupujem!"

Bol to však napokon Miroslav Horníček, kto sa ozval a navrhol ďalšiu spoluprácu. A nie je krátka. Veď doteraz spolu vystupovali už dvestodvadsaťkrát. Igor Šebo a Jirka Toufar sa ani nestihli spamätať z tohto, ako týchlo nastala situácia, kedy im Miroslav Horníček povedal, aby vystúpenia viedli sami, pretože k nim má úplnú dôveru. Nikdy ich neopravoval, nič nezakazoval, ani neprikazoval. Keď mal nejakú pripomienku, tak ju navrhoval veľmi jemne, taktne, pretože dobre z vlastnej skúsenosti vie, že program sa môže vydariť len vtedy, keď sa budú všetci cítiť príjemne. Tak v hľadisku, ako aj na javisku. Čoskoro tiež donútil oboch mladých mužov, aby mu tykali. (Keď ho oslovovali "pán Horníček" hovorieval: "Takto mi nevravte, lebo mám pocit, že je tu niekde môj otec!"). "Pre nás napriek tomu zostal 'Pánom Horníčkom'", dodáva k tomu Igor.

NA SLOVENSKU AKO PRI MORI

Miroslav Horníček sa narodil v roku 1918. Ako vraví, je rovnako starý ako bolo Československo. "Narodil som sa v Československu a zostal som navždy Čechoslovákom," hovorí. Raz Igorovi veľmi zanietene rozprával, ako mu na jednom ich koncerte na Slovensku za túto vetu ľudia postojačky tlieskali. Igor vtedy jemne podotkol: "Ale Mirek, zdá sa mi, že som pritom bol." A Horníček na to pohotovo odpovedal: "Áno, a ty jediný si pískal!"

Vari všetky predstavenia Miroslava Horníčka sú založené najmä na jazykovom vtipe a jazykovej kreativite. Keď mal pred rokmi po prvý raz vystupovať na Slovensku, tak sa bál, či tamojší diváci zachytia všetky tieto jazykové nuance. Bol však prekvapený, že tu bol ohlas ešte lepší a citlivejší ako v Čechách. Slováci akoby ešte viac oceňovali "fajnovosti" jazyka. Vždy preto hovoril, že tam prakticky chodil ako domov. Rád sa s jazykom hrá a na slovenských vystúpeniach takmer vždy zaradil aj nejaký ten česko-slovenský "jazykový kútik". (Začal napríklad hovoriť o slovenských hôrnych chlapcoch a žiadal Igora, aby ho pri tejto príležitosti oslovoval Hôrniček. "Na Slovensku by si bol skôr Baníček," usmerňoval ho vtedy Igor)

"Najčastejšie sme na Slovensko chodili do bratislavského Štúdia S k Lasicovi a Satinskému, ktorí, aj keď nemohli byť na našom vystúpení, si vždy našli čas, aby za nami prišli, pohovorili, zaspomínali," vraví Igor Šebo. Veď napokon je známe, že aj Miroslav Horníček prispel k tomu, že Lasica a Satinský zotrvali ako humoristická dvojica. Keď mali ešte ako študenti jedno zo svojich prvých vystúpení v bývalej Tatra revue, teda vlastne v dnešnom Štúdiu S, prišiel sa na nich pozrieť aj Horníček, ktorý bol náhodou práve vtedy v Bratislave. Síce na nich počas vystúpenia hravo strieľal z hľadiska kôstky z čerešní, ale po skončení prišiel za nimi a veľmi ich pochválil. Povedali si vtedy, že keď sa to páči Horníčkovi, tak hádam to, čo robia, nebude až také zlé. Jeho slová im dali akýsi impulz, aby v tom pokračovali. Chvíľu nato ich pozval Horníček aj do Prahy na svoje televízne vystúpenia a dal ich dohromady s režisérom Jánom Roháčom. Ale to už by bola iná história.

Horníček, Šebo a Toufar spolu pochodili s programom, ktorý ktosi nazval "Piesne a smiech" (ani jednému z nich sa tento názov nepáči!) kus Slovenska, najviac mestá na východe a západe krajiny. Boli to prekrásne "pánske jazdy", na ktoré všetci traja radi spomínajú. Čo mal však Miroslav Horníček najradšej, boli ich spoločné pobyty v Pezinku, odkiaľ viackrát vyrážali do okolitých miest. Bývali v príjemnom súkromnom penzióne, kde sedávali na záhradke a občas chodili aj na výlety po okolí. Herec sa tu cítil vynikajúco. "Mám pocit, z oblohy, zo vzduchu a z celého rázu krajiny, akoby som bol už pri mori," hovorieval.

Vek trápi Miroslava Horníčka, ako napokon každého, najrôznejšími neduhami. Má pomerne silnú cukrovku, a tak sa chlapci stali na cestách do určitej miery aj jeho ošetrovateľmi. Igor sa dokonca naučil aj pichať mu inzulín počas prestávok ich spoločných vystúpení. "Neraz akoby bol zaskočený svojou fyzickou slabosťou, nahnevaný sám na seba, a preto pochopiteľne veľmi rozmrzený," hovorí k tomu Jirka Toufar. "Desili sme sa, ako bude vyzerať predstavenie, na ktoré sme sa chystali - on však vyšiel na javisko, nadýchol sa a zrazu sa stal úplne iným človekom. Plným elánu a energie." Vždy, každý večer sa dokázal aj hrať - i s tými, s ktorými bol na javisku. Zakaždým si dal napríklad tú námahu, aby niečo nečakane zmenil. "Nikdy som nemohol pri ňom takzvane spať," smeje sa Igor. "A bolo to dobre, lebo potom aj divák cítil, že sa na javisku niečo deje, že to medzi účinkujúcimi iskrí."

Igor Šebo sa na záver spomienok ešte zamýšľa: "Boli sme spolu často a v najrôznejších situáciách - nevyspatí, hladní, unavení, v noci, či zavčasu ráno - ale v živote som Miroslava Horníčka nepočul povedať o nikom krivé slovo. Poznal som, že je to veľmi dobrý a láskavý človek s nesmiernou dávkou tolerancie. Keď rozpráva nejakú príhodu, nevylepšuje si ju nasilu, nepridáva k nej, nezveličuje. Jeho rozprávanie je vždy pravdivé, a preto je také pôsobivé."

X X X

Je príjemné počúvať rozprávanie dvoch ľudí, ktorí si rozumejú, ktorí zažili také množstvo príhod, úsmevných i dojemných, že by sa do jedného článku zďaleka nezmestili, a ktorí najmä priniesli svojím dialógom radosť toľkým divákom! Jednoducho je krásne, keď klaun nájde svojho klauna. A nie je podstatné, kto z nich je ktorý...

NAĎA VOKUŠOVÁ


Zpět na obsah