SLOVENSKÉ DOTYKY
 

SYMBOL EURÓPSKEHO SMEROVANIA

Pražská jar - Alexander Dubček

Rok 2003 bol či je rokom celého radu významných výročí - udalostí z histórie národov Československa. Od jeho vzniku uplynulo už 85 rokov. Drámu mníchovských udalostí si pripomíname už po šesťdesiaty piaty raz. A od augustovej vojenskej intervencie piatich armád Varšavskej zmluvy v roku 1968, ktorej cieľom bolo potlačenie pokusu o vymanenie sa z pút stalinského či brežnevovského chápania socializmu a vybudovania socializmu vskutku demokratického a humánneho uplynulo už 35 rokov.

V zahraničí - na rozdiel od vlažného či dokonca prehliadajúceho postoja v našej krajine - je tomuto výročiu, udalostiam pamätného roku 1968, ich významu aj jeho protagonistom venovaná stále ešte veľká pozornosť. Tak napr. v septembri sa na túto tému konala medzinárodná konferencia vo Varšave. Začiatkom októbra organizovala Vojenská akadémia vo Viedni medzinárodné sympózium k vojenským otázkam Pražskej jari a k augustovej intervencii. 8. novembra sa konala v Bratislave IV. medzinárodná konferencia na tému Alexander Dubček a Slovenská jar 60. rokov... A z pozvánky na zahájenie výstavy "Alexander Dubček, Taliansko, Európa",ktorú organizuje najstaršia európska univerzita v talianskej Bologni sa dozvedáme, že: "Bolonská univerzita chce pri príležitosti rozširovania Európskej únie o desať krajín, medzi ktorými je aj Slovensko, ponúknuť postavu Alexandra Dubčeka ako symbol európskeho smerovania, ktoré krajiny strednej Európy vždy hlboko vnímali. Práve pojem "spoločného európskeho domu", kde hranice medzi štátmi sú niečo, čo ich spája a nie oddeľuje, bol jadrom prejavu Alexandra Dubčeka v novembri 1988 na Bolonskej univerzite pri príležitosti odovzdávanie čestného doktorátu. Predstavenie osoby Alexandra Dubčeka v tomto historickom kontexte, medzinárodné vyznamenania po roku 1989, najmä cena Sacharova a spomienka, ktorá pretrváva od jeho smrti v roku 1992 budú predmetom výstavy "Alexander Dubček, Taliansko, Európa". Výstava bude otvorená od 22. novembra do 31. decembra 2003.

Reformný proces Pražskej jari i osobnosť A. Dubčeka, ktorý ako prvý tajomník ÚV KSČ stál na čele tohto procesu, sa od jeho prvých dní tešili veľkej pozornosti a sympatii vedenia KS Talianska. Bol to tiež Luigi Longo, generálny tajomník tejto strany, ktorému patrí prvenstvo medzi predstaviteľmi koministických strán západnej Európy a ktorý prišiel už v máji 1968 do Prahy na oficiálnu návštevu, aby vyjadril podporu reformnému procesu a osobne A. Dubčekovi. Bol to L. Longo, kto po augustovej intervencii vyjadril menom KS Talianska ostrý protest a túto intervenciu jednoznačne odsúdil. Boli to tiež predstavitelia talianskej KS, ktorí po auguste 1968 zahájili rozsiahlu diskusiu proti dogmatickému chápaniu socialistického internacionalizmu s právom vojenskej intervencie zo strany predstaviteľov východonemeckej SED. A to dôslednou obhajobou zásady Palmira Togliattiho, (významného predstaviteľa medzinárodného robotníckeho hnutia a predchodcu L. Longa) o jednote v rôznosti alebo o práve každej strany na vlastné poňatie a cestu k socializmu. Právo na vojenskú intervenciu tým kategoricky odmietali.

Je ale pravda, že v nasledujúcich rokoch, po definitívnej porážke reformného procesu, po nástupe Gustáva Husáka do vedenia KSČ a nastolení tvrdého totalitného režimu i západné KS postupne upúšťali od kritiky Husákovho režimu aj augustovej intervencie, lebo nechceli pripustiť roztržku s vedením KSSS a SSSR, v ktorom stále videli "záštitu mieru a socializmu vo svete" a prevážila u nich snaha o udržanie dobrých vzťahov s KSSS, lebo navyše dosť dlho a do značnej miery boli odkázané na finančnú podporu moskovského "centra".

V roku 1970 postavil normalizačný režim Alexandra Dubčeka do roly neplnoprávneho občana, podobne ako státisíce ďalších organizátorov a stúpencov reformného procesu. Dubček to ale komentoval v jednom zo svojich prvých kritických listov konštatovaním, že sa ocitol "v dobrej spoločnosti". avšak od prvej chvíle, kedy mu bolo dovolené nastúpiť ako mechanizátor na Lesnú správu Krasňany, bol postavený - on, jeho rodina i priatelia- po trvalú, stupňovanú kontrolu a šikanovanie ŠtB. Napriek šikanovaniu a diskriminácii ho však Husákov režim nedokázal zlomiť a umlčať. Alexander Dubček si zvolil vlastný spôsob svojej protihusákovskej, protitotalitnej aktivity, ktorá najlepšie zodpovedala jeho bývalému i súčasnému politickému postaveniu a situácii.

Podľa zďaleka nie úplných prameňov som zaznamenal na sto rôznych aktivít A. Dubčeka za roky 1969 -1989. Napísal a na zverejnenie poskytol najrôznejšie listy a články straníckym a štátnym orgánom Československa, predstaviteľom Varšavskej päťky či talianskym a iným predstaviteľom. Napísal množstvo replík na ohováračské články. Poskytol celý rad interview zahraničným listom a rdeakciám. Zúčastnil sa rôznych stretnutí a verejných vystúpení. Obsahom jeho aktivity boli:

- obhajoba reformného procesu a jeho stúpencov,

- kritika dôsledkov augustovej intervencie a následnej normalizácie,

- kritika metód vlády totalitného režimu, jeho bezpečnostných orgánov a najmä hrubého - porušovania socialistickej zákonnosti,

- požiadavka odvolania opodstatnenosti augustovej intervencie,

- po nástupe M. Gorbačova do vedenia KSSS (1985) to bola i obhajoba sovietskej perestrojky a glasnosti a naliehavej výzvy nasledovať jej príklad.

Dubčekova aktivita v rokoch 1970 - 1989 mala dva vrcholy. Keď nedostal žiadnu odpoveď na svoj kritický list z 24.10.1974, adresovaný Federálnemu zhromaždeniu a Slovenskej národnej rade, napísal 1.2.1975 druhý urgentný list. A krátko nato, v listoch vedeniu NDR, PĽR a KS Talianska z marca 1975 židal posúdiť a prerokovať politickú situáciu v Československu na plánovaje porade komunistických a robotníckych strán v Berlíne v júni 1976.

Zverejnenie týchto listov v Taliansku, Anglicku, v NSR, vo Švédsku, v Dánsku a v ďalších krajinách a ich mimoriadna ohlas vyvolali v Československu prudkú, až hysterickú reakciu G. Husáka proti Dubčekovi a reformistom. Je známa jeho nediplomatická polemika so švédskym ministerským predsedom Olofom Palmem za jeho kritiku totalitného režimu. Nasledovala rozsiahla kampaň proti Dubčekovi a jeho rodine v masovokomunikačných prostriedkoch, domové prehliadky u predstaviteľov opozičného hnutia a predovšetkým početné výsluchy, zosilnené šikanovaním a terorizovaním Dubčeka a jeho rodiny orgánmi ŠtB. Správy o tom vyvolali v zahraničí ďalšie ohlas i protesty. Meno A. Dubčeka sa stalo pojmom a dlhé týždne a mesiace figurovalo na čele zoznamu aktívnych odporcov Husákovho režimu.

Druhým vrcholom Dubčekovej aktivity sú roky 1987 - 1989. Jej predznamenaním je polemika s interview Vasila Biľaka v časopise Der Spiegel z 28.10.1985. Dubčekova odpoveď na Biľakove ohovárania bola zverejnená v liste KS Talianska L´Unitá v novembri 1985, odkiaľ ju potom prevzal i Der Spiegel.

Je nemožné na niekoľkých riadkoch vystihnúť všestrannú aktivitu A. Dubčeka v rokoch 1987 - 1989, ako som sa ju pokúsil zachytiť v knihe Utajovaná pravda o A. Dubčekovi. Tu sa preto obmedzím iba na niektoré základné skutočnosti...

Alexander Dubček, pozorne sledujúci vývoj v Sovietskom zväze po nástupe M. Gorbačova do vedenia KSSS (1985), sa v priebehu roku 1987 rozhodol verejne vystúpiť na medzinárodnom fóre. Výsledkom spolupráce so šéfredaktorom listu L´Unitá Renzo Foom a publicistom Lucianom Antonettim bolo rozsiahle interview A. Dubčeka z 10. januára 1988, zverejnené v L´Unitá pod názvom "Dvadsať rokov od roku 1968". Dubček v ňom odpovedal na rad otázok k udalostiam roku 1968, na poaugustový vývoj v Československu, na súčasnú situáciu i budúci vývoj a tiež na otázky k medzinárodnej situácii. Zverejnenie interview, ktoré prevzal rad európskych a svetových denníkov aj iných masovokomunikačných prostriedkov, vyvolalo veľký ohlas nielen v zahraničí, ale aj na domácej pôde. Lebo občania Československa sa mali možnosť sa s ním zoznámiť v Pelikánových Listoch, tajne dopravovaných do Československa, či v početných samizdatových opisoch.

Zverejnením interview a jeho obsahom vstúpil A. Dubček opäť do medzinárodnej politiky ako najvýraznejší predstaviteľ československého opozičného hnutia. Vedenie KS Talianska - tiež pod jeho vplyvom - intervenovalo u M. Gorbačova s požiadavkou rehabilitovať nielen A. Dubčeka, ale celé reformné hnutie a prehodnotiť postoje k augustovej intervencii v r. 1968. Najstaršia európska univerzita v Bologni sa rozhodla udeliť A. Dubčekovi čestný doktorát. V zdôvodnení tohro rozhodnutia bola o.i. citovaná pasáž z Dubčekovho interview, ktorú pri vlastnom udeľovaní čestného doktorátu citoval rektor fakulty politických vied profesor Quido Gambetta. "Teraz je to práve história československého roku 1968, ktoré preukazuje, že náprava deformácií môže tiež predstavovať významný prínos k vybudovaniu »európskeho domu«, v ktorom by všetky národy, všetky štáty mohli spolupracovať v naozajstnej rovnosti."

Zostáva vari dodať, že dvojtýždenná návšteva A. Dubčeka v Taliansku v novembri 1988 a jeho vystúpenie pri udeľovaní čestného doktorátu na univerzite v Bologni aj pred študentami vyvolala vo svete i doma hádam ešte väčší ohlas než januárové interview. A Bolonská univerzita sa rozhodla osláviť pätnáste výročie týchto udalostí ďalším ocenením A. Dubčeka ako medzinárodne uznávaného politika a človeka.

ANTONÍN BENČÍK


Zpět na obsah