SLOVENSKÉ DOTYKY
 

MUZIKÁL BY SOM ZA ČINOHRU NEVYMENIL

Herec a spevák Ján Slezák

Na hudobno-dramatický žáner, ktorý slávi také úspechy na našich javiskách v podobe muzikálov, nazerá mnoho ľudí s dešpektom ako na takzvanú ľahkú múzu. To zaiste možno. Z hľadiska stvárniteľov postáv si ale bezpochyby zaslúži rešpekt. Veď v sebe stelesňuje činohernú, spevácku aj tanečnú zložku a to už, panečku, nemôže odohrať hocikto! To musí byť všestranne nadaný a vyškolený typ. Vo všetkých troch zložkách obstojí na javisku divadla Broadway na pražskej Příkopě na výbornú jeden mladý muž zo Slovenska. Volá sa Ján Slezák. Vyšportovaný typ s ostro rezanými črtami tváre a vľúdnym pohľadom. Choďte sa pozrieť hoci na retro muzikál "Rebelové", kde ho uvidíte v jednej z hlavných postáv či na muzikál "Kleopatra", kde sa s ním stretnete ako s Markom Antoniom. A to má vo svojich 25 rokoch na konte ešte ďalšie roly: Hamleta v brnianskom divadle a Vala Xaviera v "Zostupe Orfea" v Divadle ABC v Prahe. Keď si uvedomíme, že v činohre je slovný prejav pre herca jeho kľúčový nástroj a vkročiť do iného, hoci príbuzného jazyka, je tvrdý oriešok, obstál Ján Slezák v Orfeovi na výbornú. Organicky zapadol do plejády českých hercov, tvoril vygradovaný duet s protagonistkou Simonou Stašovou v úlohe Lady Torrancovej. Jeho tulák s gitarou v drsnom svete amerického juhu prekypoval romantickou básnivosťou aj civilnosťou či tvrdosťou, ak sa bolo treba vzoprieť. Ako vravím, nerobí nám Slovákom v matičke Prahe hanbu. Ba naopak. Až by sme mali sklon nadúvať sa pýchou, nebyť skromnosti herca, ktorý vás vzápätí uzemní. Dosť vzácne v dnešnej mladej generácii umelcov, o ktorej nedávno povedal spisovateľ a scenárista Dušan Dušek, profesor na bratislavskej VŠMU, že sú "sebavedomí a prirodzene slobodní"...

- Vôbec prvé divadlo, v ktorom som kedy hral, bolo amatérske divadlo pri Základnej umeleckej škole v Senici. Viedla ho pani Anna Gamanová, výborná herecká lektorka svetového kalibru. Bohužiaľ pred dvomi rokmi zomrela. Súbor sa volal ZÁDRAPKY - nie azda od slova zadrapovať, ale znamená to ZÁpadoslovenské DRAamatické PoKusY. Po maturite som vyhral celoštátne finále Porty v Prahe a začal som tancovať v skupine Scream. Spieval a tancoval som - každé osve. Až jednej mojej kamarátke prišlo na um, že by som to mohol skúsiť spojiť, že by som mohol skúsiť muzikál. Nasmerovala ma do Brna, kde ma prijali na muzikálové herectvo na JAMU.

Čo zapracovalo u vás viac? Talent hlásiaci sa ku slovu alebo snaha dostať sa ďalej, vytrvalosť či nebodaj dravosť...

- Nechával som tomu voľný priebeh. Divadlo ma vždy veľmi bavilo. Ale mal som aj iné záujmy - napríklad enviromentalistiku. Trhalo ma to na dve strany. Ale predsa len divadlo ma strhlo viac. Nie z hľadiska exhibicionizmu, pretože svojím založením som introvert. Málokomu niečo poviem - len ľuďom, ktorým skutočne verím. Ale to je možno mojou úprimnosťou, že vyjavím, čo si myslím. Najmä v profesionálnom živote mi táto moja povaha môže privodiť nebezpečenstvo. A čo sa týka podielu talentu a práce na sebe. Talent je naozaj len malé percento z toho, čo človek dokáže na javisku. Drvivá väčšina výkonu je len práca. Na druhej strane: ak človek nie je prirodzený talent a má to len vydreté, nemôže na javisku prirodzene reagovať. Povedala mi raz bývalá spolužiačka, keď sme rozoberali jednu scénu: "No a ty si ako vnímal tú scénu? Ty si nebol v postave?" Myslím, že "byť v postave" je do istej miery nebezpečenstvo. Herec - aj keď hrá čokoľvek, akúkoľvek drámu, aj keď sa do postavy poklad, vždy musí mať nadhľad. Lebo ak ten nadhľad stratí, môže stratiť komunikáciu s divákom. Herec, spevák, tanečník je vlastne aj psychológ. Keď príde na javisko, potrebuje si obecenstvo otipovať. Niektorý typ obecenstva sa ponára skôr do seba, zatlieska počas predstavenia sem-tam a nakoniec sú búrlivé ovácie - ak je predstavenie dobré, samozrejme. Iný druh obecenstva tlieska za každým číslom a smeje sa. Vždy je to úplne iné. Aj toto ma na mojej práci fascinuje, tá živosť divadla. Niekedy má herec na javisku počas predstavenia pocit, že hrá veľmi zle. Nevníma scény, niečo ho trápi alebo je takým spôsobom rozhodený, že sa nedokáže sústrediť. Nechce sa mu ísť ani na klaňačku. Inokedy máte pocit, že idete s tou postavou a podávate výkon a potom príde režisér a povie vám, že je to zlé. Nestačí byť presvedčivý voči sebe samému. Divadlo je pre ľudí a herec to musí preniesť na diváka.

Dá sa presvedčivo stvárniť aj postava, do ktorej sa od začiatku nerád vciťujem?

- Dá, určite. Od začiatku treba postavu hodnotiť aj z hľadiska diváka. Na škole som hral jednu postavu, ktorá bola strašná potvora a dosť v protiklade k môjmu typu. To sa mi podarí málokedy. Bohužiaľ, väčšinou hrám "klaďasov". V jednej historickej hre som hral inkvizítora. Vyslovene som sa v tom vyžíval, že som mohol byť "taká sviňa". Človek potrebuje kontrasty. V "Rebeloch" by som si napríklad najradšej zahral postavu Olda. Je to krásne napísaná postava, má krásny vývojový oblúk. Na začiatku je podaný ako potvora a krivý človek a nakoniec z toho vyjde čosi celkom iné.

Ktoré z postáv doposiaľ stvárnených máte najradšej?

- Som muzikálový herec a muzikál by som za činohru nevymenil. Je to paradox, ale najradšej mám Hamleta a Orfea - to sú činoherné postavy. Moje terajšie muzikálové postavy nie sú mojimi srdcovými záležitosťami. Ale so Šimonom z "Rebelov" zrastám a som s ním čím ďalej tým viac spokojnejší. Lebo hoci sú s ním spojené jednoduchšie pesničky a výkony ako v "Kleopatre", je to muzikálová postava. Konečne! Pretože Marcus Antonius nie je muzikálová postava. "Kleopatra" nie je muzikál. Je to popová opera. V muzikáli musia herci hrať, spievať a tancovať. V "Rebeloch" sa môžem pretiahnuť po javisku, môžem si zatancovať, zahrať a zaspievať.

Máte na svojom konte slušnú kôpku pôsobísk. Spája sa vám kreativita s nejakým priestorom silnejšie ako s ostatnými?

- Zvykol som si na pražské publikum. Už by som odtiaľto neodišiel asi aj vďaka príležitostiam, ktoré tu sú. Ale mám jeden poznatok: smerom na východ je to možno biednejšie ekonomicky, ale vrelšie a vrúcnejšie citovo. Ak prejdete hoci len na Moravu, či ďalej na Slovensko, cítite, že tam je iná mentalita. Nechcem povedať, že lepšia, to je relativita každého pocitu. Na Slovensku je vďačnejšie publikum než v Čechách, aspoň v Prahe. Možno je to tým, že sa tam toľko výpravných predstavení nehrá, je to pre ľudí vzácnejšie. Alebo tým, že Slováci sú viac nabití emóciami. Neviem.

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah