Pozoruhodná publikácia?

Pod týmto názvom vyšla na jeseň 2003 v Bratislave jedna z najpozoruhodnejších publikácií v ostatnom čase. V rozsahu 263 strán je plno faktov i myšlienok. Knihu vydal Inštitút pre verejné otázky v rámci edície Slovensko v pohybe. Pripravilo ju 6 analytikov a zároveň prognostikov na čele s Fedorom Gálom. Spolu s ním to boli Peter Gonda z Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, Miroslav Kollár a Grigorij Mesežnikov z IVO ako aj Marián Timoracký z United Consultants a Peter Zajac zo Slovenskej akadémie vied.

Viac ako 30 expertov vrátane niekoľkých z bratislavskej Univerzity Komenského a Rudolfa Zajaca, ktorý sa medzitým stal ministrom zdravotníctva, pripravilo 23 podkladových štúdií. Medzi nimi nájdeme i meno Antonína Raška z Univerzity Karlovej v Prahe. Konzultácie poskytli i ďalší intelektuáli vrátane Jana Kellera z Ostravskej univerzity, ktorého názory neboli využité a Imricha Vašečku z Masarykovej univerzity v Brne.

Kniha sa pripravovala od augusta 2001 a iniciátori celej akcie hodlajú v nej pokračovať i po zverejnení verzie, o ktorej je tu reč, s nádejou, že do nej bode zapojená nielen odborná, ale i širšia verejnosť.

Krajina so spoločnou budúcnosťou

Fedor Gál v úvodnej kapitole, nazvanej "Krajina so spoločnou budúcnosťou" ďakuje Centru pre sociálne a ekonomické stratégie Fakulty sociálnych vied UK v Prahe, na čele ktorej stojí Martin Potůček, za inšpiráciu a poskytnutú pomoc. CSES sa vyčlenila z Rady vlády pre ekonomickú a sociálnu stratégiu, ktorá vznikla po nástupe ČSSD k moci. Doposiaľ vydalo tri rozsiahle publikácie, posledná je z roku 2003, nazvaná "Putování českou budoucností". CSES pôsobí vďaka financiám zo štátneho rozpočtu ČR, kým sponzori diela "Slovensko na ceste do neznáma" sú zahraničné Ford Foundation a Open Society institute. IVO zdôrazňuje, že je nezávislým občianskym združením odborníkov z rôznych oblastí, ktoré podporuje rozvoj demokratickej kultúry a otvorenej spoločnosti v SR. Čestným prezidentom je Martin Bútora.

Čo si myslia občania Slovenska

Autori ambicióznej publikácie "Slovensko na ceste do neznáma" mali k dispozícii viacero prieskumov verejnej mienky, ktoré zorganizovali tak domáci ako aj zahraniční výskumníci. Niektoré sa týkajú všetkých občanov, teda aj Maďarov a Rómov a malých národnostných skupín, iné podchycujú len nálady Slovákov. Spracovanie expertov je občas veľmi originálne a nie nezaujímavé napríklad v kapitole o kvalite života, kde sú pocity ľudí zhrnuté do jedenástich skupín s neobvyklými názvami: praktická žena, workoholik, ambiciózny človek, miestny frajer a podobne.

Čitatelia v Českej republike si bezpochyby so záujmom prečítajú, že väčšina opýtaných považuje za najpozitívnejšiu udalosť 20. storočia na území Československa jeho vznik v roku 1918, jeho obnovenie tiež vďaka Slovenskému národnému povstaniu v roku 1944 a štátny prevrat v novembri 1989, ako aj jeho rozpad a vznik Slovenskej republiky v roku 1993. Najnegatívnejšie sú vnímané transporty Židov do koncentračných táborov počas takzvaného Slovenského štátu a obsadenie ČSSR armádami štátov Varšavskej zmluvy v auguste 1968. S touto udalosťou korešponduje ocenenie Alexandra Dubčeka ako najpozoruhodnejšej osobnosti uplynulého desaťročia, a to spolu s M. R. Štefánikom. Najhoršie dopadli v týchto prieskumoch prezident Jozef Tiso, ďalej Gustáv Husák a Vasil Biľak.

Prieskum medzi slovenskými Maďarmi ukázal, že pre nich je najnegatívnejšou historickou udalosťou odsun časti z nich do Maďarska po 2. svetovej vojne a z tohto hľadiska hodnotia i takzvané Benešove dekréty. Pozitívne sa im nejaví ani vznik SR v roku 1993 a sú tiež zhovievavejší v hodnotení situácie v ČSSR pred novembrom 1989. To sa ale mení aj u väčšinových Slovákov.

V kapitole "Hľadanie hodnôt pre 21. storočie" nájdeme k nej nasledujúci komentár: "Vo vzťahu ku slovenskému štátu narastali v 90. rokoch odsudzujúce postoje, kým voči prednovembrovému režimu a jeho hlavným predstaviteľom sa prejavovala silnejúca benevolencia. Veľká časť občanov vníma toto obdobie ako "časy, kedy bolo lepšie", ignorujúc pritom totalitný charakter režimu. V porovnaní s inými postkomunistickými krajinami je tolerancia návratu komunistov do verejných funkcií najväčšia práve na Slovensku. Znateľný je príklon k pohodlnému zabúdaniu alebo - keď sa to hodí - (napríklad v záujme politickej mobilizácie) k sebaoslavujúcej tvorbe mýtov.

Vysnený ideál a tvrdá realita

Jednotlivé kapitoly knihy sú rozdelené do troch častí. Najprv ide o pohľad na stav krajiny, ako sa autorom javil koncom leta roku 2003. Potom nasleduje kapitola "Od problémov k prognózam", v ktorej nájdeme najprv scenár - výnimočne i dva - pravdepodobného vývoja. Po ňom je nám predložený obraz, ktorého dosiahnutie by bolo podľa autorov žiaduce. V úvodnej kapitole sa k tomu hovorí: "Hoci nikdy nepoznáme presnú podobu vysnenej krajiny budúcnosti, mali by sme sa aspoň dohodnúť, že prvoradé je zachovať ju ako pestrý priestor príležitostí pre kvalitný život."

Kapitoly majú v záhlaví citát nejakej, väčšinou celosvetovo známej osobnosti, ktorý má navodiť predstavu o predkladanom obsahu. Napríklad Ralf Dahlendorf uvádza časť nazvanú Trh práce, zamestnanosť a zamestnávateľnosť výrokom: "Zamestnanosť pre samotnú zamestnanosť je recept na hospodársku neefektívnosť." Pod spomenutou kvalitou života sa rozumie iba "pocit slobody a individuálnej dôstojnosti." Trochu málo i pre liberála.

Súčasná situácia na Slovensku je prevažne hodnotená veľmi kriticky a očakávaný vývoj - ak by sa neuskutočnil ten vysnívaný - značne pesimisticky. Čo sa týka napríklad dôvery v súčasnú výkonnú moc, tá v období od pádu Vladimíra Mečiara v roku 1998 "zažila veľmi prudký pád, i keď na počiatku ju mala veľmi veľkú." The Economist z 8. novembra 2003 predvída o osude SR v prípade rozpadu EU a NATO, kedy by sa táto krajina "mohla dostať do stavu permanentnej nestability, ohrozujúcej samotnú existenciu štátu". Podobné úvahy sú možno ovplyvnené názormi zo zahraničia alebo ich tam tiež pomáhajú vyvolávať.

Britská vláda si objednala u agentúry Control Risk Group štúdiu o prípadných rizikových oblastiach v roku 2004. Slovensko je spolu s Rumunskom zaradené medzi štáty so stredne politickou nestabilitou, kým vysoká je napríklad v Libérii a najvyššia v Somálsku.

V publikácii sa objavujú v rámci žiadúceho vývoja aj optimistickejšie prognózy, sú však často podmienené ďalším posunom politického spektra doprava s tým, že vyprofilovaná ľavica takmer neexistuje alebo má podobu "protisystémovej KSS" či "protireformnej strany typu Smer". Je vyjadrená nádej, že dôjde k výmene celej politickej garnitúry, že regióny dostanú autonómiu, že vzniknú kvalitné elity od ekonomiky až po šport a tak ďalej.

Konzervativizmus i liberalizmus mení podobu

Čo a ako sa v knihe kritizuje či pochváli závisí zrejme v nemalej miere i od toho, kto je autorom toho či oného podkladu, čo sa priznáva i v predslove: "Rozmanitosť názorov je prirodzená. Preto bol ustavený editorský tím, ktorý mal dávať dielu jednotný jazyk. Táto ambícia sa ukázala ako platonická. Alternatívou však bolo nenapísať nič."

A tak možno rozpoznať napríklad produkciu Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Nie náhodou sa spomína Milton Friedman, Robert Mundall, James Buchanan i poľský Leszek Balcerovicz a nájdeme odvolávania sa i na Heritage Foudation. Ide i väzby na amerických konzervatívcov.

V kapitole o životnom prostredí sa dočítame: "Európa je ovplyvnená etatizmom, v Spojených štátoch prevládajú princípy osobnej a hospodárskej slobody". V kapitole Fungovanie trhu a regulačné pôsobenie vlády sa ako žiaduce uvádza "zníženie roly verejnej správy". Editori už ale neboli " v obraze". Z konzervativizmu sa vyliahol - dnes vo Washingtone najvplyvnejší - neokonzervativizmus, ktorý presadzuje zvýšený vplyv vrcholovej administratívy. Hlbší rozbor tohto posunu urobil ich najvýznamnejší ideológ Irving Kristol v knihe "Neoconservatism: The Autobiography of an Idea". A tak sám Václav Klaus musel v októbrovom čísle časopisu jeho CEPu Newsletter s ľútosťou konštatovať, že teraz ich už netrápi "ani rozpínajúci sa štát", kým jeho áno.

V ultraliberálnom duchu sa v kapitole "Médiá" vyslovuje pochybnosť, či Slovensko potrebuje verejnoprávne hromadné oznamovacie prostriedky, teda či by nestačili iba komerčné: "Môže sa ukázať, že nové médiá dokážu rovnako dobre plniť úlohy, ktoré pripisujeme tým verejnoprávnym, ale s nižšími nákladmi". Je tam ale obava zo zakrádajúcej sa diktatúry a autor podkladu z IVO pripomína cestu k moci Silvia Berlusconiho v Taliansku: "Špecifickým problémom Slovenska je koncentrácia moci v rukách pôvodne mediálneho magnáta a dnes i politika. Skupina ľudí okolo Pavla Ruska má rozhodujúci vplyv."

Pozoruhodný je citát z myšlienok Američanky, účastníčky viacerých stretnutí Fórum 2000 na Pražskom hrade, Hazel Hendersonovej: "Médiá sú jediným menej známym javom na svete, ktorý sa absolútne vymyká kontrole." Neplodnému ideologizovaniu sa vcelku úspešne vyhli dvaja autori podkladu pre kapitolu "Vonkajšie bezpečnostné riziká" a dvojica, ktorá pripravila štúdie pre kapitolu "Kriminalita". To nemožno povedať o kapitole "SR ako križovatka globálnych výziev", pri ktorej sa teraz zastavíme.

Globalizácia a celoeurópska integrácia

Prebiehajúcej globalizácii sa priznávajú tak pozitíva, ako aj negatíva, aj keď ako pre koho. Ale myšlienka, že by rastúce komplexné prepájanie diania na našej planéte mohlo prebiehať podstatne inak, tak ako to požadujú mnohí demonštranti z radov celosvetovej občianskej spoločnosti, je nesprávne charakterizovaná a potom odmietnutá: "Globalizácia spôsobila vznik svojho protikladu - antiglobalizmu, prejavujúceho sa agresívnym šírením nového nacionalizmu a izolacionizmu." Ak odhliadneme od okrajových extrémistov či provokatérov, zdrvujúcim trendom nie je použitie násilia ani žiadny "anti-", ale alterglobalizmus, tak ako to bolo zdôraznené v uliciach Paríža v polovici novembra 2003.

Pred časom dali protestujúci v Janove na krk soche Svätého Pavla nápis: "Iný svet je možný." Sú to kozmopoliti a nie šovinisti, avšak berú do úvahy i lokálne kultúry a podobne. Je paradoxné, že trochu ďalej sa za uvedeným citátom o antiglobalizme píše: "Kritizujú predovšetkým masovú kultúru, devastáciu prírody, narastanie nerovnosti...transnacionálne korporácie, Medzinárodný menový fond, Svetovú banku, ktorá nepodlieha demokratickej kontrole." Ako vidno, žiadny izolacionismus.

O Európskej únii

Myšlienky o súčasnom stave a perspektívach EÚ a v jej rámci čoskoro sa nachádzajúcu SR sa prelínajú celou knihou. Objavujú sa parciálne kladné úvahy o dopade rozšírenia EÚ na nových členov včítane Slovenska, i keď občas spájané s nádejou, že toto integračné zoskupenie nepôjde cestou, ktorú naznačuje "Ústava EÚ".

V záverečnej kapitole "Slovensko na ceste do neznáma?" (na rozdiel od názvu celej publikácie je tu otáznik), ktorá sa pokúša o syntézu celého diela, sa píše: "Prebudíme sa zo sna, že členstvo v exkluzívnom európskom klube je samo osebe lukratívne. Dokonca s úžasom zistíme, že tento klub je unavený, prestarnutý, nepružný, skorumpovaný, predražený a stále viac zbyrokratizovaný, vzdialený realite dolu... Zdrojom narastajúcich konfliktov sa môže stať 'Ústava EÚ', ktorá narúša rovnováhu národných a európskych inštitúcií, má tendenciu presúvať stále viac kompetencií na bruselskú byrokraciu."

To bola pasáž z kapitoly "Najpravdepodobnejší scenár". Potom ale prišla ďalšia ako "Žiaduci scenár", v ktorom sa odporúča Slovákom usilovať sa o také poňatie EÚ, ktoré je i v ČR známe ako euroskepticizmus. Aj Bratislava by sa zrejme mala podľa autorskej šestky pokúsiť prerábať EÚ v duchu všetkých možných, len nie demokratickosociálnych ideí.

JAROMÍR SEDLÁK

---

Zpět na obsah