SLOVENSKÉ DOTYKY
 

OPOJENÝ SVOJIMI VÝMYSLAMI

Spisovateľ a divadelník Viliam Klimáček

Najmä mladšiemu publiku aj v Čechách známe alternatívne bratislavské divadlo GunaGu zaznamenalo vlani pätnásť rokov svojej existencie. Od počiatku sa jeho ansámbl združuje okolo Viliama Klimáčka - dramatika, režiséra, herca, držiteľa viacerých cien Alfreda Radoka za vynikajúce výkony v oblasti dramatického umenia. Viliam Klimáček je však aj autor iných textov než dramatických. Debutoval v roku 1988 zbierkou básní "Až po uši", ďalšie verše priniesli básnické zbierky "Zdravotní knížka" (1991) a "Karamelky" (1992). Pre deti napísal knihu "Noha k nohe" a početné knihy próz pre dospelých. Nie tak dávno sme mohli v rámci festivalu slovenských humorných dramatických dielok sledovať jeho kus "Karpatská horká" v podaní hercov činohry SND v Bratislave. Do predvianočnej Prahy zavítal Viliam Klimáček, aby predstavil knihu textov vytvorených v autorskej dielni divadla v rokoch 1985-2000. Kniha nesie názov "REMIX 1985-2000" a nie div, že v nej nájdeme okrem dialógov postáv na javisku aj básničky, poviedky a texty poprestýkané originálnymi náčrtmi. Ak pristúpite na autorov štýl a prídete textom na chuť - môžu spôsobiť, že pookrejete, vybŕdnete zo zádumčivosti hoci len pre tú chvíľu a zistíte, aké relatívne je všeličo, čo sa vám zdalo veľmi dôležité. Tiež, čo sa dá robiť s jazykom, ak popustíme uzdu syntaxe. Nateraz sme si autora pozvali na krátky rozhovor.

Predosielate, že "REMIX 1985-2000" je kolektívne dielko. Čo z toho vyvodiť - vari to, že vo vašich umeleckých kruhoch panuje čosi ako úcta jednotlivých autorov navzájom a kooperácia?
- Pracovať so spoluautorom, to je predovšetkým o tolerancii. Musím povedať, že nie vždy sa nám to darilo. Pracovať s niekym, kto vám neustále zasahuje do textu, je niečo, čo okrem toho, že nabúrava vaše ego, je na druhej strane veľmi pomocné a prínosné. Od spoluautora prichádzajú úžasné nápady a my sme so spoluautormi Ivanom Mizerom, Vladimírom Balekom a Oľgou Belešovou mali vždy právo veta. Tak sme aj s Ivanom Mizerom začínali písať prvé hry nášho divadla. Roku 1985 sme k pocte Voskovca a Wericha napísali hru, volala sa "Westpoketka". Išlo o to, vybaviť si, čo by o dobe napísali Voskovec a Werich, keby žili v roku 1985 v socialistickom Československu. Z čoho by sa smiali, čo by pokladali za hlúpe a aby som použil ich výraz: čo by oni pokladali za takzvané "hovadno". A toho "hovadna" bolo v našej niekdajšej vlasti veľmi veľa. My, 25-roční autori, sme sa k tomu veľmi spontánne vyjadrili. Takto teda vzniklo kolektívne písanie a potom ho bolo ešte veľmi veľa.

Za knižku "REMIX 1985-2000" ste získali cenu Asociácie organizácií slovenských spisovateľov. Je to vysoké uznanie, ak vezmeme do úvahy, že medzi literátmi panuje zvyk prehliadať texty divadelných autorov. Nie vždy na vás nazerajú ako na plnohodnotných autorov.
- Ja sám som síce autor aj iných textov, než ktoré sú určené pre živé uvedenie na javisku. Cítim sa byť principálom divadla, ktoré si vždy zakladalo na jemnej a kultivovanej práci s jazykom, na slovných hračkách a slovnom vtipe a myslel som si, že to je okrem iného to literárne par excellence v ňom. Ovplyvnený paraliteratúrou a knihami rôzneho typu priznávam, že mi dosť záležalo na tom, či si toho všimnú aj literárne kruhy. V okamihu, kedy som nielen prestal dúfať, ale kedy mi na tom v podstate prestalo záležať, prišla cena AOSS. Cena je vyjadrením spätného vzatia na vedomie našej pätnásťročnej práce literárnou verejnosťou. Diváci nás vzali od prvej sezóny. Ale nezakrývam, že nás tá cena teší. Je dobre, keď vás aj tí ľudia, ktorí v Klube spisovateľov na Laurinskej rozoberajú medzi sebou všeličo, berú medzi seba. Najmä, ak máte medzi nimi veľa priateľov.

A kedy uvidíme divadlo GunaGu v Prahe?
- Bude to 20. februára v rámci prehliadky slovenského divadla v Prahe v divadle Bez zábradlí s hrou "Čechov Boxer". Srdečne všetkých pozývam.

(Pozn. red.- menovaná hra priniesla autorovi nedávno ocenenie v súťaži o Cenu Alfréda Radoka. Mimochodom, piatu v poradí.)

JARMILA WANKEOVÁ


Zpět na obsah