Herec a hudobník Marián Geisberg

Člena SND Mariána Geišberga by ste len ťažko zastihli doma. Šesť dní v týždni sa venuje divadlu, dabingu, vyučovaniu na VŠMU, spevu alebo písaniu. No ak by ste sa porozhliadli po jeho dome, našli by ste v knižnici knihy magického realizmu od juhoamerických autorov. A vedľa nich možno aj zväzok jeho básnickej zbierky Onomatopoje. Cestou domov z jeho gazdovského dvora, na ktorom by behali traja psi a leňošil kocúr Abrahám, by ste si v aute mohli pustiť jeho CD Nápoky alebo Neladí nevadí. Žiak profesora Zachara, držiteľ ceny Jozefa Kronera za najlepší divadelný výkon roku 2000 v inscenácií Na konci hry, hráč na akordeón a gitaru, otec dvoch synov, rodák z Myjavy a čerstvý päťdesiatnik Marián Geišberg sa teda rozhodne nenudí. Povráva sa o ňom, že je jednostaj s niečím nespokojný. Na potvrdenie alebo vyvrátenie tohto mýtu som mu položila zopár otázok.

Rozprávame sa hneď po predstavení bratislavského divadla a.ha Druhá smrť Jany z Arcu, v ktorom vystupujete v úlohe Boha. Čo by ste robiil, keby mohol byť na 24 hodín Bohom?

Potrestal by som tých, ktorí sa spreneverujú vlastným zásadám.

Ste veriaci?

Nie, ale verím na nejakú formu prozreteľnosti. V ľuďoch je zakódovaná kresťanská morálka, odovzdali nám ju naši predkovia, ktorí zas boli v podobnom duchu vychovávaní svojimi rodičmi....A tak to ide stále dokola. Morálny kódex sa asi každý snaží odvodzovať z biblických desatoro.

Považujete sa za tolerantného človeka?

Snažím sa tolerovať toho čo najviac, ale niektoré veci ako napríklad bezbrehá pýcha či namyslenosť sa tolerovať nedajú.

Zalovme si trochu vo vašom detstve. Aká bola vaša najmilšia detská hra?

Boli to hry v ktorých indiánski náčelníci, vojaci, partizáni a všelijaký iní hrdinovia bojovali za česť a pravdu. Vždy som chcel byť hrdinom, no až časom som zistil, že každý pod slovom hrdina chápe niečo iné.

Boli ste teda v detskom kolektíve bojovníkom?

Áno, bil som sa často. Dokonca som chodieval ozbrojený nožom.

Kvôli sebaobrane?

Cítil som sa v detských kolektívoch osamotený a slabý. Deti sa mi za moje čudáctva väčšinou vysmievali. Pri obrane svojich názorov som bol často agresívny, až kým som nedorástol do určitého veku, kedy som sa biť prestal úplne.

Čo sa vám vynorí v pamäti ako prvé pri spomienke na detstvo?

Myšlienka na detstvo sa mi často spája s jarou. S obdobím, keď sa topil sneh a bolo počuť zurčať potoky, na ktorých sme hneď začali stavať hrádze a chodievali domov celí premočení. Prečkať obdobie zimy bolo pre mňa vždy veľkým utrpením. Aj teraz mám radšej jar, keď sa môžem túlať prírodou, ísť kempovať, splavovať rieky či hrať futbal.

Bývate vo Vlčkovciach, dedine neďaleko Trnavy. Vraj ste si tam postavili vlastné divadlo.

Zrekonštruoval som starú stodolu. Schádzame sa tam zabrnkať si na gitare, hrá sa divadlo i ping-pong alebo sa robia posedenia pri grile. Stodola "zastrešuje" jednoducho všetko.

Ako obyvateľ Vlčkoviec poznáte vlčí hlad?

Áno, zopárkrát ma na čundroch prepadol.

A čo smäd?

Obľubujem pivečko. Smäd po tvorbe si uhasínam napríklad aj v divadle a.ha. Popri účinkovaní v kamenných divadlách mi dobre padne tunajší spôsob práce, kedy tvoríme všetci spoločne, máme možnosť zapojiť sa do procesu vznikania hry. Tu sa napijeme iných rozmerov tvorby, sme strojcovia tém a v konečnom dôsledku aj výpovedí.

Mali ste v úmysle napísať divadelnú hru pre a.ha. Ako ďaleko ste v tom odhodlaní pokročili?

Keď som to povedal, bol som asi trochu namyslený a možno som trpel aj bezbrehou pýchou (smiech). Som niekde na polceste. Stále to kvôli pracovným povinnostiam odkladám a prácu používam ako výhovorku k pomalému napredovaniu v scenári. Ale verím, že raz príde čas kedy sa už nebudem môcť ďalej vyhovárať. Má to byť hra o vzťahoch, drogách a zmysle života, čo je komplikovaná téma a preto sa mi do toho nechce. Získať čas je tiež na niečo dobré, lebo čím viac času uplynie tým viac zažijem a budem o živote vedieť....Ale možno to je len ďalšia výhovorka...

Keď už ste spomenuli drogy, čo je vašou drogou?

Cigareta.

Nie je pre vás rakovina výstrahou?

Ale je. Žijem však v prostredí zahustenom nikotínom. Manželka i synovia sú silní fajčiari, takže v tomto smere nemá kto na mňa pozitívne vplývať. Ale už je čas zabojovať. Odhliadnuc od toxikománie, ďalšou mojou drogou je práca a workoholizmus je bohužiaľ tiež diagnóza.

Pôsobíte na VŠMU ako odborný asistent, nemyslíte si, že medzi mladými je užívanie drog a fajčenie považované za prejav bohémskosti?

Bohužiaľ, obávam sa, že je to už nielen záležitosť bohémstva.

Vysvetľujete vaším študentom aký je dobrý herec?

Nedávam im príklady o dobrých a zlých hercoch. Vediem ich k tomu, aby sa snažili myslieť a aby vedeli, že každý herec môže do roly vtlačiť svoje vlastné poznanie a posolstvo. Učím ich, že herectvo neznamená predvádzať sa, ale pomôcť riešiť medziľudské vzťahy, a že je to matematika.

Myslíte že v dnešnej dobe majú mladí absolventi šancu uplatniť sa? Preraziť popri hereckých stáliciach je ťažké.

Ak budú chcieť, tak prerazia. Nemusia čakať na angažmán v divadle, môžu sa postaviť na vlastné nohy a založiť si divadlá, upútať vlastným štýlom. Ja viem, je to dlhá cesta. Avšak veľká chuť a dobrá rola môžu spôsobiť oslobodenia človeka od kamenného divadla a jeho platu. Táto vláda už naznačila, že neprispeje na kultúru ani korunu a hereckými platmi dokazuje, nakoľko si váži hercov a ich prácu. Načo je taký štát, ktorý nechce dať ani na kultúru ani na zdravotníctvo? Načo potom potrebuje dane od občanov? Nebolo by lepšie ponechať tie dane občanom, nech si kultúru, vzdelanie aj zdravotníctvo "kúpia" priamo oni? Ak štát chce všetko riadiť a usmerňovať, bude musieť na formovanie ľudí aj prispievať.

Veríte, že keby ľudia mali tie dane, chodili by do divadla? Majú vôbec záujem o kultúru alebo už všetko prerastá do roviny komercie?

Vkus ľudí sa dá ovplyvniť. Štát však robí opak a podporuje ten druh kultúry, ktorý nevychováva jeho občanov.

Dôvodov prečo ľudia začali vnímať tie takzvané ľahšie žánre a odmietajú tie ťažšie, je hneď niekoľko. Všetky sú poprepletané a spolu súvisia. Jedným z dôvodov je aj celková atmosféra vzniknutá ekonomickou situáciou, od tej sa odvíja napríklad aj dotovanie kultúry a od toho zas ďalšie a ďalšie dôvody a príčiny. Možno budú vládni činitelia spokojní, keď ulice budú plné kriminálnikov a z občanov sa stanú zotročení, nekultúrni hlupáci.

Je rozdiel medzi českým a slovenským divákom?

Česi majú toho za sebou viac. Kultúra, a najmä tá divadelná tam má omnoho hlbšie korene. Slovenský spôsob hrania je viac emočný, český herci hrajú racionálne. Myslím, že české divadlo je postavené viac na rozume a z toho vyplývajú drobné rozdiely. České publikum má rado slovenské divadlo a na Slovensku sa zas nájdu priaznivci racionálneho divadla.

Nevidela som vás ešte v polohe komika. Neponúkajú vám komické úlohy?

Ja som sa na herectvo prihlásil najmä kvôli komédií. Počas štúdií som hrával iba v nich. V divadle ma zaškatuľkovali a neponúkajú mi komediálne úlohy. Aj keď v prešovskom divadle som na jednu dve šťastie mal. Ale tragédia má vlastne ku komédií blízko.Vo všetkom komickom je niečo tragické a naopak.

Čo je najväčšiou tragédiou?

Vírus AIDS je tragédia, alebo spôsob politiky Ruska a USA. Tragédiou je aj ekologické vedomie respektíve nevedomie ľudstva. Je veľa tragédií, ale nerád by som sa hral na múdreho.

Ste skôr pesimista alebo optimista?

Rád šírim pesimistické reči, ale to preto, lebo vovnútri som optimista a rád sa teším, ak sú moje slová mýlne.

Z čoho máte strach?

Asi najviac z neúspechu tých, ktorých mám rád. Strachujem sa tiež o zdravie blízkych aj o to svoje.

Ako spevák ste vydali dve CD. To posledné sa volá Neladí nevadí. Veľakrát ste si v živote pomysleli: To nevadí?

Vyvíjal som sa. Prirovnal by som to k príkladu koníka, ktorý je v mladosti žriebätkom a skáče, potom vyrastie v koníka, ktorý chce dokázať, že vie bežať, z neho sa stane koník, ktorý víťazí v pretekoch. Potom koníkovi začnú dochádzať sily a nakoniec je už taký unavený, že je z neho mrcina uviazaná v stajni a už mu je všetko jedno.

V ktorom z týchto štádií sa nachádzate?

Neviem, budem sa musieť na to spätne pozrieť a práve päťdesiatka môže byť dostatočným dôvodom na obhliadnutie sa.

Akú hudbu počúvate v súkromí?

Už roky nepočúvam hudbu. Ale nielen hudbu, zvuk ako taký mi prestal chutiť. Všetko mi znie ako chaos, rušivý šum. Mám obdobie ticha, čakania, až ten chaos vôkol pominie.

S ktorým režisérom by ste chceli pracovať?

Za životnú smolu považujem, že mi nevyšla spolupráca s Karlom Kachyňom. V období jeho ponuky som skúšal inscenáciu v Prešove a pán Kachyňa na mňa samozrejme nemohol s filmom čakať. Pôvodne rátali so mnou aj do Sverákovho filmu Modrý svet, ale od projektu som nakoniec ustúpil, lebo sa mi nepáčil spôsob, akým som mnou jednala produkčná.

Napísali ste básničku o Thálií. Môžete povedať, čo vám Thália dala a čo vám vzala?

Dala i vzala mi mnoho. Podľahol som jej čaru a ona ma obrala o kus slobody a o veľa času. O čas, ktorý sa mohol využiť možno na oddych či cestovanie.

Kam by ste sa najradšej vycestovali?

Rád by som šiel čo len na rok bývať k moru. Nepotrebujem ľudí. Len by som rybárčil, plavil sa....

Vy by ste zrejme neboli vôbec nešťastný keby ste stroskotali na nejakom pustom ostrove..

Dokážem žiť sám, postarať sa o seba. Navariť si, oprať a ak by mi po tom stroskotaní ostal multifunkčný nožík McGyvera, bol by som zachránený. A možno by sa mi konečne podarilo dopísať aj tú divadelnú hru.

JANA MAJOROVÁ

---

Zpět na obsah