SLOVENSKÉ DOTYKY
 

STRATIL SOM DÔVERU K ĽAHKÝM RIEŠENIAM

Herec vo funkciách Andy Hryc

Slovenský herec a manažér Andrej Hryc vyštudoval v rokoch 1967-1971 herectvo na VŠMU v Bratislave. Po ukončení bol členom činohry Štátneho divadla v Košiciach a neskôr zostal v slobodnom povolaní. Po dvoch rokoch pôsobenia na bratislavskej Novej scéne sa stal riaditeľom Rádia Twist i spolumajiteľom a predsedom predstavenstva Rádia Twist, a.s. Od roku 1992 bol zakladateľom a prezidentom Asosiácie nezávislých rozhlasových staníc na Slovensku, neskôr jeho viceprezidentom. Podniká aj v ďalších oblastiach - jeho meno sa pre Bratislavčanov spája napríklad s návštevou kaviarne, cestovnej kancelárie, ba i s postom honorárneho konzula Seychelskej republiky. Na začiatku decembra minulého roku minister kultúry Milan Kňažko poveril Andreja Hryca vedením kontroverznej Novej scény

Prečo ste sa vy - podnikateľ - rozhodli stať riaditeľom štátneho divadla?
- Zavolal ma minister kultúry Milan Kňažko a povedal, že z vážnych dôvodov odvoláva riaditeľa Mareka Ťapáka. Zároveň ma požiadal, aby som post riaditeľa na istý čas prevzal...

Prečo práve vás?
- Bol som ministrovým poradcom keď ten v roku 1998 odvolával riaditeľa Dušana Jarjabka. Už vtedy mi ponúkal, aby som sa stal riaditeľom. Ja som však z pochopiteľných príčin nemal záujem, preto som mu navrhol Ťapáka. Vo chvíli, keď sa ho vlani rozhodol odvolať, zase ma zavolal a povedal, že tentoraz ide do tuhého a na Novej scéne treba v najbližších mesiacoch zabezpečiť jej chod. Tentoraz som nemal silu povedať nie, pretože som sa za vzniknutý stav cítil morálne zodpovedný.

Kedy končíte?
- Riaditeľom nemôžem byť dlhšie ako do 1. apríla. Vtedy vstúpi do platnosti zákon o verejnej správe a nový Zákonník práce. Tieto legislatívne normy nepripúšťajú, aby som bol zároveň konateľom súkromnej firmy a šéfoval organizácii napojenej na štátny rozpočet. Môj výber je jasný, lebo nič na svete mi nie je svätejšie ako rádio Twist.

Akú chybu urobil exriaditeľ Ťapák?
- Podľa mňa tú, že delegoval svoje právomoci neschopným ľuďom. Uveril tým, ktorí - buď z hlúposti, z nevedomosti, alebo možno aj úmyselne - zneužili jeho dôveru.

Čo to znamená pre súčasný praktický chod divadla?
- Nijako špeciálne sa to na ňom neprejavuje a dúfam ani neprejaví. Nová scéna pripravuje premiéru muzikálu "Klietka bláznov" v réžii Jozefa Bednárika. Aj všetko ostatné funguje, repertoár beží, normálne hráme.

Kúpili by ste si také divadlo?
- Určite, keby som mal naň peniaze.

Podľa vás by mala byť Nová scéna v súkromných rukách?
- Keby bola súkromná, určite by ju niekto riadil lepšie, ako to bolo kedykoľvek predtým. Dnes sú všetky financie, ktorými disponuje, prostriedkami štátneho rozpočtu. Dokonca aj vstupné, ktoré vyberieme od divákov, sa vo chvíli ako sa objaví na účte Novej scény, stáva prostriedkom štátneho rozpočtu. O investovaní týchto peňazí a vôbec o ich osude rozhoduje úradník na ministerstve kultúry. Teraz sa nám napríklad pokazila telefónna ústredňa. Aby sme si mohli kúpiť novú za 120-tisíc, musím listom žiadať ministerstvo, aby príslušný úradník rozhodol, či ju potrebujeme, alebo nie. V štátnej inštitúcii je všetko nepružné, nefungujúce, ťažkopádne. A musíte rešpektovať rozpočtové pravidlá. Výsledkom toho je, že na Novej scéne používam twisťácky mobil a svoje auto.

Vedelo by sa takéto divadlo uživiť ako súkromná firma?
- Som presvedčený, že áno. Nová scéna by mala byť súkromná preto, aby nielenže mohla žiť z vlastných peňazí, ale aj preto, aby robila to, čo robiť má a fungovala tak, ako fungujú všetky divadlá na svete.

Vy máte záujem o jej privatizáciu?
- A prečo by som nemohol mať? Som herec - a nie zlý, som producent - a nie zlý, som manažér - a desať rokov šéfujem významnému médiu. Nemám predpoklady, aby som sa mohol uchádzať o privatízáciu tohto divadla?

Takže sa oň uchádzate?
- Zatiaľ to nie je reálne. Až sa štát rozhodne, že Novú scénu odštátni, určite budem jedným z hlavných záujemcov o participáciu na tomto projekte.

Nevylepšujete si pozíciu budúceho privatizátora tým, že sedíte na riaditeľskej stoličke?
- V privatizácii by mal uspieť ten, kto predloží najlepší projekt.

Čomu ste sa najviac venovali v riaditeľskej funkcii?
- Predovšetkým sme museli vymyslieť novú organizačnú štruktúru. Tu nikdy nijaká neexistovala. Respektíve existovala, ale ešte z čias komunizmu.

Ani za riaditeľovania Dušana Jarjabka či pred ním Ľuba Romana?
- Nie, nedopátrali sme sa k nijakému "pavúkovi". Vôbec nebolo jasné, kto je komu podriadený a kto za čo zodpovedá. Môj šok bol o to väčší, že som prišiel z dobre fungujúcej súkromnej firmy do zle fungujúcej štátnej.

Uveďte konkrétny rozdiel,
- Na to, čo v Twistw robí jeden človek, tu treba sedem ľudí. Potom si okamžite musíte položiť otázku, prečo máme ako daňoví poplatníci prispievať na ich mzdy?

Ako vás prijali divadelní kolegovia v pozícii riaditeľa?
- Naše vzťahy sa za posledných desať rokov už jasne vykryštalizovali. Sú ľudia, ktorí ma majú radi a akceptujú to, čo robím. A sú ďalší, ktorí mi nevedia prísť na meno. Tí prví sa čudujú, čo sa vo finančnej oblasti divadla dialo a druhých som si proti sebe poštval ešte viac.

Čo sa stane po vašom odchode z Novej scény?
- Predovšetkým nový riaditeľ už nebude tak ľahko odvolateľný ako doterajší ponovembroví. Spomínané zákony mu totiž poskytnú definitívu. Veď napokon aj pri politických zmenách sa na ministerstve budú meniť len ministri a štátni tajomníci. Nižšie posty ostanú "zabetónované" podobne ako post riaditeľa štátneho divadla.

Zmenil sa v posledných rokov váš systém hodnôt?
- Veľmi, lebo som sa veľa naučil. Stratil son napríklad dôveru voči politikom, dôveru voči takzvaným ľahkým riešeniam a dospel k záveru, že sa môžem spoľahnúť len na seba a na svojich najbližších.

Čo si myslíte o tom, že človek po 89. roku prišiel o mnohých kamarátov?
- Rád čítam memoárovú literatúru a literatúru faktu. Ona ma presviedča o všeobecnej platnosti toho, že od istého veku sa ľudia začínajú chtiac-nechtiac porovnávať s rovesníkmi a tí, ktorí sú menej úspešní, majú s tým vážne problémy. Tu kdesi treba hľadať rozbitie starých kamarátstiev.

Menej úspešní si podľa vás neveria, alebo cítia, že už úspešní nebudú?
- Možno jedno aj druhé. Vychádzam z toho, že v ich prípade štartuje závisť, s ňou zloba a následne všetky ostatné negatívne city, niekedy i nenávisť. Kedysi som mal veľa kamarátov. V mojom byte sa schádzala skupina asi 40 ľudí. Tento strapec sa postupne zmenšoval a dnes by som sa niekedy cítil - nebyť rodiny - úplne sám.

Nepripisujete to povedzme tomu, že je tu obdobie, ktorému dominuje konzumný spôsob života?
- Bude to asi tým, že zrazu - po stojatom a nudnom socializme - o niečo ide. Už nie sme všetci rovní. Aj sociálne nožnice sa roztvorili a roztvárajú čím ďalej, tým viac. Ľudia sa viac zaoberajú sami sebou a nie je, pravdepodobne, čas na stretávanie pri vtipoch a popíjaní vínka. I keď - na druhej strane - za rozbitými priateľstvami treba vidieť aj to, že kdesi vo svojom vnútri nosíme hlúpe malichernosti a predpojatosti voči druhým, ktoré nedokážeme prekonať. Možno ani ja to ešte neviem.

PETER ŠPORER


Zpět na obsah