Matematik a pedagóg Lev Bukovský

Je medzinárodne uznávaným odborníkom v teórii množín a matematickej logiky. Výsledky jeho práce už takmer tridsať rokov obohacujú vysokoškolské učebnice matematiky po celom svete. Stál pri zrode akreditačnej komisie, poradného orgánu vlády, ktorá bdie nad kvalitou vysokoškolského vzdelávania. Keď mal pocit, že po voľbách v roku 1992 je demokracia na Slovensku ohrozená, angažoval sa v politike, bol motorom občianskych aktivít na východe republiky, lebo princíp slobody považuje za najvyšší. Lev Bukovský.

Čo vás, chlapca z Podkriváňa, priviedlo k štúdiu matematiky a čím vás tak zaujala, že ste jej obetovali celý život?

Možno je to paradox, ale jedným z rozhodujúcich faktorov bola naša učiteľka biológie na Základnej škole v Podkriváni. V tom čase nebol dostatok kvalifikovaných učiteľov. Táto pani učiteľka musela popri biológii učiť aj matematiku. A ona sa nám úprimne priznala, že ju jednoducho nevie. Tým si nás získala. Prebudila v nás záujem, aktivitu, chceli sme jej pomôcť. Samozrejme, museli sme to lúskať z učebníc sami. O tom, že som sa dal na štúdium matematiky, v konečnom dôsledku rozhodla politická situácia...

Politika?

Môj otec nevstúpil do Hlinkovej gardy ani medzi komunistov, ale do Demokratickej strany. V štyridsiatom ôsmom sa z neho razom stal nepriateľ režimu a politický väzeň. Tým som mal dvere na štúdiá zavreté. Ako som sa dostal na jedenásťročku, vlastne ani neviem. Na vysokú školu mi všetky prihlášky škrtli. Našťastie, skončil som v matematickej olympiáde ako prvý na Slovensku. Aj pre tých, ktorí rozhodovali o bytí a nebytí, to bola dosť silná káva.

Mám pocit, že matematika nikdy nepatrila a ani nepatrí medzi najobľúbenejšie predmety. Pre väčšinu žiakov a študentov od základných po vysoké školy je skôr postrachom. Prečo?

Často o tom premýšľam. Aj ja mám pocit, že strach z tohto predmetu je v žiakoch hlboko zakorenený, doslova sa traduje z pokolenia na pokolenie. Je to davová psychóza, bludný kruh. Čím má študent väčšie obavy z tohto predmetu, tým je menej úspešný. A každým neúspechom sa obavy, a tým aj odpor, stupňujú. Pritom strach z matematiky je absolútne neopodstatnený. Matematika sa zdá zložitá svojou jednoduchosťou.

Myslíte si, že súčasnosť matematike praje?

Mám pocit, že po roku 1989 sa školstvo na Slovensku až priveľmi humanizovalo. Matematika ako prírodovedný odbor najmä na stredných školách v posledných rokoch dosť utrpela a klesla aj úroveň matematických vedomostí a zručností. Vidíme to na študentoch, ktorí k nám prichádzajú. Do roku 1989 bola na relatívne slušnej úrovni. Napríklad moja vnučka, ktorá žije v Nemecku, na Slovensku patrila v matematike medzi dvojkárov až trojkárov. Tam bola v triede jediná, ktorá mala z matematiky jednotku. Takže, čo sa tu naučila, bolo v prísnych podmienkach nemeckého školstva oveľa viac ako priemer.

Nedávno ste sa vyjadrili, že viac ako dvetisíc akreditovaných študijných odborov na slovenských vysokých školách je priveľa, že úzko špecializovaní absolventi sú v praxi často "nepoužiteľní". Myslíte si, že vznik najrôznejších nových odborov je samoúčelný?

Mnoho študijných odborov vzniklo neprirodzeným spôsobom. Je to dôsledok nedomysleného vysokoškolského zákona z roku 2002 a nevyjasnených pravidiel. Veľa akademických funkcionárov na vysokých školách chladne kalkulovalo. Začali húfne otvárať nové odbory s tým, že dostanú aj viac peňazí. Teraz máme tisíce odborov a veľa z nich je zbytočných. Každý študijný program podľa zákona umožňuje doprofilovanie absolventa podľa potreby, len 60 percent obsahu štúdia určuje príslušný odbor. Absolventi niektorých študijných odborov môžu mať problém uplatniť sa.

Počas vlády Vladimíra Mečiara vznikali vysoké školy ako na bežiacom páse. Dnes ich máme 27. Na jednej strane je podľa oficiálnych údajov vzdelanostná úroveň u nás nižšia ako v iných štátoch únie, zároveň sa o nás hovorí, že máme azda najviac vysokých škôl na počet obyvateľov z členských štátov.

V prvom rade považujem za chybu, že každá vysoká škola na Slovensku je univerzitou. Naše vysoké školstvo by malo byť viac diverzifikované. To však je starý problém, s ktorým sa, žiaľ, nie veľmi chceme zaoberať. Bol som pri tom, keď začiatkom deväťdesiatych rokov hodnotila Organizácia pre ekonomický rozvoj a spoluprácu úroveň vysokého školstva v bývalom Československu. Aj tu konštatovali, že máme veľa "prevzdelaných" absolventov a že nám chýba väčšia diverzifikácia vysokého školstva.

Akú úroveň má podľa vás vysokoškolské vzdelanie na Slovensku?

Niektoré ukazovatele podľa kritérií Európskej únie naozaj nie sú pre nás najlichotivejšie. Na druhej strane sa naši odborníci dokážu v zahraničí presadiť a v mnohých odboroch predstavujú európsku ba aj svetovú špičku. Takže nevidím dôvod na plač, ani na veľké veselie.

Myslíte si, že máme zbytočne veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí?

Nie v tom je problém. Zdá sa mi skôr absurdné, keď vás v banke pri okienku obsluhuje pracovníčka, ktorá má na menovke pred svojím menom titul inžiniera ekonómie a vzadu robí absolvent s tým istým vzdelaním analytika banky. Ona robí servis, na ktorý by stačil možno maturant, on má zasa vysoko odbornú prácu, na ktorú jeho vzdelanie možno ani nestačí. Chápem, že tieto veci sú odrazom doby, v ktorej žijeme a ktorá ich deformuje, uvedomujem si, že to ovplyvňuje napríklad aj súčasný trh práce, ekonomická situácia obyvateľov. Na realitu a potreby by malo reagovať aj naše školstvo. Považujem za luxus investovať do magisterského alebo inžinierskeho vzdelania človeka, ktorý bude robiť prácu bakalára alebo dokonca stredoškoláka. Navyše, dnes už máloktorý zamestnávateľ chce vidieť zamestnancov diplom. Skôr ho zaujíma, čo ten človek môže firme priniesť. Čo z toho, keď všetci budeme mať magisterský alebo inžiniersky diplom? Aký bude z toho prínos pre spoločnosť?

Slovenskou špecialitou sú takzvaní lietajúci profesori, špičkoví odborníci, ktorí učia na viacerých vysokých školách. Je to prirodzené?

Nie všetky vysoké školy sú personálne dobudované. Bolo by naivné domnievať sa, že ruka v ruke s obrovským nárastom počtu vysokých škôl a špecializácií pôjde aj rast počtu odborníkov. Uznávané autority sa nerodia zo dňa na deň, ale bez účasti profesorov na výučbe, bez odborných garantov by nemohli byť študijné odbory akreditované, študenti by nemohli robiť štátnice. A tak niektoré školy využívajú služby profesorov z iných vysokých škôl. Ich angažovaním vlastne naplnia literu vysokoškolského zákona. To je tak asi všetko. Lietajúci profesori sú východiskom z núdze. Zásadný problém, skvalitnenie vzdelávania na Slovensku to však nerieši. Skôr ho prehlbuje.

Môže jeden pedagóg učiť naraz v Bratislave a trebárs v Prešove? Podľa zákona áno, lebo môže mať viac hlavných zamestnaní. Je však veľmi otázne, či dokáže naplno pracovať na viacerých školách, podávať permanentne stopercentný výkon. Vysoká škola - to je aj atmosféra, prostredie pre študenta. Preto ten pedagóg tam musí byť.

Viacero univerzít má vysunuté pracoviská po celej republike. Prispieva to k zvyšovaniu kvality vzdelávania?

Podľa mňa nestačí raz za týždeň alebo za mesiac študentom niečo odprednášať a potom ich vyskúšať. Vysokoškolské štúdium by nemalo byť len o tom. Chýba tam spomenutá atmosféra, nie je tam potrebné akademické prostredie. Akreditačná komisia v súlade so zákonom žiada explicitné akreditovanie výučby na detašovanom pracovisku, aby aspoň minimálne zabezpečila kvalitu poskytovaného vzdelávania. Podľa mojich poznatkov detašovaných pracovísk je podstatne viac, ako udelených akreditácií. Teda navyše často sa to robí nelegálne.

Nepomohlo by, keby sa viaceré príbuzné odbory či dokonca vysoké školy zlúčili?

Vysoké školy by nemali vznikať, zanikať či zlučovať sa ad hoc, na základe neuváženého administratívneho rozhodnutia. S tým už máme svoje skúsenosti z čias, keď tu vládla iná garnitúra. K takému zásadnému kroku by malo dôjsť z vnútorného presvedčenia akademických funkcionárov i politikov, že to školám pomôže. Musia byť na to vytvorené adekvátne podmienky. Je to dlhodobý proces. Som presvedčený, že namiesto dvadsiatich siedmich podviživených vysokých škôl, z ktorých veľká časť len prežíva, by sme mohli mať na Slovensku trebárs o polovicu menej, ale naozaj kvalitných, s vynikajúcimi odborníkmi, dobrým zázemím, s podmienkami na výchovu erudovaných absolventov.

Na Slovensku konečne vznikajú aj súkromné vysoké školy. Potrebujeme ich pri obrovskom počte verejných vysokých škôl a študijných odborov?

Samozrejme. Aj v tejto oblasti treba konkurenciu privítať. Súkromné školy by mali byť akousi alternatívou verejných vysokých škôl. Žiaľ, často sú zakladateľmi podnikatelia, ktorí majú na to síce prostriedky, ale nevedia, čo to obnáša, berú to ako rozmar, ako jednu z ďalších podnikateľských aktivít - založíme si školu a budeme zarábať. Megalomanské projekty zákonite nemôžu uspieť.

Na Slovensku sa chystá proces hodnotenia kvality jednotlivých vysokých škôl. Čo od neho očakávate?

Všetky doterajšie schémy hodnotenia kvality vysokých škôl boli odmietnuté. Problém je v kritériách, v ich objektívnosti a hlavne v rôznorodosti hodnoteného. Práve preto hodnotenie vzdelávacieho procesu všade vo svete kríva. V súčasnosti pripravuje rektorská konferencia evalváciu vysokého školstva. Nie je to však hodnotenie kvality škôl zvonku, ale zvnútra. Zjednodušene povedané - každá vysoká škola nastaví sama sebe zrkadlo. Pohľad do zrkadla by každému mal pomôcť. Predpokladám, že keď sa v ňom uvidí a zistí nejaké nedostatky, tak sa bude snažiť ich odstrániť. Uvidíme, aký to bude mať efekt. Verím, že to vysokým školám pomôže.

Stáli ste pri zrode akreditačnej komisie, ktorá je poradným orgánom vlády. Boli ste jej predsedom, momentálne ste jej členom. Ako vy vnímate jej pozíciu na Slovensku?

Uvediem príklad. V roku 2002 parlament schválil vznik vysokej školy bez toho, aby sme projekt posúdili a vyjadrili sa. Bolo to bezprecedentné porušenie vysokoškolského zákona. Nejde o urazenú márnivosť, ale kto iný ako akreditačná komisia má možnosť i povinnosť objektívne posúdiť projekt vzdelávania? Takýto postoj môže viesť v konečnom dôsledku k zrúteniu systému akreditácií, kontroly kvality vysokých škôl a medzinárodnej akceptácie vysokoškolského vzdelávania. Napríklad v Maďarsku, podobne ako u nás, je akreditačná komisia poradným orgánom vlády a jej závery majú len odporúčací charakter. Je to všeobecne veľmi vážená inštitúcia. Jediný raz sa stalo, že minister školstva nerešpektoval odporúčanie komisie a napriek jej neodporúčaniu vymenoval niektorých profesorov. Bol z toho obrovský škandál.

V roku 2002 bol schválený nový vysokoškolský zákon. Splnil vaše očakávania?

Nie. Napríklad zavedenie funkcie mimoriadneho profesora pokladám za nešťastné. Financovanie škôl podľa počtu študentov a najrôznejších koeficientov malo negatívny vplyv na správanie vysokých škôl. Začali chladne kalkulovať - čím viac študentov budeme mať, tým väčší balík dostaneme. Nepriamo núti školu k tomu, aby študent za každú cenu študoval.

Ako by teda mali byť školy financované?

Prichádzame na to, že financovanie by sa malo diferencovať nielen podľa počtu poslucháčov, ale aj podľa kvality školy, napríklad podľa vedeckých výsledkov vo výskume. Asi týmto smerom by sa mala reforma vysokého školstva uberať. V konečnom dôsledku by mala viesť ku skvalitneniu štúdia.

Ste zástancom spoplatnenia štúdia?

Samozrejme! Bezplatné štúdium nás všetkých usvedčuje, že vzdelanie pre nás nemá hodnotu. Systém však treba domyslieť tak, aby neutrpeli deti zo sociálne slabších rodín. Spoplatnenie by malo byť pre študenta stimulom. Žiaľ, vysoké školy sú podfinancované. Nemajú peniaze na energie, údržbu budov, prevádzkové náklady. Pokladám za chybu, keď toto chceme zaplatiť peniazmi získanými od študentov. Študent by mal cítiť, že jeho peniaze škola využíva v jeho prospech. Peniaze by mali ísť napríklad do vybavenia laboratórií, knižníc, výpočtovej techniky. Pretože považujem za neprijateľné, aby študenti trebárs biológie namiesto práce v laboratóriách sledovali pokusy sprostredkovane z televíznej obrazovky. A to len preto, že škola nemá peniaze na laboratórne zvieratá či na chemikálie. Jednoducho - prostriedky získané spoplatnením štúdia by mali ísť na skvalitnenie vzdelávania.

Nemali reformy - nemám na mysli len školstvo - prísť skôr?

Keby boli prišli pred desiatimi rokmi, teraz by sme boli za vodou. Tesne po revolúcii, keď sme boli v eufórii. Vtedy sme si viac uvedomovali, že každá radikálna zmena prináša aj bolesť. Vtedy všetko išlo na môj vkus podozrivo hladko, reformám sme sa vyhýbali. Tvrdé reformy v tom čase by sme boli znášali oveľa ľahšie, neboli by pre spoločnosť až takou traumou.

MIKULÁŠ JESENSKÝ

---

Zpět na obsah